Anton Vydra

Aby sme si mohli niečo predstavovať, nepotrebujeme to vidieť. Aby mohol moderný vedec hovoriť o mnohých súčasných vedeckých fenoménoch, takisto ich nepotrebuje vidieť. Tak by sa dal v skratke vyjadriť postoj francúzskeho filozofa Gastona Bachelarda k problematike pohľadu, ktorým sa človek priamo zameriava na predmety pred sebou. Anton Vydra svojou knihou na jednej strane predstavuje Bachelardov filozofický odkaz na pozadí jeho kritiky dominancie videnia v západnom myslení, na druhej strane poukazuje na to, že Bachelard touto kritikou neodmieta hodnotu videnia, ale ponúka stimuly k novým reflexiám otázky pohľadu a vizuality.

Kniha je nielen nahliadnutím do poslednej knihy Gastona Bachelarda, ktorá vyšla ešte počas života tohto francúzskeho filozofa, ale je aj rozvíjaním úvah o slabom svetle, ktoré dáva nezvyčajnú hodnotu okolitej tme. Plameň sviece je podľa autora komentára určitou formou vyznania, ku ktorému sa Bachelard v knihe aj priznáva, keď hovorí o centrálnom obraze študujúceho človeka pri svieci alebo o rytine svojho existenčného stola, ktorý je osvetlený lampou – vtedy existuje len to, čo je osvetlené: stôl, knihy na ňom, papier, pero a zopár drobností, ktoré sa strácajú v tme ako džbány a nádoby na Rembrandtovom obraze Meditujúci filozof.Komentár nechce byť komplexnou analýzou Plameňa sviece, odvíja sa vo svetle latinského com-mentum, ktoré je odvodeninou od slovesa meminisse, pamätať si niečo, podržať niečo v mysli (mens) pre seba i pre ostatných. Takto pochopený komentár je spôsob písania, akým je možné aspoň čiastočne nenechať upadnúť do zabudnutia „slová, ktoré ešte stále horia“, ako to komentátor vyjadruje v poslednej vete úvodu. Komentár sa stáva „rezonančným priestorom“ (Blanchot), je „opakovaním zmyslu“ diela (Ricour) či „reaktiváciou zmyslu“ (Husserl), je pamätníkom, pripomienkou, špecifickým filozofickým žánrom, ktorého úlohou nie je nevyhnutne viesť polemiky s čítaným autorom. No komentár nie je ani nekritickým obdivom k dielu, je to skôr séria poznámok k čítanému textu, ktoré dielo „držia pri živote“.

Päť rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa dlhodobo venujú životu a dielu Milana Rastislava Štefánika, odkrýva rôzne stránky jeho osobnosti. Dozvedáme sa, ako sa časom menili Štefánikove politické postoje, ako kolísal medzi konzervatívnymi a liberálnymi hodnotami, medzi monarchiou a republikou, vierou a ateizmom. Sledujeme jeho kroky v Prahe, v Paríži, v Ríme a v iných kútoch sveta. Zisťujeme, čím sa zaoberal ako hvezdár, aké pokroky robil vo svojej vedeckej práci a čo všetko k profesii astronóma v tom čase patrilo. Takmer ho vidíme, ako trikrát vystupuje na Mont Blanc, ako sa vydáva na rôzne expedície, ako sa usiluje pozháňať si na to všetko peniaze, ktorých nikdy nemal dosť. Nachádzame ho v nemocniciach, sanatóriách a v kúpeľoch, kde sa lieči po vážnych zdravotných problémoch, najmä so žalúdkom. Počúvame o jeho láskach, o ženách, ktoré miloval a ktoré milovali jeho, o zásnubách a ťaživých rozchodoch, o ideáli ženskej krásy, ktorý sa nie vždy zhodoval s jeho skutočnými vzťahmi. Pozorujeme ho na jeho diplomatických cestách a po vypuknutí prvej svetovej vojny sledujeme aj jeho neuveriteľne rýchly kariérny postup z obyčajného pešiaka na desiatnika, podporučíka a napokon až generála. Vidíme ho na jeho vojenských misiách v Srbsku, neskôr na diplomatických cestách v Rusku, v USA, v Taliansku a v mnohých ďalších krajinách. Náhle sa pred nami odkrýva niekoľko rýchlych rokov, ktoré vyplnilo množstvo zahraničných ciest po celom svete. Nakoniec sa ocitáme pri obrovskom lietadle Caproni, do ktorého štvrtého mája 1919 nastupuje pri talianskom meste Udine a s ktorým už nedoletí do Vajnor. Máme pred sebou trosky, štyroch mŕtvych letcov, skrivenú generálsku šabľu, obhorenú leteckú bundu i rozbitý trup lietadla. Dávam pozor na kroky vyšetrovateľov, no takisto si všímame promptné utváranie mýtu o hrdinovi, ktorý si zaslúži hrob a pamätník, aký patrí iba významným ľuďom. Vstupujeme do útrob Mohyly na Bradle, sledujeme tie úzke priestory, ktoré sú už sto rokov zabetónované a neprístupné. Dívame sa po tomto všetkom do mnohých tvárí Milana Rastislava Štefánika a hľadáme v nich záchytný bod, ktorý najlepšie vystihuje jeho osobnosť. Toto všetko sa k nám dostáva prostredníctvom piatich rozhovorov. Michal Kšiňan, Vojtech Rušin, Bohumila Ferenčuhová, Miloslav Čaplovič a Matúš Valihora rozprávajú pútavo aj o tom, čo sme už mnohí o Štefánikovi vedeli, a ešte viac o tom, čo nás azda aj prekvapí. Milan Rastislav Štefánik nebola osobnosť, ktorú sa dá jednoducho zaškatuľkovať. Nebola to komplikovaná, ale komplexná osobnosť.

Ústrednou postavou desiatich rozhovorov Antona Vydru a Petra Zajaca je slovenský spisovateľ a disident Dominik Tatarka. Okolo jeho osobnosti sa odvíjajú dialógy, ktoré prechádzajú aj k otázkam slovenskej literatúry, výtvarného umenia, politického a tiež občianskeho života. Dominik Tatarka je tmelom, ktorý tieto úvahy drží pokope. Máme ho pred sebou ako syna, ktorý si musel svojho otca doslova celého vymyslieť, pretože ho nepoznal a v rodine zaujať jeho miesto muža, otca a manžela. No je tu aj jeho vzťah k matke a sestrám, od ktorého sa odvíjajú takmer všetky jeho vzťahy k iným ženám: k manželke, priateľkám, k literárnym aj neliterárnym milenkám. Aký typ ženy ho fascinoval a ako si dokázal získavať ich srdcia? Dôležitou časťou rozhovorov je Tatarkov štýl písania a jeho premeny, no takisto vášeň pri prepisovaní vlastných textov. Stretneme sa s Tatarkom ako presvedčeným a presvedčivým komunistom, ktorý rýchlo prichádza na to, že tvoriť v duchu socialistického realizmu nie je nič preňho a že celý komunizmus je slepou uličkou, takže sa rozhodne pre celoživotné disidentstvo a život na okraji spoločnosti. Z Tatarku je naraz človek, ktorému totalitný režim znemožňuje publikovať a jeho meno mizne z učebníc dejín slovenskej literatúry. Jedinou záchranou sa mu zdá byť archív. Tatarka opustil v mladosti Katolícku cirkev, no v starobe sa do nej vrátil. Prečo spravil toto rozhodnutie? Okrem záujmu o spisovateľské remeslo bol Tatarka náruživý obdivovateľ moderného výtvarného umenia. No naozaj prijímal všetko nové, s čím výtvarní umelci prichádzali? Aké diela uprednostňoval a do akých konfliktov s umelcami neváhal vstúpiť a prečo? Medzi základné charakteristiky Tatarkovej osobnosti patrí schopnosť obdarovať iných. Čo preňho znamená dar a ako ho prejavoval svojim blízkym? Tatarka bol entuziasta, ktorý sa vedel vášnivo vrhnúť do vecí, ktoré ho zaujímali, čím sa stal opakom postoja väčšinovej spoločnosti, pre ktorú je typická skôr ľahostajnosť alebo oportunizmus. Bol v tom Tatarka národným hrdinom alebo to bola z jeho strany čisto zámerná póza? Hoci Démon súhlasu nie je ani zďaleka Tatarkovým vrcholným dielom, predsa len je najznámejším z jeho románov. Prečo ho však tak veľmi zaujímali démoni, akí boli tí jeho osobní a čo všetko stálo za popularitou témy o démonoch - súhlasov či nesúhlasov? Poslednou veľkou témou rozhovorov je smrť, s ktorou sa Tatarka konfrontoval po celý život: zomrel mu otec, zomierali priatelia počas partizánskych bojov, zomrela mu matka a on sám sa tiež čoraz viac približoval k poslednej hranici svojho života. Umiera krátko pred Nežnou revolúciou, ktorá by mu priniesla vytúženú slobodu. Kniha desiatich rozhovorov necháva čitateľa spoznať život Dominika Tatarku, no zároveň mu kladie otázky, na ktoré si musí nájsť odpovede čitateľ sám.

Ako sa mohol stať ovad vzorom výchovy k občianstvu? Prečo sú ľudia schopní uveriť aj neuveriteľným veciam? Existujú betónoví ľudia? Čo znamená prepásť najdôležitejšiu chvíľu? Je strácanie času neresť alebo cnosť? Čo je to politická naivita? Čo je to tradícia? Kto sú ľudskí ranní vtáci a prečo Minervina sova rozťahuje svoje krídla až za súmraku? Aké plody môže priniesť vyprahnutá zem? Takéto a podobné otázky si kladie filozof Anton Vydra v knihe, ktorú tvoria jednak krátke texty, ktoré publikoval v časopise .týždeň v rokoch 2020 až 2021, jednak rozsiahlejšia, autobiografická esej s názvom Plody vyprahnutej zeme. Na pozadí osobných dejín i veľkých udalostí transformácie tejto krajiny z komunistickej na demokratickú si všíma jednu z jej vypuklých čŕt: vyprahnutosť, smäd. A výsledkom nemusí byť nevyhnutne iba zúfalý a bezútešný pohľad.