Vladimír Leksa-Pichanič

Názov Vzdelaní príbuzní triafa presne. Nie je v ňom preklep. Kniha je o ľuďoch, ktorí nám vôbec nie sú vzdialení, aj keď sme na nich pozabudli – narodili sa, vyrástli alebo pracovali na Slovensku a boli dobrodením pre celú spoločnosť. Zanechali nám dedičstvo a to predsa robia len príbuzní. Tým dedičstvom je ich práca a vzdelanie. Kniha je teda naozaj o našich vzdelaných príbuzných. Len keď spoznáme a pochopíme, čo pre nás ich odkaz znamená, môžeme teraz a tu zušľachtiť našu krajinu a zanechať niečo ľuďom, čo v nej budú žiť po nás. Nie pozostalosť, posolstvo či odkaz, ale živú pôdu pod nohami. Vladimír Leksa-Pichanič do knihy vybral viac než 30 našich vedcov – začína Paracelsom a Jeseniom, lekármi na rozhraní svetov, a končí vedcami ešte stále aktívnymi. Autor predstavuje ich život i dielo v historických súvislostiach z pohľadu súčasného človeka. Neobchádza fakt, že o ich diele, vynálezoch či patentoch by bolo viac počuť po celom svete, keby sa mnohí z vybraných narodili v inej krajine. Pridáva vlastné komentáre, zážitky, verše, ale aj zamyslenia, na čo byť hrdý a ako riešiť problémy. Nevšedné pohľady čitateľa zaujmú, vnášajú nový rozmer do poznania tých, ktorí nám tu zanechali množstvo duchovného bohatstva, slávy a hrdosti.

Analógový tato? Veď hrot atramentového pera, ktorým sa učil písať, dávno stratil ostrosť. Škvrny od vývojky načisto vybledli a v tmavej komore sa už iba raz za mesiac pri bielom svetle oholí. Magnetofónové kazety má vo veľkej škatuli uložené v garáži a gramoplatne počúva iba ak na Vianoce. Ťuká do klávesnice laptopu, fotí mobilom a hudbu počúva vo formáte MP3 či WAV, nech to už znamená čokoľvek. A predsa, signály, ktoré prijíma a vysiela, nie sú obyčajné logické jednotky a nulky. Vladimír Leksa-Pichanič zaznamenáva formou malých poetických aj prozaických kusov (niekto by ich nazval aforizmami, epigramami, básničkami, minipoviedkami, či haiku) postrehy človeka na generačnom rozmedzí. Zaznamenáva ich ostro ako najcitlivejší fotografický film, s presnosťou diamantovej ihly ich potom reprodukuje. Jeho zápisy sú spojité, súvislé a hlboké. A ako je tomu u analógových záznamov, každý z nich je originál. Ešte sa dobre pamätá na desaťročného chlapca hrajúceho sa s dreveným nákladiakom a už vidí iného desaťročného chlapca hrajúceho sa s tabletom. Analógový tato digitálneho syna. Čo sa zmenilo a čo okrem lega pretrváva? Nepotrebujete dekodér, aby ste našli odpoveď. tato? Veď hrot atramentového pera, ktorým sa učil písať, dávno stratil ostrosť. Škvrny od vývojky načisto vybledli a v tmavej komore sa už iba raz za mesiac pri bielom svetle oholí. Magnetofónové kazety má vo veľkej škatuli uložené v garáži a gramoplatne počúva iba ak na Vianoce. Ťuká do klávesnice laptopu, fotí mobilom a hudbu počúva vo formáte MP3 či WAV, nech to už znamená čokoľvek. A predsa, signály, ktoré prijíma a vysiela, nie sú obyčajné logické jednotky a nulky.

Zvieratká su veľmi múdre. Múdrejšie ako my. Je to pravda, lebo zvieratká boli na svete skôr. Zvieratká majú preto oveľa viac skúseností a my sa od nich veru môžeme kadečomu priučiť. Niektorí ľudia - voláme ich bájkari - dokonca rozumejú reči zvierat. Sedia na lavičke v parku, počúvajú, čo to práve kričí mama drozdica na svoje deti a všetko si zapisujú do zošita, alebo, tí modernejší aj do laptopu. A mama drozdica kričí: "Zasa si dnes nechytil ani červíčka! Čo len z teba bude?! Si lenivý ako, ako, ako ten bájkar, čo tu dole od rána vysedáva na lavičke a nič nerobí!" A bájkar sa v tej chvíli nahlas zasmeje. Lebo zvieratká sú aj veľmi vtipné. Bájky z pierka albatrosa sú poučné, ale iba trošku. Asi ako blška. A sú aj zábavné. Obrovsky. Ako SLÓÓÓÓN. Knižka, ktorá zavedie nielen najmenších, ale aj dospievajúcich do sveta bájok, do ríše zvierat, kde zvieratká konajú a správajú sa ako ľudské bytosti, a teda nie je vôbec prekvapujúce, keď ďateľ, rys, lev, slepúch, jeleň a ďalšie zvieratká začnú rozprávať, hádať sa, spievať, variť či viesť reštauráciu. Autor neobyčajne trefne a výstižne poukázal na najrôznejšie ľudské chyby a nedostatky spoločnosti, načrtol okolnosti, nad ktorými sa malý i veľký čitateľ chtiac-nechtiac zamýšľa. A keďže bájka by nebola bájkou, keby z nej nevyplývalo ponaučenie, aj Vladimír Leksa-Pichanič ho deťom ponúka.

Prvá kniha s četerským slovníkom, v ktorej je aj gitarová škola. Berco je obyčajný chlapec. Chodí do siedmej triedy na ZŠ Satinského a zo všetkého má dvojky. Matematiku ho učí Yeti a tak trošku sa mu páči jedna spolužiačka s ryšavými vlasmi. Veľa četuje a hrá počítačové hry. Má rád Beatles a s kamarátmi založil kapelu, v ktorej hrá na elektrickej gitare. Doma má aj zázračné husle, ktoré vedia plniť želania. A rozpráva sa s vrabcami. Skrátka, je to úplne obyčajný chlapec.

Už je to dávno, čo ten chlapec pre ňu robil kvety z piesku. Mal na to tú správnu formičku. Odvtedy sa naučil aj všeličomu inému. Už vie, že po byte sa nechodí v topánkach, že do spoločnosti nepatria rozťahané, potrhané, skrátka nepoužiteľné tričká, že ponožky sa nosia rovnaké na obidvoch nohách, že dekel treba najprv zdvihnúť, a že kabelky sú dôležité. Ale tú svoju starú dobrú formičku nestratil. Len dnes v nej nerobí kvety z piesku, ale zo slovíčok.

Azda každému z nás sa občas prisnije, že je nejakým zvieraťom. Dievčaťu, ktoré miluje kvietky, že je včielkou. Chlapcovi, ktorému sa nechce upratovať izbu, že je leňochodom. Ten, kto si nerád umýva zuby, je vo sne žabou, lebo tá, ako je známe, si zuby umývať nemusí. Milovníci opery sa stávajú motýlikmi, keďže tie sa do opery dostanú zadarmo na krku divákov. Autor tejto knižky by chcel byť slonom. Prečo? Pretože je ctiteľom vôní a keby mal nos dlhý ako chobot, mohol by ich lepšie ucítiť. A viete čo? Na chvíľku tým slonom naozaj bol – vtedy, keď písal túto knižku. Vonia ako teplé májové ráno. Neveríte? Privoňajte si k nej.

Viete, ako dlho sa dá prežiť bez jedla? Wikipédia uvádza tri týždne. A bez vody? Odborníci na sociálnych sieťach sa zhodujú na troch dňoch. A bez kyslíka? Videá na YouTube hovoria o troch minútach. A ako dlho vydrží človek bez internetového pripojenia? Tu sú informácie nejednoznačné... Ak by ste sa na to spýtali hrdinov knižky UFO NEMÁ WIFI, ich odpovede by sa takisto rozchádzali. Najlepší priatelia Julo Lentak a Dodo Bulík, ktorí svoj životný´ štýl zasvätili digitálnym technológiám, by to počítali v sekundách, futbalista Laco Čechraj by zvládol azda aj hodinu, influencerka Julka Svetlá by sa tým vôbec netrápila a redaktorka Naďa Nivská by otázku nepočula, lebo by čítala nejakú knihu. A, mimochodom, viete, ako dlho sa dá prežiť bez knihy? Isté je, že bez tejto knihy, to nevydržíte dlhšie ako bez wifiny. Ilustrácie: Fedor Pichanič

Berco je obyčajný chlapec. Chodí do siedmej triedy na ZŠ Satinského a zo všetkého má dvojky. Matematiku ho učí Yeti a tak trošku sa mu páči jedna spolužiačka s ryšavými vlasmi. Veľa četuje a hrá počítačové hry. Má rád Beatles a s kamarátmi založil kapelu, v ktorej hrá na elektrickej gitare. Doma má aj zázračné husle, ktoré vedia plniť želania. A rozpráva sa s vrabcami. Skrátka, je to úplne obyčajný chlapec.

Zvieratká su veľmi múdre. Múdrejšie ako my. Je to pravda, lebo zvieratká boli na svete skôr. Zvieratká majú preto oveľa viac skúseností a my sa od nich veru môžeme kadečomu priučiť. Niektorí ľudia – voláme ich bájkari – dokonca rozumejú reči zvierat. Sedia na lavičke v parku, počúvajú, čo to práve kričí mama drozdica na svoje deti a všetko si zapisujú do zošita, alebo, tí modernejší aj do laptopu. A mama drozdica kričí: „Zasa si dnes nechytil ani červíčka! Čo len z teba bude?! Si lenivý ako, ako, ako ten bájkar, čo tu dole od rána vysedáva na lavičke a nič nerobí!“ A bájkar sa v tej chvíli nahlas zasmeje. Lebo zvieratká sú aj veľmi vtipné. Bájky z pierka albatrosa sú poučné, ale iba trošku. Asi ako blška. A sú aj zábavné. Obrovsky. Ako SLÓÓÓÓN. Knižka, ktorá zavedie nielen najmenších, ale aj dospievajúcich do sveta bájok, do ríše zvierat, kde zvieratká konajú a správajú sa ako ľudské bytosti, a teda nie je vôbec prekvapujúce, keď ďateľ, rys, lev, slepúch, jeleň a ďalšie zvieratká začnú rozprávať, hádať sa, spievať, variť či viesť reštauráciu. Autor neobyčajne trefne a výstižne poukázal na najrôznejšie ľudské chyby a nedostatky spoločnosti, načrtol okolnosti, nad ktorými sa malý i veľký čitateľ chtiac-nechtiac zamýšľa. A keďže bájka by nebola bájkou, keby z nej nevyplývalo ponaučenie, aj Vladimír Leksa-Pichanič ho deťom ponúka.

Analógový tato? Veď hrot atramentového pera, ktorým sa učil písať, dávno stratil ostrosť. Škvrny od vývojky načisto vybledli a v tmavej komore sa už iba raz za mesiac pri bielom svetle oholí. Magnetofónové kazety má vo veľkej škatuli uložené v garáži a gramoplatne počúva iba ak na Vianoce. Ťuká do klávesnice laptopu, fotí mobilom a hudbu počúva vo formáte MP3 či WAV, nech to už znamená čokoľvek. A predsa, signály, ktoré prijíma a vysiela, nie sú obyčajné logické jednotky a nulky. Vladimír Leksa-Pichanič zaznamenáva formou malých poetických aj prozaických kusov (niekto by ich nazval aforizmami, epigramami, básničkami, minipoviedkami, či haiku) postrehy človeka na generačnom rozmedzí. Zaznamenáva ich ostro ako najcitlivejší fotografický film, s presnosťou diamantovej ihly ich potom reprodukuje. Jeho zápisy sú spojité, súvislé a hlboké. A ako je tomu u analógových záznamov, každý z nich je originál. Ešte sa dobre pamätá na desaťročného chlapca hrajúceho sa s dreveným nákladiakom a už vidí iného desaťročného chlapca hrajúceho sa s tabletom. Analógový tato digitálneho syna. Čo sa zmenilo a čo okrem lega pretrváva? Nepotrebujete dekodér, aby ste našli odpoveď.

Azda každému z nás sa občas prisnije, že je nejakým zvieraťom. Dievčaťu, ktoré miluje kvietky, že je včielkou. Chlapcovi, ktorému sa nechce upratovať izbu, že je leňochodom. Ten, kto si nerád umýva zuby, je vo sne žabou, lebo tá, ako je známe, si zuby umývať nemusí. Milovníci opery sa stávajú motýlikmi, keďže tie sa do opery dostanú zadarmo na krku divákov. Autor tejto knižky by chcel byť slonom. Prečo? Pretože je ctiteľom vôní a keby mal nos dlhý ako chobot, mohol by ich lepšie ucítiť. A viete čo? Na chvíľku tým slonom naozaj bol - vtedy, keď písal túto knižku. Vonia ako teplé májové ráno. Neveríte? Privoňajte si k nej.