Teofil Klas

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský) – básnik a prekladateľ – vydal 14 vlastných kníh poézie a 3 básnické preklady z nemčiny (z toho jeden v spoluautorstve). Jeho poézia ľudského rodu vypovedá o tom, čo je pre nás i pre ľudstvo to svetotvorné – uchopenie hodnôt človečenstva – bez ohľadu na ich háv. A v tom je Klasova hĺbka i sila, básnická genialita. T. Klas má svoje korene, svoje presvedčenie v reálne obývanom svete, spoločnosti. Svojím talentom, básnickou tvorbou reálie, každodennosť, dejinné víry prekračuje. Keďže neexistuje nadčasovosť, má čo povedať do večnosti, bez ohľadu na jej (a)teistickú interpretáciu. Teofil Klas nie je „masový“ autor. Nepodriaďuje sa ideologicko-súkromno-spoločenským vplyvom; žije v nich síce, ale zostáva sebou. Kniha (zložená z piatich cyklov) je rozsiahlym autorským výberom zo „samizdatových“ bibliofílií.

Poéma inšpirovaná eucharistickým tajomstvom sláveným v Cirkvi po všetky časy na celom svete ponúka čitateľovi hlboký básnicko-filozofický pohľad na svet a na človeka cez prizmu Boha darúvajúceho sa v kúsku chleba. Autor vo svojich obrazoch vychádza z reflexie biblického podania i neskorších kresťanských legiend. Dielo, po formálnej stránke inšpirované štruktúrami hudobného umenia, je komponované v klasických formách sestíny a kancóny, a to tak, že autor medzi štyri „sonátové“ sestíny vložil po sedem kancón ako „spevov“, čo je v našej súčasnej poézii iste udivujúce. Jazyk opusu charakterizuje veršová virtuozita a prebohatý slovník, povýšený nejedným priezračným nenásilným novotvarom.Áno, je to sonáta! Je to vlnenie „hmlistojavného tajomstva“, prinášajúce už unavenej duši vzlet práve v dôležitom čase, „keď myseľ kvári zmysel sveta“ a ktoré opäť oživuje základnú pravdu o človeku umárajúcom sa túžbou preskúmať a fyzikálne pochopiť veci medzi nebom a zemou, ktoré sa však jeho osvietenskému rozumu a ním stano¬venému trojrozmernému svetu vysmievajú: presahujú všetky vzorce, všetky výpočty a napo¬vedajú nám, že nemožno ignorovať štvrtý rozmer - duchovný. Všetky tajomstvá, napríklad zázračného „lámania chleba, chleba života“ netreba vysloviť, ale precítiť. Eva Fordinálová

Autor ponúka náročnejšiemu kultúrnemu čitateľovi výber zo svojich textov, ktoré sú plne konzistentné s duchom jeho básnickej tvorby, ktorej ambíciou bolo a je scitlivovať dušu človeka pre vnímanie a šírenie krásna, povznášať ju nad nihilizmus všedného dňa. V súbore statí (publikovaných i nepublikovaných) skúseného žurnalistu a redaktora sú zastúpené rozličné žánre, od eseje cez novinársky komentár, literárnu úvahu, spomienkový článok a rozhovor, poetický rozbor až po posudky literárnych diel, či recenzie. Ich usporiadanie do niekoľkých skupín sa podriaďuje vecným súvislostiam, vnútornej previazanosti, postupujúc predovšetkým od všeobecnejších tém k témam špecifickejším, a v závere aj osobnejším, neberúc pritom do úvahy obvyklé hľadisko chronológie. Časové hľadisko – dobové okolnosti – sú významným atribútom tejto knihy: ak potreba vysloviť sa k aktuálnym kultúrnym témam z kresťanského a národného hľadiska doviedla autora k publikovaniu samizdatovom priestore, nepoznaný pocit slobody, podnietil ho ešte intenzívnejšie vydávať svedectvo o dobe a poukazovať na hodnoty, ktoré boli dlhodobo a programovo potláčané a zanedbávané. Aj z tohto aspektu má kniha potenciál zaujať tých, čo žijú pravej kráse, vnímajú náčrty ušľachtilých pohľadov na svet a na poslanie človečenstva v ňom.

Autor diela Jozef Zavarský (pseudonym Teofil Klas) je renomovaný slovenský básnik, tvorca prevažne duchovnej poézie. Má na konte vyše dvadsiatky knižne vydaných diel vlastnej i prekladovej tvorby, z toho za ostatných päť rokov štyri nové knihy poézie a jeden preklad románu. Vrcholnými jeho prácami sú poémy Hlas kňaza Gorazda (1999) a Grálová sonáta (2010), ktoré našli spoločensko-kultúrny i mediálny ohlas. Takisto osobitne významná je jeho prekladateľská a editorská práca na deviatom zväzku Zobraných literárnych a mysliteľských diel Pavla Straussa Deutsche Gedichte/Nemecké básne (2012), ako aj práca na novej edícii Beniakovho Igrica (2013). Kniha Gorazdov odkaz (vydal Spolok slovenských spisovateľov) je novokomponovaný artefakt, zložený z textu poémy (triptychu) Hlas kňaza Gorazda (1999) ako textu základného a z pridaných samostatných textových častí – Závet svätého Gorazda (2000) (napísané v básnickej maniere Hlasu kňaza Gorazda pre Katolícku univerzitu v Ružomberku k jej založeniu, dosiaľ knižne nepublikované) a Spev o Božom narodení (2009) (napísané v básnickej maniere Grálovej sonáty, publikované časopisecky). Ide o kompozične ucelený zámer poetickej prezentácie ideového historického odkazu prvého známeho slovenského intelektuála sv. Gorazda (9. storočie), od ktorého sa dodnes odvíja kultivovanie a napredovanie slovenského kultúrneho ducha.

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský, nar. 1940)) patrí od svojho vstupu do literatúry k popredným predstaviteľom slovenskej duchovno-kresťansky orientovanej tvorby. Vydal viacero básnických zbierok. Dielom Gorazdov odkaz (obsahujúce poému Hlas kňaza Gorazda), ktoré vyšlo v roku 2018, sa zaradil k popredným velikánom slovenskej literatúry, ktorí cyrilo-metodské dedičstvo chápali nielen ako dôležitý inšpiračný zdroj, ale najmä ako základný bod, počiatok slovanskej i slovenskej spirituálnej spisby. Z pozície jubilujúceho autora je básnická zbierka Algoritmické zratúvanie (verše vytvorené v rokoch 2017 – 2020) poctivo deklarovanou súvahou vlastnej tvorby a zároveň jeho zrelou nadstavbou. Ako poznamenáva básnik Blažej Belák, „súbor má dvanásť obsahových celkov, ktorých jednotu udržuje postupné napĺňanie témy ,zratúvania?, čiže bilancovania a kritického hodnotenia vlastného diela, od nezáväznejších a ,hravých? reflexií smerom k najzávažnejším otázkam zrelého veku, tak ako ich vidí sebaspytujúci kresťan kľačiaci pred oltárom“. Zbierka však nie je len poéziou sebaspytovania a smerovania k vážnym otázkam staroby – to ani zďaleka nie! Lebo zbierka je aj, a predovšetkým, svedectvom silnejúcej túžby po večnej mladosti, ktorá sa prebíja „krížom“ cez hmotu, ponímanú rôznorodo – vedecky aj sedliacky, s príslušnou symbolikou.

Popredný predstaviteľ duchovno-kresťansky orientovanej poézie darúva sebe i slovenskej kultúrnej verejnosti jedinečnú knihu, ktorá rekapituluje bás¬nickým spôsobom, čo a ako prežil. Unikátny tvorivý zámer napísať lyrickú autobiografiu vyplynul z pocitu, že pri životnom jubileu – osemdesiatinách – nastal čas „všetko podstatné akosi znova zosumarizovať, podčiarknuť a zrátať“. V úvodnom slove knihy autor ďalej vysvetľuje: „Zmyslel som si pospomínať na výrazné momenty, ktoré ma poznačili od celkom včasného veku, ba vlastne od narodenia, a ktoré ma sprevádzali peripetiami odvíjajúcej sa osobnej skutočnosti. ... Predsavzatie nadobudlo, napodiv, priam závratný objem, zrodilo sa z neho päť hrubých zväzkov básní viazaných spoločným titulom Pútnikova kapsa, kníh formálne absolútne netypických pre poetickú tvorbu, ale pritom plných tej najosobnejšej poézie.“

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský) – básnik a prekladateľ – vydal 14 vlastných kníh poézie a 3 básnické preklady z nemčiny (z toho jeden v spoluautorstve). Jeho poézia ľudského rodu vypovedá o tom, čo je pre nás i pre ľudstvo to svetotvorné – uchopenie hodnôt človečenstva – bez ohľadu na ich háv. A v tom je Klasova hĺbka i sila, básnická genialita. T. Klas má svoje korene, svoje presvedčenie v reálne obývanom svete, spoločnosti. Svojím talentom, básnickou tvorbou reálie, každodennosť, dejinné víry prekračuje. Keďže neexistuje nadčasovosť, má čo povedať do večnosti, bez ohľadu na jej (a)teistickú interpretáciu. Teofil Klas nie je „masový“ autor. Nepodriaďuje sa ideologicko-súkromno-spoločenským vplyvom; žije v nich síce, ale zostáva sebou. Kniha (zložená z piatich cyklov) je rozsiahlym autorským výberom zo „samizdatových“ bibliofílií.

V novej zbierke autor ponúka zo svojej aktuálnej tvorby 42 básní, ktoré sú určené skutočným milovníkom vážnej reflexívnej poézie. Sám názov zbierky básní, obsahujúci pojmy z dynamickej fyzikálnej architektúry sveta a zároveň prvok modlitby, svedčí o kozmickom nastrojení lyrika. Ide o verše renomovaného tvorcu v pokročilom veku. Čo je tu osobitné a podstatné? To, že sa reflektované personálno-individuálne vnemy vlievajú do jedného riečiska s vnemami univerzálno-kozmickými , v transcendenčnom vyústení za bránu večna. Pred neodmysliteľne čakaným prekročením onej brány zvažuje poetický subjekt jednotlivé aspekty svojej životnej skúsenosti na vážkach poetickej, totiž tvorivej obraznosti a nachádza v nich prímery vhodné na všeobecnejšiu úvahu. Je to plnohodnotná spirituálna poézia.