Branislav Malík

Svet sa dnes zásadne mení. Ak sme pred niekoľkými storočiami začali svetu vtláčať svoju vlastnú ľudskú pečať, dnes sa situácia mení v tom, že niektoré naše výtvory sa osamostatnili a začínajú dnes preberať iniciatívu. Ak sme kedysi menili svet na náš obraz, teraz je to naopak - svet, vrátane nášho ľudského sveta, v dôsledku ich formačného vplyvu stráca ľudské merítka. Určujúcou "prírodnou silou" meniacou tvárnosť sveta sa dnes stávajú médiá, a to aj preto, že sa v nich stretli i dva ďalšie z týchto vplyvov - technika a ekonomické výmenné štruktúry (od ľudského sveta emancipovaný trh)... Z obsahu: Smrť filmu Koniec hry Strata dramatickosti Od mýtu k story Strata skutočnosti Smrť človeka

Predkladaná publikácia sa pokúša pomenovať symptómy a jednotlivé kroky civilizačného odumierania. Západ zaniká a zaniká skôr, ako je predpokladaná doba jeho prirodzenej životnosti, t.j. skôr, ako sa naplno rozvinuli sebadeštruktívne mechanizmy inherentne obsiahnuté v jeho podstate. Nezaniká však preto, že neobstál v konkurenčnom prostredí iných kultúr či civilizačných okruhov. Zaniká preto, že sa stal obeťou svojho vlastného úspechu. Človek v protismere. (Ne)miesto človeka vo svete. Posledné dejstvo stretu civilizácií. Človek v područí non humans. Trh a jeho neprekročiteľné limity. Ambivalentná povaha ľudských snov. Tisíc smrtí, ale iba jeden život. „Protiprirodzenosť ľudských práv“. Ako porozumieť sebe samým. Občan v ohrození. Súčasná identitárna kríza. Radikalizácia radikalizmu. Čo nás spája s inými. (Etika pre súčasný svet). Publikácia je určená študentom spoločenských vied a pracovníkom vedeckých inštitúcií s humnitárnym zameraním a širokej čitateľskej verejnosti.

Pedagogická antropológia tematizuje vzťahovú oblasť medzi pedagogikou a antropológiou v určitom kultúrno-historickom kontexte. Jej cieľom je previesť to, čo sa v pedagogike implicitne predpokladá do explicitnej podoby - poukázať na jej antropologické východisko, jej antropologické koreláty a to aj z toho dôvodu, aby sa dali identifikovať jej prípadné zlyhania, prípadne body zlomu, v ktorých stráca svoj humánny rozmer - je jedno, či už v dôsledku toho, že si bude klásť ciele, ktoré sa s ideou humanity a ľudskej dôstojnosti dostanú do rozporu alebo v dôsledku toho, že stratí svoju antropologickú dimenziu (napríklad tým, že sa zredukuje len na svoj inštrumentálny rozmer). Záujem o poznanie subjektu výchovy (žiaka) sa implicitne, ale i explicitne spája nielen s výchovno-vzdelávacím záujmom školy a pedagóga, s potrebou zachovania a reprodukcie ľudskej spoločnosti a kultúry, ale aj s mocenským záujmom artikulovaným v príslušnej spoločenskej objednávke. Predkladaný text sa pokúša niektoré z naznačených súvislostí bližšie osvetliť.

Publikácia sa zaoberá možnosťami konštituovania filozofickej antropológie a jej väzbami na niektoré antropologické a filozofické disciplíny. Autor sa pokúša pomenovať úskalia, ktoré tomuto úsiliu stoja v ceste, a tým poukázať aj na príčiny stroskotania doterajších projektov budovania unitárnej teórie človeka filozofickými prostriedkami. Zároveň naznačuje aj východisko z bludného kruhu, v ktorom moderná filozofická antropológia uviazla.

Predkladaná publikácia sa zaoberá otázkou, čím všetkým , a či vôbec, môže filozofia, a zvlášť filozofická antropológia, prispieť k poznaniu človeka a kde naopak musela v riešení uvedenej otázky prenechať iniciatívu konkurenčným diskurzom. Cieľom autora bolo vrátiť filozofickej antropológii jej predošlý lesk a opätovne ju ustáliť v určitých filozoficky relevantných hraniciach.