Ilja Čičvák

Toto pôvodné slovenské prozaické dielo vzniklo v slobodnom svete (v Kanade) v roku 1974. Na politickom pozadí Slovenska na začiatku päťdesiatych rokov defilujú dve nerovné sily stojace proti sebe - totalita politickej moci a jedinec, človek priamočiary, idúci za svojou pravdou, o ktorej je presvedčený, že existuje, že stojí na jeho strane a že nevedie nikam inam, než k pravde. Autor v románe pútavo zobrazuje nielen človeka ako jedinca, ale pestrofarebne vykresľuje aj obraz jeho duše, sily, múdrosti. Ivan Moskovič, muž stredného veku, otec a novinár, je postava stavaná premyslene, ale hlavne nevšedne. Zosobňuje silu viery človeka v seba samého. Toto literárne dielo zapĺňa jednu z rán na duši slovenského človeka, ktorého politická moc v oných rokoch kruto gniavila spôsobom, ktorý mu bol taký cudzí. Je to memento histórie, ktorá sa odohrala a ktorá sa nesmie opakovať. Hodnota diela je v tom, že poukazuje na zraniteľnosť ľudskej duše a varuje pred krutosťou, ktorá sa môže aj opakovať. Román je osviežením súčasnej slovenskej prózy. S hlbokým filozoficko-ľudským a zároveň hravým pohľadom na život, ktorý sa mení pred očami čitateľa z minúty na minútu, nás núti pozabudnúť na iné veci či situácie, ktoré nás obklopujú, držiac nás v zajatí, z ktorého sa nedá len tak ľahko uniknúť.

Autor sa venuje poézii už od štrnástich rokov. Najskôr písal "svetské", neskôr intímne básne. Lákal ho Maupassant i Balzac, v nich nachádzal inšpiráciu pre ľúbosť. Láska a trýzeň z nej mu zostala v srdci, aj keď musel do vyhnanstva. Láska však nepozná hranice, teší i trápi básnika dňom i nocou. Okrem zbierky Slzy a bozky ju vtesnal i do zbierok Milovanie so sfingami, Lásky nikdy nespia a Básne za mrežami. Napísal aj romány Vyvolávanie slnka, Iná tvár človeka a Keď bohovia nemrú, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve slovenských spisovateľov.

Milovanie so sfingami je zbierkou básní plnou lásky k milovanému človeku, domovine, ale aj hľadaním zmyslu ľudskej existencie. Láska k sfinge je prenesenou láskou k zvečnenej bytosti, ktorá nezradí a nahradzuje pravosť vzťahu, keď realita je posunutá nezmyslami života do pozadia. Básnik v zbierke odsudzuje nezáujem o pozitívny prístup k životu i ľahostajnosť k ľudskému osudu, keď život sa ponúka na dosah ruky, len treba za ním siahnuť... Doménou tohto diela je bolesť i nádej žitia človeka i jeho domoviny v nečase dejín, ktoré bývajú kruté.

Ilja Čičvák je významným predstaviteľom slovenskej exilovej literatúry a šíriteľom slovenskej kultúry na severoamerickom kontinente. Po invázii r. 1968 pod tlakom normalizačného režimu ako mladý novinár a spisovateľ emigroval do Kanady, kde žije, slobodne tvorí a je členom The Writers´ Union of Canada. V práve vydanej zbierke Básne za mrežami sa zračí osud emigranta – jeho verše sa vyjadrujú k témam osobným, intímnym i spoločenským, rieši vzťah k Slovensku poznačený láskou i sklamaním, reflektuje zložitosť života v cudzom kultúrnom priestore, ale aj nástrahy globálnych civilizačných prejavov.

Zbierka básní Lásky nikdy nespia je výberom z básnikovej ľúbostnej poézie. Autorov svojrázny rytmus dáva najavo, že netrpí žiadnou formou schematizmu. Potvrdzuje to i bohato aplikovaná rozmanitosť tvorivého štýlu. Ten je moderný i klasický. Z jeho básní pramení filozofický postulát života, ale chce čitateľa aj rozptýliť a poukázať na sladkosť či dravosť lásky, jej skutočnú, ba mnohokrát i úskočnú silu, či nežné pohladenie.