Miloš Mistrík

V knihe sa približujú rozličné techniky a teórie hereckej tvorby, ktoré boli známe v divadle 20. storočia. Analyzujú sa herecké prístupy k interpretácii divadelných postáv, filozofické koncepty, psycho-fyzické cvičenia. V prehľadne rozvrhnutých kapitolách, vďaka zaujímavo napísanému textu obohatenému o veľký výber vzácnych historických fotografií, dostáva sa čitateľ do zákulisia divadiel, divadelných štúdií a laboratórií najvýznamnejších svetových hereckých a režisérskych osobností a dopĺňa si svoj rozhľad o estetické aj spoločenské súvislosti tohto umenia.

Dvojjazyčná (slovensko-nemecká) publikácia mapuje prvé obdobie života a diela významného nemecky hovoriaceho herca a režiséra Maxa Reinhardta, ktorého predkovia sa narodili na Slovensku a on tu strávil krátku časť života, aj keď väčšinu prežil v Rakúsku, Nemecku či USA. Predkovia Maxa Reinhardta (9. septembra 1873 Baden, Rakúsko 31. októbra 1943 New York, USA) Goldmannovci pochádzali zo Stupavy, mestečka vzdialeného od Bratislavy dvadsať kilometrov. Preukázateľne tam žili ich tri generácie. V roku 1869 sa zo Stupavy vysťahovali do Viedne. Neskôr sa Reinhardt vrátil na letnú sezónu 1893 do Bratislavy, aby tu vystupoval ako herec v divadle Aréna, ktoré stálo na pravom brehu Dunaja v Petržalke. Toto sú dve základné skutočnosti, ktorým sa venuje táto kniha. Pre Reinhardta to neboli jediné dotyky s Bratislavou. Jeho Theater in der Josefstadt tu pravidelne vystupoval. Niekoľko rokov sa v Bratislave ťahal jeho rozvodový proces. Ale pravda je, že toto mesto ostalo iba krátkou epizódou v jeho živote. Umelecké a podnikateľské aktivity vo Viedni, Salzburgu, Berlíne a v USA ďaleko presiahli to, čo vykonal v Bratislave. Lenže aj táto epizóda je kamienkom do mozaiky jeho života, a preto ju nemožno nechať nepovšimnutú. Zároveň sa v tejto knihe autori pokúšajú osvetliť aj širší kontext jeho divadelných začiatkov v Rakúsku a Nemecku.

Adolphe Appia (1862 - 1928) bol švajčiarsky mysliteľ a vizionár, jeden z prvých, ktorí zásadne prispeli k reforme divadla na začiatku 20. storočia. Vyšiel z obdivu k operným drámam Richarda Wagnera, ale neskôr dospel ku kritickému odmietnutiu toho, ako ich inscenovali vtedajšie divadlá. Po stretnutí s Émilom Jaques-Dalcrozom a jeho pohybovou rytmikou začal tvoriť abstraktné scénografické rytmické priestory. Analyzoval vzťah hudby, herca a scény v divadelnej syntéze a vďaka svojim netradičným estetickým názorom a novým pohľadom načrtol originálnu predstavu živého divadla budúcnosti. Vždy sa cítil hlavne ako umelec, režisér a scénograf, ale v dôsledku svojich prevratných umeleckých názorov, v ktorých predbehol dobu, ale aj kvôli vlastnej ostýchavosti sa nedokázal presadiť v prevádzkovom mechanizme vtedajších scén, a tak dosiahol iba málo javiskových realizácií. Avšak napísal viacero zásadných kníh a štúdií a nakreslil množstvo skíc,ktorými vyjadril svoje predstavy, a tie mali a stále majú významný vplyv na moderné divadlo. Kniha Dielo živého umenia (L´Oeuvre d´art vivant, 1921) je jeho poslednou väčšou písomnou prácou. Autorom doslovu je Denis Bablet (1930 - 1992), vynikajúci francúzsky historik a znalec Appiovho diela.

Kniha sa zaoberá výnimočným medzinárodným umeleckým projektom, ktorý sa podarilo uskutočniť v záhradnom meste Hellerau pri Drážďanoch od roku 1909 do 1914, keď ho prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Vďaka nemeckým podnikateľom a filantropom, Karlovi Schmidtovi a bratom Wolfovi a Haraldovi Dohrnovcom, sa tam, v novostavbe Festspielhausu, zišli za vynikajúcich ekonomických podmienok učiteľ rytmiky, Émile Jaques-Dalcroze, a scénograf a divadelný reformátor, Adolphe Appia, obidvaja Švajčiari, ďalej svetelný dizajnér a výtvarník, Rus Alexander von Salzmann, nemecký architekt Heinrich Tessenow, tanečníčky a choreografky z rôznych krajín Európy, Nina Gorterová, Suzanne Perrottetová, Annie Becková a nakrátko aj slávna Mary Wigmanová a mnoho ďalších. V Hellerau, a potom aj v Ženeve, vo svojich tanečných vystúpeniach a hudobno-dramatických predstaveniach uskutočnili prvú umeleckú syntézu pohybovej rytmiky, hudby, choreografie, scénografie, drámy a herectva v jeho tanečnej, pantomimickej, speváckej aj činohernej podobe. Niekoľkoročné obdobie tvorby tejto skupiny nadaných ľudí prinieslo neopakovateľné scénické diela, ktoré významne prispeli k formovaniu režijného umenia a k posunu divadelnej estetiky smerom k moderne a avantgarde 20. storočia.

Tri prózy z intelektuálskeho prostredia známeho divadelného kritika a publicistu, ktoré načierajú do hlbokých protirečení súčasnej slovenskej reality.