Miroslav Kapusta

Poézia je život sám a ako taká plynie i autorovým, pričom sa nevymyká z jeho rámca podobne ako iným, snáď iba s tým rozdielom, že on sa ju nesnaží brať až tak vážne a veci k zamysleniu rieši okamžite ručne na papieri.Je teda na posúdení čitateľa, č i sa s jeho textami stotožní a či nie, určite ich však tvoria motívy autenticky prežité a aj keď to tak v mnohých prípadoch nevyzerá, vždy sa jedná o spôsob lásky, ktorý nás triafa mnohokrát i zo strán, ktoré by sme vďačne oželeli. Podobne ako vo svo jej prvotine (Tŕne a lupene), jedná sa i v tomto prípade o plynulý prechod fázami poznania, čomu nasvedčuje i názov tejto zbierky. Ide v podstate o chronologicky zápis, o akýsi pokus poukázať na fakt, že všetko okolo má zmysel a vyvíja sa nie svojvoľ ne, ale podľa toho, aký tomu dáme rámec. Vo svojom druhom pokuse, v básnickej zbierke Iný už nebudem, dáva teda nahliadnuť do svojich východiskových pozícii, pretože nikdy nie je všetkému koniec...

Ani vo svojej tretej zbierke autor neuhýba pred súčasnými spoločenskými, ako aj človečensko-vzťahovými problémami. Stále však ide o pohľad z evidentne nažitého a v snahe zachytiť ich a podať bez zbytočne metaforických príkras, pretože ani niet čo prikrášľovať!

Život sa napĺňa so všetkým, čo k nemu neodmysliteľne prináleží a aj keď je ešte k jeho bilancovaniu z mojej strany priskoro – aspoň sa tak cítim a dúfam..., po troch samostatných básnických zbierkach – Tŕne a lupene, Iný už nebudem a Nulová gravitácia, prišla na rad štvrtá, tentokrát však vyskladaná z aforizmov, sentencií a iných mojich nehorázností, ktoré do značnej miery rovnako vypovedajú o mojom prístupe k vlastnej existencii, či diania okolo seba a ktorú predkladám čitateľovi – Všetko je AFORIZIAKUM. Milujem humor, rád sa obklopujem veselými ľuďmi, ale najmä – som človek pozerajúci sa na veci z nadhľadu, pretože všetko má svoju príčinu v nás samotných, teda i skutky, či veci, ktoré nás príliš nectia a zaslúžia si pranier. Keďže každá chyba, či omyl človeka vyplýva z jeho prirodzenosti a všetky sa dotýkajú i mňa, som k ním zhovievavý a ak do nich aj pichnem, tak iba zľahka – aby som človeku neublížil. Prekrásne, pôvodne olejomaľby, Ľubice Lintnerovej, ktoré ilustrujú moje myšlienkové úlety, možno tematický pôsobia v kontrapunkte s ideovým zámerom, ale uisťujem vás, všetko je ako má byť – vyvážené, lebo ak vieš udrieť človeka, mal by si ho vedieť i pohladiť...!

Ako všetky doterajšie texty autora, aj tieto, v poradí už jeho piatej knihe, sú súčasné a autentické, stále však v snahe podať ich tak, aby svojho čitateľa neukrátil o vlastný priestor a uchopenie myšlienky. Svojským spôsobom poézie dáva nahliadnuť na jej osobné ponímanie vo vzťahu k človeku i jeho prostrediu. Domnieva sa, že sme prirodzenou súčasťou vesmíru a teda i logiky jeho chaosu. Stretávame sa, obchádzame, pretíname si priamky, dokonca do seba dokážeme nabúrať a tým sebe i druhému spôsobovať ujmu, či sa len tak odraziť... Áno, človek človeka ovplyvňuje v každom okamihu, keď pre nič iné, tak pre vlastné poučenie a pri takom poznaní by mlčať správne nebolo, veď inak by každý autor bol iba hluchonemý, slepý mím a načo by mu potom bolo dobré – vedieť písať...? Lebo život je v prvom rade o človeku, nie o Bohu a na koniec – na každého raz dôjde! Autor ilustrácií: Vít Adamus

Za názvom prozaického príbehu pre deti (ale aj ich rodičov a starkých...) Nespi, lebo sa ti prisní...!, sa skrýva neobyčajne obyčajný príbeh 8 ročného dievčatka, Dominiky. Táto je povahou veľmi citlivá, empatická a možno so schopnosťami, o ktorých ani sama ešte nevie. Týkajú sa až neuveriteľného prežívania jej vlastných snov alebo je to iba jej fantázia...? Čiastočne to tušia a trápia sa tým jej rodičia a starká, ku ktorej prišla na prázdniny z prostredia mesta. Na dedine, i v starkinej chalúpke pod lesom, zažíva rôzne situácie, ktoré by v meste asi zažiť nemohla. Patrí medzi ne život s domácimi zvieratkami, ale najmä spoločné chvíle s chlapcami, jej dvoma novými priateľmi z dediny...

Každý človek sa v istom okamihu svojho života potrebuje niekam zaradiť, nájsť si svoje miesto nielen medzi priateľmi, v rodine, či v spoločnosti a iba málo z nás je takých, ktorým viac vyhovuje individuálna samota. Ale tá je dobrá iba na určitý čas, na utriedenie si myšlienok, na oddych. Dlhodobo spôsobuje takýmto jedincom traumu. Avšak ani tí, ktorí sa zaradili, nemajú vyhraté, lebo aj keď si svoje miesto v dobrej vôli našli, čas ukázal, že tie rozhodnutia správne neboli, aj keď častokrát iba podľa mienky iných. Aj Martin sa rozhodol, aj čo sa priateľov, rodiny, i spoločnosti týka. Čas však ukázal, že jeho rozhodnutia boli nasledujúcim obdobím vyhodnotené ako nesprávne, až priam protispoločenské. Ako bývalého príslušníka ŠtB ho spoločnosť, i niektorí jeho dovtedy priatelia, hodili do jedného vreca s tými, ktorí boli skutočne zlými, páchali neprávosti a dopúšťali sa i priestupkov voči zákonom. Ibaže jeho pravda je niekde inde a ako každý človek, ani on neušiel pred svojou minulosťou, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje nielen jeho súčasnosť, ale i charaktery jeho priateľov.

Miroslav Kapusta je touto knihou autorom už celkom 12 knižných titulov, z ktorých sú 3 pre deti. V súčasnosti sa čitateľom poézie pripomína svojou, v poradí už 6. zbierkou básní. Opäť sa predstavuje ako zrelý muž autor, dávajúci na vedomie svoj vzťah nielen k ženám svojho veku, ale zároveň sa snaží priblížiť i k dievčatám, blížiacim sa k pojmu "žena". Naďalej sa nevyhýba vzťahovým, ani celospoločenským témam a ako muž sa k ním stavia rovno chlapsky a bez príkras, aj keď formou, ktorá je na Slovensku v rámci literárnej formy stále okrajovou. Jeho pohľad na svet je však autentický živý a v poézii prevažne voľného verša čitateľný i pre mladú generáciu, ktorá si potrpí na súčasný jazyk a živé spracovanie aktuálnych tém. V jeho textoch možno nájsť východiská trápiace každého, ktorý sa na súčasný svet pozerá rovnako ako on, teda s otvorenými očami.

Autor sa vo svojej, už 5. zbierke básní, opäť dotýka nástojčivých otázok, ktoré súvisia s existenciou súčasného človeka, s jeho láskami – neláskami, vzťahmi – nevzťahmi, pričom vychádza z problémov ktoré prináša súčasná doba a ktoré človeka ovplyvňujú do takej miery, že priam hrozí deformácia jeho charakteru. Zároveň však pripomína, že nik, ani sám autor nie je imúnny voči vlastnej minulosti, ktorá nás raz všetkých dobehne a je iba na nás ako ju každý prijme a postaví sa jej v danej prítomnosti. Skratkou vo svojej poézii sa snaží ukázať svoj vlastný pohľad na riešenie problémov a samozrejme, aj hľadať východiská.

Už v roku 2017, po autorovej prvej zbierke próz ŠTEPENÝ ČERTOM, súbore krátkych literárnych útvarov, jednoduchých príbehov zo života, bolo zjavné, vzhľadom na jej ohlas u čitateľa, že sa autor asi pokúsi o akýsi návrat a ďalšie, nezávislé pokračovanie. Aj sa tak stalo. A aby bolo už na pohľad jasné, čo oba tituly spája, dostala jeho druhá zbierka krátkych próz názov TRAFENÝ ANJELOM. V názve prvého titulu, a tak je tomu i v tomto druhom, sa autor snažil predznačiť, že nepôjde o žiadnu ťažkú literatúru, skôr o ľahké, až oddychové čítanie. Napriek tomu, že v nemalej miere čerpá z vlastných, až intímne dôveryhodných zdrojov, je paradoxom, že v mnohých popisovaných situáciách sa určite opäť nájdu aj ďalší čitatelia. Potešiteľné to však je obojstranne, aj keď celkom predvídateľné, pretože každý z nás, dlhšie v páre žijúci človek muž i žena, isté situácie už zákonite musel zažiť a sú mu preto dôverne známe. TRAFENÝ ANJELOM je teda opäť iba to, čo si v podstate vyžiadal sám čitateľ, bažiaci i dnes po akomsi literárnom pohladení, vľúdnom, odpúšťajúcom, až milom úsmeve zo situácií, ktoré denne prináša sám život. V knihe nastolené problémy nekladú veľa otázok, ale naopak, obsahujú veľa odpovedí, ktoré v čitateľovi emočne ešte dlho doznievajú. Príjemné čítanie!

Najnovšia básnická zbierka Miroslava Kapustu – Zastávka na zatmenie, je z doterajších štrnástich knižných publikácii už jeho siedmou zbierkou poézie. Hoci sa okrajovo venuje aj iným literárnym žánrom, vo svojom vnútri sa predsa len viac cíti básnikom. Podobne ako jeho predchádzajúce básnické zbierky, ani táto nevznikla spontánne, ale bola dlhodobo tvorená a dotváraná v cieľavedomom prístupe tak, aby priebežne odrážala dobu, a najmä aby zachytávala čo možno najviac súvislostí v súčasných medziľudských vzťahoch, charakteristických pre spoločnosť, v ktorej žijeme. Aj keď poéziu autora mnohí považujú za výsostne mužskú, nie je to celkom tak, snáď iba podľa mužského rodu, v ktorom sú jednotlivé texty písané. Autor sa však štýlovo snaží o súčasnú a zovšeobecnenú poéziu pre obe pohlavia a to ako jazykom, tak i rôznorodosťou tematiky, ktorá je myšlienkovo blízka jednak jeho naturelu, ale v poslednej dobe i projektu THE ART OF NEW WORLD, kde bol k medzinárodnej spolupráci oslovený spolu s množstvom iných žánrovo rozdielnych umelcov z celého sveta jeho zakladateľkou, francúzskou výtvarníčkou, Marie-Laure Romanet Prin. Autor si vo svojej poézii nevyhradzuje právo na absolútnosť vlastnej pravdy, ale v každom texte necháva priestor na jeho vlastné dotvorenie v chápaní čitateľa, k čomu vizuálne poslúži aj hojný počet ilustrácií, pôvodne voľných grafických listov, jeho spriazneného priateľa a výtvarníka, Igora Cvacha.

Miroslav Kapusta je slovenský spisovateľ a básnik, člen Spolku slovenských spisovateľov a vedúci pobočky PARS ARTEM pre banskobystrický región, autor doteraz 15 kníh (poézia, próza, knihy pre deti). Už v roku 2017, po autorovej prvej zbierke krátkych próz – ŠTEPENÝ ČERTOM, súbore jednoduchých príbehov zo života, bolo zjavné, aj vzhľadom na jej ohlas u čitateľa, že sa autor časom pokúsi o ďalšie, nezávislé pokračovanie. Aj sa tak stalo. Jeho druhá zbierka krátkych próz dostala názov TRAFENÝ ANJELOM. Keďže sa týmto čerti a anjeli v názvoch jeho kníh vyčerpali, jeho tretia kniha sa volá LEN TAKÉ KECY. Tak ako v predchádzajúcich dvoch, autor sa i v nej zameriava predovšetkým na láskavý a oslobodzujúci situačný humor, vyplývajúci najmä z dlhoročných manželských vzťahov. Jeho osobná skúsenosť v jednotlivých príbehoch si nekladie žiadne literárne ciele, až na jeden – pobaviť svojho čitateľa. Päťdesiat päť príbehov, ktoré sú v knihe obsiahnuté, mapuje dianie v rodinách i spoločnosti počas nedávnych rokov pandemických opatrení, až po súčasnosť. Autor si je vedomý, že čitateľ sa s mnohými príbehmi stotožní, prídu mu osobne i ľudsky blízke a v čitateľovi budú emočne ešte dlho doznievať – minimálne vo forme úsmevu.

Miroslav Kapusta je slovenský spisovateľ a básnik, člen Spolku slovenských spisovateľov a vedúci pobočky PARS ARTEM pre banskobystrický región. Doteraz vydal 16 kníh (poézia, próza, knihy pre deti). Básnická zbierka – KÝM ZASPÍM..., je jeho v poradí už 8. zbierka poézie, v ktorej autor odráža všetko čomu verí, čím žije, čo za svojich 70 rokov stihol nažiť, ale ešte nestihol vložiť do svojich predchádzajúcich diel. Ako básnik, kým je teda ešte tu, dovoľuje si metaforicky vo svojich básňach zľahka podotknúť, že: Človek by sa mal vždy snažiť o dobro, pomôcť slabšiemu ak je treba a v rámci vzťahov dbať aspoň o dodržanie svojho slova v danom sľube, lebo to pokladá za základ pri budovaní vzájomnej dôvery a zároveň to považuje aj za prejav úcty nielen k osobe, ktorej ho človek dá, ale i k sebe samému. Je tiež zmierený so všetkými hlúposťami, ktoré kedy vykonal, dokonca aj s tými, ktoré si nikdy neodpustil a ktoré sa mu nepodarilo napraviť, lebo bez nich by to už nebol on, ale niekto úplne iný! A verí v "motýlí efekt", pretože v tomto svete a teda aj v živote každého, všetko so všetkým súvisí a keď príde ten čas a aj on pocíti znásobený dotyk vánku jeho krídel, je pripravený niesť aj zodpovednosť za všetky svoje chyby, dokonca i za tie, ktoré mu snáď ešte len bude dopriate vykonať, lebo taký život si vybral, taký žije a iba ten ho pripravil na všetko, čo so s ním súvisí. Aj to, nespoliehať sa veľmi na druhého, pretože aj tí druhí majú čo robiť, aby sa popri inom stíhali venovať náprave vlastných chýb a hriechov, kým aj k ním raz dôjde – zosilnený závan v mávnutí krídel motýlích! Ilustrácie: Miroslav Pazdera Už v roku 2017, po autorovej prvej zbierke krátkych próz – ŠTEPENÝ ČERTOM, súbore jednoduchých príbehov zo života, bolo zjavné, aj vzhľadom na jej ohlas u čitateľa, že sa autor časom pokúsi o ďalšie, nezávislé pokračovanie. Aj sa tak stalo. Jeho druhá zbierka krátkych próz dostala názov TRAFENÝ ANJELOM. Keďže sa týmto čerti a anjeli v názvoch jeho kníh vyčerpali, jeho tretia kniha sa volá LEN TAKÉ KECY. Tak ako v predchádzajúcich dvoch, autor sa i v nej zameriava predovšetkým na láskavý a oslobodzujúci situačný humor, vyplývajúci najmä z dlhoročných manželských vzťahov. Jeho osobná skúsenosť v jednotlivých príbehoch si nekladie žiadne literárne ciele, až na jeden – pobaviť svojho čitateľa. Päťdesiat päť príbehov, ktoré sú v knihe obsiahnuté, mapuje dianie v rodinách i spoločnosti počas nedávnych rokov pandemických opatrení, až po súčasnosť. Autor si je vedomý, že čitateľ sa s mnohými príbehmi stotožní, prídu mu osobne i ľudsky blízke a v čitateľovi budú emočne ešte dlho doznievať – minimálne vo forme úsmevu.