Katarína Kucbelová

Aj novú zbierku Kataríny Kucbelovej charakterizuje rezervovaný jazyk. Ale s osobnejšími témami získal nový náboj. Autorka vychádza z rámca každodennej životnej skúsenosti, ako ho určujú rodinné vzťahy, väzby na domov a na dôverne známe lokálne spoločenstvo. Namiesto evokovania idyly sa však sústreďuje na naše temnejšie tradície, ako sú zatrpknutosť, strach, predsudky, intolerancia, agresivita. Znepokojujúce čítanie bez lacného imitovania katarzie. Poézia, s ktorou to čitateľovi myslí.

Autorka tejto knihy chodila dva roky do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Chcela sa naučiť šiť čepiec, súčasť miestneho ženského kroja a popri tom sa dozvedela veľa iných vecí o živote v odľahlej horskej obci v postupne sa vyľudňujúcom regióne, o sebe, o ľudovej kultúre, o spolužití s Rómami, o stereotypoch, vrátane tých, v ktorých sama žila a žije. Nefotografovala, nenatáčala, nenahrávala. Počúvala, pozerala sa, vyšívala a zapisovala. Spoločne so svojou učiteľkou lovila v pamäti, spájala útržky z minulosti s detailmi z prítomnosti, na okraji dediny, v susedstve rómskej osady.

Prvé tri básnické knihy poetky Kataríny Kucbelovej vyšli v krátkom časovom období rokov 2003 2008. S odstupom dvanástich rokov od vydania poslednej z tejto trojice sa ukazuje, že im nemožno uprieť istú zomknutosť a majú spoločné motívy, básnické stratégie, poetiku a výraz.?Možno je to náhle zdanie poriadku?v čiastočkách rozptýlených meandrujúcich?a pulzujúcich pozorovaní, ktoré tvoria deň,?v sérii snímok dychu ustrnutého v ľade. Alebo je to niečo ako šok, strach a radosť zo strmého zastavenia, keď sa zotrvačnosťou?z vecí a dejov zrazu odlepia významy a všetko tak možno vidieť celkom odznova, holotropný zážitok. Niečo z toho, alebo možno ešte niečo celkom iné v tom je, že poézia Kataríny Kucbelovej priťahuje. Obsedantne. Od samého začiatku.

Číta: Lenka Libjaková Autorka tejto knihy chodila dva roky do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Chcela sa naučiť šiť čepiec, súčasť miestneho ženského kroja a popri tom sa dozvedela veľa iných vecí o živote v odľahlej horskej obci v postupne sa vyľudňujúcom regióne, o sebe, o ľudovej kultúre, o spolužití s Rómami, o stereotypoch, vrátane tých, v ktorých sama žila a žije. Nefotografovala, nenatáčala, nenahrávala. Počúvala, pozerala sa, vyšívala a zapisovala. Spoločne so svojou učiteľkou lovila v pamäti, spájala útržky z minulosti s detailmi z prítomnosti, na okraji dediny, v susedstve rómskej osady. Audioknihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Svou debutovou prózu Čepiec vydala slovenská spisovatelka a kulturní manažerka Katarína Kucbelová (* 1979) v roce 2019, tedy šestnáct let po básnické prvotině, k níž mezičasem připojila ještě další tři básnické sbírky. Čepiec má v sobě prvky národopisných textů, literatury faktu, cestopisné reportáže, dušezpytné literatury, ale i osobního vyznání a patrně by šly identifikovat ještě i další žánrové stopy. Důležitější ovšem je, že všechny uvedené i neuvedené ingredience pojí básnická imaginace a neidylizující věcnost. Autorčiny výpravy do krajiny pod Kráľovou hoľou, její snaha naučit se šít čepec, který tvoří součást kroje tamních provdaných žen, spojená s poznáním, že současný slovenský venkov nejenže je na hony vzdálen folklórnímu obrazu, ale už vlastně není téměř ani slovenský, vyústily v dílo výsostně osobité, podmanivé, ohmatávající citlivá místa společnosti, národa, historie i současnosti, včetně problémů osobních, nejniternějších. Mimořádné kvality této prózy jí získaly Cenu za umenie Nadácie Tatra banky v kategorii literatura, Cenu literárnej akadémie knižní distribuce Panta Rhei, titul Kniha roku výroční ankety deníku Pravda, přivedli ji do finální pětice – short-list Anasoft litery 2020 a byla též nominovaná na Cenu Jána Johanidesa, Cenu René, či cenu Kniha roku měsíčníku Knižná revue. – Vychází za podpory Komise Slolia, Literárně informačního centra Bratislava.

Autorka tejto knihy chodila dva roky do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Chcela sa naučiť šiť čepiec, súčasť miestneho ženského kroja a popri tom sa dozvedela veľa iných vecí o živote v odľahlej horskej obci v postupne sa vyľudňujúcom regióne, o sebe, o ľudovej kultúre, o spolužití s Rómami, o stereotypoch, vrátane tých, v ktorých sama žila a žije. Nefotografovala, nenatáčala, nenahrávala. Počúvala, pozerala sa, vyšívala a zapisovala. Spoločne so svojou učiteľkou lovila v pamäti, spájala útržky z minulosti s detailmi z prítomnosti, na okraji dediny, v susedstve rómskej osady.

Svou debutovou prózu Čepiec vydala slovenská spisovatelka a kulturní manažerka Katarína Kucbelová (* 1979) v roce 2019, tedy šestnáct let po básnické prvotině, k níž mezičasem připojila ještě další tři básnické sbírky. Čepiec má v sobě prvky národopisných textů, literatury faktu, cestopisné reportáže, dušezpytné literatury, ale i osobního vyznání a patrně by šly identifikovat ještě i další žánrové stopy. Důležitější ovšem je, že všechny uvedené i neuvedené ingredience pojí básnická imaginace a neidylizující věcnost. Autorčiny výpravy do krajiny pod Kráľovou hoľou, její snaha naučit se šít čepec, který tvoří součást kroje tamních provdaných žen, spojená s poznáním, že současný slovenský venkov nejenže je na hony vzdálen folklórnímu obrazu, ale už vlastně není téměř ani slovenský, vyústily v dílo výsostně osobité, podmanivé, ohmatávající citlivá místa společnosti, národa, historie i současnosti, včetně problémů osobních, nejniternějších.Mimořádné kvality této prózy jí získaly Cenu za umenie Nadácie Tatra banky v kategorii literatura, Cenu literárnej akadémie knižní distribuce Panta Rhei, titul Kniha roku výroční ankety deníku Pravda, přivedli ji do finální pětice – short-list Anasoft litery 2020 a byla též nominovaná na Cenu Jána Johanidesa, Cenu René, či cenu Kniha roku měsíčníku Knižná revue.

Autorka chodila dva roky do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou.

Každý uteká iným spôsobom. Postavy v tejto knihe unikajú k zvieratám a k umeniu, hľadajú rozlet v neustálom ohrození. Modrosleposť je román o vlastných väzeniach a bludnom hľadaní cesty von. O zvieratách v nás, mučených, slobodných aj divokých. O zvieratách, do ktorých vkladáme svoje predstavy o sebe.

Každý uteká iným spôsobom. Postavy v tejto knihe unikajú k zvieratám a k umeniu, hľadajú rozlet v neustálom ohrození. Modrosleposť je román o vlastných väzeniach a bludnom hľadaní cesty von. O zvieratách v nás, mučených, slobodných aj divokých. O zvieratách, do ktorých vkladáme svoje predstavy o sebe.