Derek Rebro

Kniha sa zameriava na skúmanie inovatívnych kompetencií poetického jazyka vybraných autoriek: L. V.-Gavorníkovej, T. Lehenovej, S. Repar, N. Ružičkovej, K. Kucbelovej a M. Ferenčuhovej. Autor prináša do slovenského diskurzu uchopenie väčšinou prehli adaného (i feministicky podnetného) rozmeru básní autoriek, a teda ukážku iného - aj rodovo poučenejšieho - čítania umeleckých textov.

Sprítomňovanie ženskosti a mužskosti súvisí s urbánno-rustikálnym vzťahom napr. v tom zmysle, že rodovo stereotypné zobrazovanie pramení i z rustikálneho hodnotového rámca, ktorý je väčšmi spätý s tradičnými – aj morálnymi a náboženskými – hodnotami. Tento fakt sa dá vystopovať tak v zbierkach J. Mihalkoviča, ako aj L. Vadkerti-Gavorníkovej. Hrdinka veršov Vadkerti-Gavorníkovej sa nevyčleňuje len z dedinského prostredia, ale súbežne s tým aj z tradičných rodových stereotypov, ktorých stelesnením je jej matka. Lyrická subjektka (autorka) sa zároveň pokúša o uchopenie vlastnej, androcentrizmom netienenej existencie a o jej svojské zanesenie do básne. Mihalkovičove verše zas okrem tvarových kvalít spätých so ženským/urbánnym písaním prinášajú komplexnejšie vykreslenie mužskosti. Obaja napísali verše, ktoré sa v rôznych významoch vymykajú z (aj rodovej) konvencie, z dichotómií, vrátane tej urbánno-rustikálnej, a ktoré sú dodnes výzvou pre rôzne interpretačné prizmy.

Derek Rebro je literárny kritik a redaktor. Vydal básnickú zbierku Okamih pred dopadom (2010) a literárnovedné monografie Ženy píšu Poéziu, muži tiež (2011) a Jej mesto v jeho svete? (2013). V súčasnosti sa venuje rodovo orientovanému časopisu Glosolália.

Zbierka uzatvára neostentatívnu, no jasne rozpoznateľnú trilógiu, započatú predošlými knihami Okamih pred dopadom (2010) a Ako tieň na pľúcach (2014). Ich typickými a novou zbierkou vo viacerých ohľadoch odlišne rozvíjanými znakmi sú difúznosť identity, inakosť rôzneho druhu, nielen existenciálna úzkosť, zrkadlenie sa v roztrieštených plochách časopriestoru, asociálnosť, vyplývajúca aj z heteronormatívnych a rodovo podmienených spoločenských očakávaní a iné, to všetko podávané v často hrozivom, chvíľami čierno-humornom ANestetickom ráme a dopĺňané o diskurzívne a (seba)ironické, ale aj intuitívne dotované odkazy. Zbierku, ktorá vychádza v edícii Mušľa ilustrovala Ivana Šáteková.

"Literárny vedec Derek Rebro využíva v monografickej práci Jej mesto v jeho svete? rod ako analytickú kategóriu, aby z dosiaľ nezohľadňovaných východísk preskúmal zložité vzťahy urbánneho a rustikálneho vo vybraných zbierkach Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča. Už vo svojej prvej literárnovednej monografii s výrečným názvom Ženy píšu Poéziu, muži tiež ponúkol autor feministickými teóriami dotované interpretácie tvorby šiestich súčasných slovenských poetiek, pričom sa sústredil na inovatívne spôsoby, ktorými sa vpisujú do androcentrického jazyka. Jednou z týchto autoriek bola Lýdia Vadkerti-Gavorníková, ku ktorej dielu sa v iných súvislostiach vracia aj vo svojej novej knihe." Píše o knihe Jej mesto v jeho svete? Jana Cviková.

Kniha sa zameriava na skúmanie inovatívnych kompetencií poetického jazyka vybraných autoriek: L. V.-Gavorníkovej, T. Lehenovej, S. Repar, N. Ružičkovej, K. Kucbelovej a M. Ferenčuhovej. Autor prináša do slovenského diskurzu uchopenie väčšinou prehliadaného (i feministicky podnetného) rozmeru básní autoriek, a teda ukážku iného - aj rodovo poučenejšieho - čítania umeleckých textov.

Sprítomňovanie ženskosti a mužskosti súvisí s urbánno-rustikálnym vzťahom napr. v tom zmysle, že rodovo stereotypné zobrazovanie pramení i z rustikálneho hodnotového rámca, ktorý je väčšmi spätý s tradičnými – aj morálnymi a náboženskými – hodnotami. Tento fakt sa dá vystopovať tak v zbierkach J. Mihalkoviča, ako aj L. Vadkerti-Gavorníkovej. Hrdinka veršov Vadkerti-Gavorníkovej sa nevyčleňuje len z dedinského prostredia, ale súbežne s tým aj z tradičných rodových stereotypov, ktorých stelesnením je jej matka. Lyrická subjektka (autorka) sa zároveň pokúša o uchopenie vlastnej, androcentrizmom netienenej existencie a o jej svojské zanesenie do básne. Mihalkovičove verše zas okrem tvarových kvalít spätých so ženským/urbánnym písaním prinášajú komplexnejšie vykreslenie mužskosti. Obaja napísali verše, ktoré sa v rôznych významoch vymykajú z (aj rodovej) konvencie, z dichotómií, vrátane tej urbánno-rustikálnej, a ktoré sú dodnes výzvou pre rôzne interpretačné prizmy.

Nežnosť rozkladu je štvrtou zbierkou Dereka Rebra a tvorí jedno rozsiahlejšie ucelené pásmo. Rebrova poézia využíva drzosť spájať nespojiteľné (ako svojho času P. Macsovszky), odstraňovaním textu a kontextu posúva aj „deletačné“ postupy (podobne ako N. Ružičková) a skôr prirodzene a nevedome než vedome a cielene sa v jeho tvorbe ustálila dichotómia slov vo verši (ako sme zvyknutí z poézie nadrealizmu). Dôležitú otázku, či básne máme čítať ako podnet pre intelekt („ako situáciu textu“) alebo ako osobnú správu čitateľovi o „situácii subjektu“ a autora ponecháva Rebro iritujúco otvorenú.