Peter Juan Bako

Svätá Gemma Galgani: Svätá Gemma Galgani (1878-1903) je známa pod titulmi ako: „Ovocie Kristovho umučenia“, „Dcéra Kristovho umučenia“, „Kristova nevesta“ alebo „Obeť lásky“. Charakterizovalo ju jej zamilovanie sa do ukrižovaného Krista, ktorého láskavý výzor túžila niesť na vlastnom tele. Okrem stigiem ju zdobil telesný kríž v podobe chorôb ako sú: zakrivenie chrbtice, zápal mozgových blán, úplná strata sluchu, vypadanie všetkých vlasov, paralýza údov, čiže strata pohybu, tuberkulóza. Po duchovnej stránke prežívala ukrutnú tmu, ba dokonca priame napádanie zlého ducha (obsesia), fyzické mučenie, pokušenia rôzneho druhu a pod. Všetko jej to však slúžilo na osobné posväcovanie a ešte väčšiu lásku k Ukrižovanému. Mala osobitný vzťah s Pannou Máriou Sedembolestnou, ktorá jej bola Matkou i sprievodkyňou. Neha a gestá Sedembolestnej Panny voči Gemme sú nádherným príkladom tej najvľúdnejšej nehy, akú môže kresťan od svojej nebeskej Matky očakávať. Gemma bola jedna z mála svätých, ktorý nám odkrývajú jedinečný vzťah s vlastným anjelom strážnym. Bol jej ako „chápavý brat, dôverný priateľ, ale aj prísny otec“. Za svätú ju vyhlásil pápež Pius XII. v roku 1940 pre vzor svojho života, hrdinské čnosti, stotožnenie sa s Kristovým utrpením, ako aj pre jej veľkodušné zrieknutie sa seba samej, dokonalú poslušnosť, úplnú odovzdanosť do Božej vôle a výnimočnú lásku k Ježišovi Kristovi. Stala sa patrónkou sirôt, chorých a opustených, bojujúcich v pokušení a tých, ktorí hľadajú čistotu srdca. Taktiež sa nazýva „svätou proti samote“. Súčasťou knihy je: obšírny životopis; preklady extáz, listov, denníka, Autobiografie; Deviatnik s cirkevným schválením; obrázková príloha; a deväť obšírnych tém podľa pestrosti z Gemminho života a teológie so zreteľom na duchovný rozbor života každého kresťana.

Jarné a letné mračná, ktoré so sebou neraz prinášajú silné búrky, môže sprevádzať i jav, ktorý nie je žiadnou raritou. Tmavú zamračenú oblohu v jednom momente pretne silný blesk, pričom jeho hromový úder do našich uší doľahne až omnoho neskôr. Časový posun medzi zábleskom na jednej strane a jeho zaburácaním na strane druhej, niekedy trvá dlhšie ako desať sekúnd. Táto bežná zvláštnosť je spôsobená tým, že zvuk sa šíri omnoho pomalšie (cca. 340 m/s) než samotné svetlo (299792458 m/s). Dráha dlhá tristotisíc kilometrov, ktorú preletí lúč svetla behom jednej sekundy, by teda zvuku trvala približne 250 hodín, čo je vyše desať dní. Človek teda neraz svojím sluchom vníma ako prítomné to, čo je v skutočnosti pre náš zrak už minulosťou... Scéna ukrižovania bola obrazne povedané sprevádzaná jednou veľkou búrkou: obloha sa zatiahla, nastala tma po celej zemi, slnko sa zatmelo a zem sa zatriasla (porov. Mt 27,51; Lk 23,44-45). Ozvena z búrky tejto kalvárskej obety k nám dolieha pri každom slávení Eucharistie, keď kňaz vyslovuje slová: Toto je moje telo... Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás...

Kniha obsahuje zamyslenia nad vybranými úvodnými modlitbami (tzv. kolektami), ktoré kňaz prednáša vždy na začiatku svätej omše. Práve tie neraz veriaci človek ľahko prepočuje. Predkladané úvahy nám veľmi pútavým spôsobom približujú nielen samotný text konkrétnej Modlitby z daného sviatku, ale zároveň nám na mnohých príkladoch, obrazoch a príbehoch pomáhajú hlbšie pochopiť ich skrytý význam i samotnú svätú omšu. Príťažlivosť jednotlivých krátkych kapitol je umocnená tým, že čitateľovi ponúkajú odpovede na otázky, ktoré si častokrát sám kladie: Prečo chodiť do kostola?; Prečo sa spovedať u kňaza?; Ako sa zamerať na omšu, aby "nenudila"?; Čo sa pri nej v skutočnosti deje?; Nejde len o staromódne obrady «stredovekej» Cirkvi?; a pod. Autor sa zároveň nezabudol skrze príťažlivé príklady a výroky mnohých svätých i svetských spisovateľov dotknúť tém ako: voľná láska; pravá sloboda; pravda; Duch Svätý; Panna Mária... Kniha je určená pre každého, kto je unavený z povrchného prežívania svätej omše alebo svojho kresťanského a náboženského života. Zostaň s nami! Chceme aj my, to spoločne vziať do úst a nechať hovoriť naše srdce ako takí, ktorí ho pomaly spoznajú na našej ceste; predovšetkým tam, kde vidíme už len východisko úteku, keď je nám všetko už primnoho, čo sa tu rozbíja a tlačí, kde sa zdá, že už niet nádeje a nikto nechce už ísť s nami. On je ten, ktorý vidí ďalej a dáva aj silu a svetlo. Preto, Pane, zostaň s nami! Treba však azda na záver pripomenúť: Emauzy nie sú končenou stanicou, ale východiskom nového prelomu. Obom učeníkom sa daroval nový život. Nepodržia si ho pre seba, ale chcú z toho dať ďalej. Zmenení sa vydajú na cestu. Poháňa ich radosť. Vracajú sa na miesto, kde sa zničili ich nádeje. Toto sa im stáva však miestom prísľubu, kde sa im privoláva znovu vlastná skúsenosť: Pán skutočne vstal z mŕtvych! (Lk24,34) zažijú, nie sme sami so svojimi skúsenosťami, ale v spoločenstve s apoštolmi. Ako nové stvorenie v Kristovi vedia, že sa môžu, ba musia podeliť s inými o tento nový a otvorený život a ho stále znovu zakusovať. To dáva šancu človeku každých čias, aj nám. Kiež nám poslúži k tomu aj sympatická knižočka, ktorú vám vrele odporúčam! Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Tak, ako Boh pri stvorení ukryl do vnútra človeka svoj obraz (Gn 1,27), tak ukryl do vnútra Cirkvi Eucharistiu. Sviatosť oltárna následne zvnútra zanecháva svoju vlastnú podobu na Cirkvi a dáva jej akoby podiel na vlastnej sviatostnosti, čím sa aj samotná Cirkev stáva sviatosť v Kristovi, čiže znak a nástroj dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva (LG, 1; Dl 11, KKC 766). Povieme, že Eucharis-tia tvorí Cirkev. Zároveň však platí aj opak. Aj Cirkev tvorí Eucharistiu. To môžeme zvlášť pozorovať, ak kontemplujeme svätú omšu ako Máriino mystické telo. Matka i omša chápané ako prirodzenosť v totálnej službe nadprirodzenosti vyjadrujú Bohu svoje áno: Služobnica Pána tak urobila pri Zvestovaní, keď vyriekla ponížený fiat slovo pokorenia, sláviaca Cirkev tak zas robí pri liturgii, keď vyslovuje kon-sekračný fiat slová premenenia. Teraz povieme, že Cirkev tvorí Eucharistiu