brat Šavol

Autor Karol Lovaš pred vstupom do kláštora pôsobil ako politický reportér a moderátor v rádiu TWIST. Je autorom knihy Biľakovo svedectvo a v roku 2000 spolu so Sárou Saudkovou vydal knihou básní Človek. V roku 2004 mu vyšiel denník Za múrmi kláštora. V súčasnosti pôsobí ako rehoľník v Českej republike. Nová útlo básnická zbierka je výrazným obrazom, že viera sama osebe nie je garanciou šťastia a pokoja. Treba žiť s Bohom. Ako napísala v doslove speváčka Naďa Urbánková: "Milý Šavol, ty motlitby si čtu znovu a znovu. Pro každého, kto je bude číst, jsou jako očistná koupel. Myslím si, že kdyby je někdo zhudebnil, zaspívala bych je plná úpokory a úcty k tobě, k autorovi."

Pozval som do kostola prostitútku a vznikol problém. Nebol v tom, že prišla, veď do kostola chodí denne množstvo „prostitútok“, len to o nich nikto nevie. O tej mojej to vedeli. A to ich znervózňovalo. Preto chodí do kostolov tak málo prostitútok. My, kresťania, si potrpíme na anonymitu. A to nás robí zraniteľnými. Keď som prišiel pred niekoľkými rokmi do kláštora, pán opát mi povedal, že sa budem volať Gottschalk. Protestoval som, že je to meno, ktoré sa nedá ani pekne povedať. Nato išla okolo pani Ervína – žena zo Záhoria, ktorá nám chodievala cez prázdniny variť a kričala na mňa: „Gotšlak, Gotšlak, poďte mi pomôcť do kuchyne!“ Pán opát stál vedľa a obaja sme sa začali nahlas smiať. Gottschalk bol prvým želivským opátom. Jeho meno v preklade znamená niečo ako Boží šašo alebo nezbedník. Dnes som zaň vďačný. Môj profesor dogmatiky hovorieva, že Boh používa na evanjelizáciu dva spôsoby: humor a šok. Boh má zmysel pre humor. I preto, aby šokoval. Stáva sa tak neuchopiteľným a to je dobre. V prvom rade pre nás, ktorí by sme ho chceli vlastniť. Teológovia sa snažia „ohraničiť“ Boha. Dobrá správa pre nás všetkých je, že im stále uniká. Táto kniha je výpoveďou malého Božieho šaša, ktorý si uvedomuje hodnotu cesty, po ktorej kráča a cenu hľadačstva, na ktorú sa pred rokmi vydal. Zostúpiť z nej by znamenalo umrieť. A to i vtedy, keby sme náhodou ešte stále chodili a dýchali tento vzduch. Lebo mŕtvi môžu aj chodiť. To je ten najbolestivejší pohľad, dívať sa na človeka, ktorý nemá otázky a ktorý prestal hľadať odpovede. Táto kniha vám to určite nedovolí. Možno spôsobí vo vás zmätok, otrasie vami a vy budete naštvaní. Na mňa, na svet, na Boha. Poniektorí úplne skromne len na seba. Nech sa vám stane čokoľvek, bude to život, ktorý sa vám pripomenie. Lebo kým máme otázky a hľadáme odpovede, kým máme v živote problémy, dovtedy žijeme. Je dobré občas vyrásť a odložiť staré topánky. Aj keď to môže bolieť. Dokonca viac, ako sme schopní pripustiť. Ono „freudovské“ prekročenie najbližších je zárukou vývoja. Malo by však byť zároveň výzvou pre našu každodennú empatiu. Príkladom je nám sám Boh. On vedel, že nebudeme nikdy schopní priblížiť sa mu. Preto sa stáva človekom a znižuje sa na našu úroveň. Osobitne a individuálne komunikuje s každým z nás. A nepripomína nám našu malosť. V tom spočíva jeho výnimočnosť. V schopnosti empatie. Uniesť vlastnú veľkosť vo vzťahu k svojim najbližším, ktorých sme prekročili, môže byť pre nás všetkých skúškou dospelosti. Raz by sme boli možno radi, ak by nám zazvonil telefón a v ňom sa ozval hlas mamy, pýtajúcej sa: „Kedy prídeš domov?“ Raz nám môže chýbať jej „prehnaná“ starostlivosť, ktorú nám dnes ponúka. O desať rokov budeme možno sami márne čakať na to, že sa bude niekto o nás báť, že budeme niekomu chýbať. Vychutnávajme si tieto momenty teraz, keď sa nám dostávajú v prebytku, lebo o niekoľko rokov už môžu byť podpultovým tovarom. Preto som naposledy, keď sa mi cez telefón ozvala moja mama, na ňu nenakričal, ale prvý raz v život

Šavol vydanie knižky niekoľkokrát odložil, aby aktuálne poodhalil kus seba a svojich zápasov, z ktorých mnohé sú nám dôverne známe z každodenného prežívania. Novinársky štýl zostáva pre neho pevnou pôdou aj v terajšom pôsobení. Schopnosť vystihnúť podstatu, pomenovať priamo veci, sú Šavlovou devízou, ktorú si priniesol aj do kňazského života. Svojimi textami núti k premýšľaniu, provokuje, prorokuje, ale čo je snáď najhlavnejšie, dokáže spájať svet veriacich a neveriacich bez toho, aby prehnane moralizoval a urážal. Šavol sa tak stáva vhodným spoločníkom pre hľadajúceho človeka, ktorému viac ako otázky, ponúka odpovede.

Brat Šavol je v súčasnosti jedným z najúspešnejších autorov duchovnej literatúry na Slovensku. Jeho séria krátkych zamyslení má ďalšie pokračovanie. Kniha Náš Boh nosí zásteru môže byť odpoveďou na nejednu otázkua životnú situáciu s ktorou človek zápasí. Autor ukazuje čitateľovi ako uniesť sám seba. Pochopiť sa, porozumieť Bohu aj druhému. Pre Šavla ide už tradične o tri dimenzie ľudského bytia, z ktorých žiadna, ako tvrdí, nie je málo dôležitá pre život. Niekedy mám pocit, že praktizujúci katolík chodí do kostola ako do ZOO pozrieť obľúbené zvieratko, nakŕmiť ho, potešiť sa s ním, urobiť fotografiu na pamiatku. Svojho miláčika potom zavrieme späť do klietky, zamávame na rozlúčku a povieme:” Dovidenia o týždeň.“ Veľa katolíkov sa nevzdáva utkvelej predstavy pretvárať Boha podľa vlastných prianí, na svoj obraz. Zabúdame, že meniť sa máme my. Ježiš je naša mustra a hodinová návšteva kostola raz za týždeň dôkaz, ako sme od nej vzdialení. Boh nie je šelma v zoologickej záhrade, zatvorená v klietke, od ktorej máme kľúčik, aby sme ju v nedeľu dali na obojok a vyvenčili. Veriaci človek tuší, že spolu s Kristom môže zachraňovať. Vyhradil si na to jeden deň. Jednu hodinu v týždni. Stvoriteľ šesť dní pracoval a siedmy odpočíval. Človek robí presne naopak a čuduje sa ako svet vyzerá. A svet sa zatiaľ vytrvalo pýta, aký osoh mu prinášajú veriaci ľudia. Čo má z ich chodenia do kostola. Čo majú z neho oni sami. Ani sa nenazdáme a za pár rokov nás budú vystavovať v jednej klietke s Bohom. Informačná tabuľa objasní: “Tí, čo uverili.” Brat Šavol

Autor Karol Lovaš pred vstupom do kláštora pôsobil ako politický reportér a moderátor v rádiu TWIST. Je autorom knihy Biľakovo svedectvo a v roku 2000 spolu so Sárou Saudkovou vydal knihou básní Človek. V roku 2004 mu vyšiel denník Za múrmi kláštora. V súčasnosti pôsobí ako rehoľník v Českej republike. Nová útlo básnická zbierka je výrazným obrazom, že viera sama osebe nie je garanciou šťastia a pokoja. Treba žiť s Bohom. Ako napísala v doslove speváčka Naďa Urbánková: "Milý Šavol, ty motlitby si čtu znovu a znovu. Pro každého, kto je bude číst, jsou jako očistná koupel. Myslím si, že kdyby je někdo zhudebnil, zaspívala bych je plná úpokory a úcty k tobě, k autorovi."