Igor Hochel

Vybrané básne predstaviteľa strednej staršej generácie slovenských básnikov, ilustrované jeho vlastnými fotografiami.

Prozaický debut Igora Hochela Muchy (v treťom roku okupácie) ponúka čitateľom príbehové poviedky, ktoré zachytávajú krátky životný úsek protagonistov, poväčšine jednu zvláštnu udalosť v ich každodennom bytí. Autor sa opiera o realitu, avšak reálne ozvláštňuje prvkami absurdity, záhady či iracionality. V týchto prózach sa odzrkadľujú aj politicko-spoločenské pomery a premeny v našej krajine, konkrétne 50. roky 20. storočia s ich atmosférou zastrašovania ľudí, obdobie tzv. normalizácie po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, ale aj negatíva "novej éry" - obdobia po nežnej revolúcii. Niektoré poviedky obnažujú bezmocnosť postáv voči vonkajším okolnostiam, v iných zase sa protagonisti-milovníci kníh, spisovatelia, stredoškolskí profesori - proti týmto okolnostiam búria, ich malé vzbury síce nedokážu nič podstatné zmeniť, ale majú veľký význam pre zachovanie ich identity a dôstojnosti.

Igor Hochel predstavuje neprehliadnuteľný hlas súčasnej slovenskej lyrickej tvorby. Po ôsmich rokoch prichádza so svojou novou, v poradí šiestou samostatnou zbierkou básní. Jeho poézia je často charakterizovaná ako reflexívna s intelektuálnym úsilím o postihnutie skutočnosti. Nechýba jej vynachádzavosť a dôvtip, hlavne v pointách. V zbierke Muž na peróne sa Hochelova poézia vyčírila takmer až do „vecných zvukov / pred večnosťou“. Jeho básne pôsobia čisto nielen vizuálnou podobou zápisu (krátke verše a strofy), ale aj úsporným výrazom a neskaleným videním sveta. Igor Hochel (1953) je autorom zbierok básní Strom pred domom (1979), Svetlá na hladine (1986), Uprostred je mlčanie (1993), Kôra nežne praská (1997) a Utkané z vlasov (2005). V roku 2009 vyšiel výber z jeho poézie K mojim ústam nahá (žena) doplnený cyklom básní Šelest netopierích krídel. Spolu s grafikom Igorom Bencom vydal bibliofíliu Pátrači v krajine nezvestných (1995). Knižne mu vyšla tiež zbierka poviedok Muchy (v treťom roku okupácie) (2013) a viaceré literárnovedné práce. Venuje sa aj prekladu poézie a prózy z bulharčiny a macedónčiny. Žije v Nitre, kde pedagogicky pôsobí na Univerzite Konštantína Filozofa.

Čudácky a zároveň podmanivý Gaustin dostane veľkolepý nápad. Rozhodne sa založiť „kliniku minulosti“, ktorá by pomáhala pacientom s Alzheimerovou chorobou zžiť sa s realitou, v ktorej sa zasekla ich myseľ. Každé poschodie na klinike preto predstavuje jedno desaťročie a od nábytku až po najmenší gombík, a dokonca vôňu či odtieň svetla, zachytáva danú dobu. Absurdita detailov je natoľko lákavá a presvedčivá, že kliniku čoraz častejšie vyhľadávajú aj zdraví ľudia ako takzvaný úkryt v čase. To však vedie k nečakanému rébusu. Čo sa stane, keď sa minulosť začne pliesť do prítomnosti? Z bulharského originálu VREMEUBEZHISHTE (Vydavateľstvo Žanet 45, Plovdiv 2020) preložil Igor Hochel.