Aj tak ho nezastavili...Zastavte Dubčeka!/Jozef Banáš
Na základe svedectiev, spomienok Dubčekových spolupracovníkov, priateľov, susedov a ľudí, ktorí s ním prišli do kontaktu, cítiť, že Banáš zvolil pri jej písaní kombinovaný beletristicko-historický spôsob, keď v knihe použil tieto, spolu s bohatým množstvom literatúry, na ktorú odkazuje v jej závere . Tento spôsob cítiť hneď od prvých kapitol, kde autor opisuje dôvody emigrácie bratov Dubčekovcov a ich život v Amerike v prvých desaťročiach minulého storočia. Už tu ukazuje, že aj krátka historická udalosť sa dá napísať pre čitateľa ľahkou a záživnou formou. Podobne to bolo aj v prípade návratu Dubčekovcov do ČSR a narodenie malého Alexandra.
Naivka? Kariérista?
Alexander Dubček sa narodil 27.novembra 1921v rodnom dome Ľudovíta Štúra v Uhrovci. Doslova až národná symbolika...
Už v roku 1925 sa malý Alexander vydáva spolu so svojimi rodičmi, a 300 ďalšími ľuďmi, v rámci priemyselno-výrobného družstva robotníkov, pomôcť budovať socializmus do novo vznikajúceho Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa vracajú v čase Mníchova a ohrozenia ČSR v roku 1938. Nasledujúce časti knihy pokračujú životom mladého Dubčeka počas druhej svetovej vojny, jeho odbojovou činnosťou a účasťou v povstaní. Banáš, a v tom, žiaľ, musím s jeho kritikom súhlasiť, sa dopustil niekoľkých patetických zbytočností, keď do knihy „nalial“ potoky sľz „oči, v ktorých bol zvláštny lesk, slzy na krajíčku“...
Zlomovými boli pre Dubčeka až 50.roky, kedy začal ako presvedčený komunista stúpať v rebríčku funkcií Komunistickej strany Československa. Za svoje pôsobenie v KSČ v tomto období, sa stal kontroverzným. Pre niektorých jeho kritikov bolo akoby malým odškodnením, keď sa Dubček v roku 1968 stal generálnym tajomníkom KSČ, čo bola po prezidentovi druhá najvyššia funkcia v štáte. . Práve ten rok bol „poznačený“ aj jeho snahami o napravenie krívd z minulosti a zrušením niektorých zákazov (vycestovať na Západ či zrušenie cenzúry) Priam étericky na mňa pôsobia zábery, na ktorých Dubček, hoci nebol dobrý rečník, dokázal priviesť republiku do varu a vedieť ju nadchnúť pre ideály socializmu s ľudskou tvárou, ktorý 21. augusta 1968 „dočasne“ prerušili vojská Varšavskej zmluvy. Odpoveď na otázku či bol Dubček naivný, alebo len obyčejným kariéristom, si môžete dať spoľahlivo aj sami. Na základe spomienok pamätníkov Banáš verne opisuje v ďalšej časti knihy Dubčekov život, radosti ale hlavne existenčné starosti, keď sa podobne , ako niekoľko sto tisíc ľudí v bývalom Československu , dostal do súkolia tzv. normalizácie po roku 1968. Aj v tom čase dokázali niektorí ľudia prejaviť sympatie a náklonnosť k človeku, ktorý sa stal symbolom obrodného procesu, hoci sami sa za ne dostali do pozornosti obávanej Štátnej bazpečnosti.
V novembri 1989 Dubček veril, že je možný návrat k ideálom „socializmu s ľudskou tvárou.“ Čoskoro ale zistil, že to tak nie je. Dostal sa po vyše 20 ročnej prestávke opäť do politiky a do funkcie prvého ponovembrového predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR . V poslednej tretine knihy môžeme sledovať jeho politické a súkromné radosti a starosti. Tie boli prerušené tragickou dopravnou nehodou 1. septembra 1992, pri ktorej bol A.Dubček ťažko zranený. Dodnes nevysvetlené príčiny autonehody a aj nevysvetlený obsah čierneho kufríka, ktorý mal pri sebe, to sú otázky, na ktoré sa odpovede asi tak skoro nedozvieme. V každom prípade sa túto knihu oplatí prečítať. Je písaná ľahko, sviežo a jazykom, ktorý túto osobnosť našich novodobých dejín a jej životný príbeh, dokáže priblížiť každému z nás…
(Štefan Michalík)
