Jozef Kroner

Od spisovateľa mám ďaleko, i keď mnohí hovoria, že okrem rozprávačského talentu mám dar príbeh originálne vypointovať písomne. Herci väčšinou píšu svoje memoáre, pričom im často ktosi pomáha alebo všetko píše za nich. Moje knihy sú len moje. Ani v jednej z nich som sa nechcel štylizovať ani mudrovať, písal som tak, ako som cítil, a do ničoho som sa nenútil. S každou knihou som predstupoval pred čitateľa s úctou a prvé ohlasy som očakával s takým vzrušením ako na premiére reakcie prvých divákov. Na javisku i pri písaní treba vychádzať z poznania a z poznávania človeka. Väčšinou ide o veci veľmi intuitívne a vy musíte nájsť tú najvhodnejšiu formu obnažovania sa. Písanie ani hranie nie sú ľahké, jedno i druhé je dráždivé až do špiku kostí. A to sa mi páči. Ak by som nebol hercom, časom by som sa určite prepracoval k literárnej tvorbe.

Vynikajúci slovenský herec Jozef Kroner bol aj skvelým spoločníkom s obdivuhodným darom pútavo rozprávať príbehy zo svojho života, ktoré vedel iskrivo precifrovať s dostatočnou mierou dôveryhodnosti. Jeho knižka poviedok, fejtónov, causerií a impresií je predovšetkým knihou úsmevov, dobromyseľnosti a bezprostrednej zábavy. Raz zavedie čitateľov do zákulisia divadle, či k fígľovaniu hercov na scéne, raz do ich súkromných „vylomenín“, inokedy sa zabáva so svojou súkromnou vášňou – rybárčením – a v poslednej časti knihy sa stretávame zväčša s jeho príbuznými a príbehmi, ktoré sa odohrali v rodine Krónerovcov. Skvelá kniha je nielen úžasnou spomienkou na famózneho umelca, ale je aj skutočne vynikajúcim čítaním. Vydanie knihy Jozefa Kronera sprevádzajú majstrove väčšinou ešte nepublikované a nesmierne pôvabné ilustrácie. Písanie je pre mňa príjemným osviežením, milou zábavou. Nehrám sa na spisovateľa, som herec, alebo presnejšie povedané robotník herectva. Keď som knihy písal, nemyslel som na žiaden literárny ani novinársky útvar. Písal som, čo som cítil, a bolo mi úplne jedno, kto a ako moje výplody nazve a aký žáner im prisúdi. Podľa mňa sú moje písačky iba čriepkami zo života, nič viac, nič menej. Keďže sa cítim byť väčšmi rozprávačom ako pisateľom, väčšinu príbehov som si najprv narozprával na magnetofón a potom prepisoval. Svojho poslucháča som mal neustále pred očami, isto i vďaka tomu je jazyk čistejší, bez literárneho balastu, a scény plastickejšie. To si však uvedomujem až teraz, po niekoľkých rokoch, keď sa do svojich kníh začítam.

Od spisovateľa mám ďaleko, i keď mnohí hovoria, že okrem rozprávačského talentu mám dar príbeh originálne vypointovať písomne. Herci väčšinou píšu svoje memoáre, pričom im často ktosi pomáha alebo všetko píše za nich. Moje knihy sú len moje. Ani v jednej z nich som sa nechcel štylizovať ani mudrovať, písal som tak, ako som cítil, a do ničoho som sa nenútil. S každou knihou som predstupoval pred čitateľa s úctou a prvé ohlasy som očakával s takým vzrušením ako na premiére reakcie prvých divákov. Na javisku i pri písaní treba vychádzať z poznania a z poznávania človeka. Väčšinou ide o veci veľmi intuitívne a vy musíte nájsť tú najvhodnejšiu formu obnažovania sa. Písanie ani hranie nie sú ľahké, jedno i druhé je dráždivé až do špiku kostí. A to sa mi páči. Ak by som nebol hercom, časom by som sa určite prepracoval k literárnej tvorbe. Jozef Kroner