Na smrť II: Bez milosti alebo dotknúť sa podstaty zla

V prvej knihe – Na smrť – sú dve línie. Dve monštruózne línie. Keď sa preruší jedna, druhú vítame s istou úľavou, kým aj ona nenadobudne obludné, neznesiteľné, nestráviteľné rozmery. V dvojke už prvé vety naznačujú, že obe línie sa skoro stretnú (a pretnú) a my si nebudeme mať kedy (ani kde) vydýchnuť... Neviem sa zbaviť pocitu, že pokračovanie románu Na smrť II. – Bez milosti, je akousi "živou či reálnou maketou", kde, na konkrétnych situáciách, Karika demonštruje to, čo opísal vo svojich skorších dielach (Zóny stínu, Brány meonu). Tentokrát bez náročných teórií a odborných výrazov.

V pokračovaní románu sa teda Karol, teraz vlastne už Karl a Viktor znovu stretávajú. A nie hocikde. V koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. A samozrejme, bolo by to príliš jednoduché, keby si "vybavovali účty" len oni dvaja. Nie, v tábore sú okrem nich aj ich blízki a hlavne... Sára... Bývalá Viktorova a platonická Karolova láska. Sledujeme jej vnímanie reality a postupnú neschopnosť i nemožnosť rozoznať, kto je zradca a kto spasiteľ... Nie, Sára to nikdy nemá zistiť... Jej tragédiu čitateľ cíti viac ako ona sama aj cez postavu Josefa Mengeleho. Spočiatku ho vníma nasledovne: "Kto iný, ak nie Boh, mohol zariadiť, že sa doktor Josef Mengele ocitol na takomto hroznom mieste? Akoby sa rozdvojil, akoby z kancelárie nikdy nevyšiel, bol všadeprítomný." Ovplýval, podľa Sáry, dokonca akousi nadsvetskou krásou: "Keď bol Mengele zopár dní mimo Birkenau, v normálnom svete, po návrate sa jej nezdal až taký pekný. Musel istý čas pobudnúť v tábore, aby znovu opeknel." Až postupne, aj keď nie celkom jednoznačne, jej dochádza: "Doktor bol samotný tábor, naozaj bol všade, bol zhmotnenou dušou Birkenau." Krutosti, ktoré sa v tábore dejú, si Karika tentoraz "nevychutnáva" do takých podrobností, na aké sme v jeho knihách zvyknutí. O to desivejšie pôsobia vecné detaily precízneho historika - ako tábor vyzeral, čo presne tam bolo, čo sa tam dialo, čo bolo koho úlohou. Desivejšie, ako akýkoľvek, farbisto opísaný, krvák. Pri čítaní si uvedomíte, že sa dostávate kamsi inam, presne tak, ako Karika upozornil. Nič už neplatí, všetko je možné a na nič sa nedá spoľahnúť. Cítite ten des, preniká pod kožu, v nozdrách uľpieva zápach dymu, ktorý sa dňom, nocou valil z komínov krematória. Karika vás tam prenesie.

Ako som už povedala, sila Karikovej sugestívnosti tentoraz nespočíva v drsných, prvoplánových opisoch. Vykresľuje udalosti len tak, akoby mimochodom (v tomto je ozaj zdatný), táto jeho schopnosť sa akoby naplno rozvinula práve v tomto diele. A práve tu, viac ako inde, pociťujeme jeho majstrovstvo preniknúť do podstaty zla. Lebo, len ak sa vám to podarilo, dokážete o ňom rozprávať tak vecne, bez emócií a bez zjavného nadržiavania jednej či druhej strane... Je to všade, je to medzi nami. Drieme to v každom človeku, čaká to len na ten správny okamih, podnet, ktorý ho uvoľní. A potom beda... Ale späť k románu. Kto by čakal happyand, nepozná Jozefa Kariku. Viktor teda postupne stráca všetkých, na ktorých mu nejakým spôsobom záležalo. A napokon, prirodzene, aj sám seba. Kúsky svojej duše, ktoré sa nedajú znovu nájsť či pozbierať. A príde na to, že mu nepomôže ani pomsta, ktorá sa mu javila ako jediný spôsob, jediná možnosť. Avšak, v tomto prípade, záver románu prináša akési zmierenie. Akýsi výdych, na ktorý sme tak dlho čakali. Aj keď - ako inak - ani jeden z hrdinov to neprežije. Znovu (a dookola) sa natíska otázka, prečo sa Karika neustále venuje týmto témam? Je to varovanie pred tým, čo môže číhať na každého z nás? Bol on sám na druhej strane? Pretavil vlastné poznanie do románu, alebo sa jeho prostredníctvom s niečím vysporiadava?

Jozef Karika kdesi povedal aj toto: "Témy si vyberajú autorov, nie naopak, som tu asi na to, aby som písal týchto témach. Môžu mať, podprahovo, aj terapeutický účinok. Spoločnosť to potrebuje. Aby to bolo autentické, autor nemôže byť pri písaní v pohode. Ak chce, aby nebol v pohode čitateľ. Ja však nie som guru, som rozprávač." A dodal: "Budem asi teraz písať horory. Baví ma des z každodennosti, všednosti. Také (horory), kde sa dokopy nič nedeje a desivá je práve tá konfrontácia s neznámom." Nechcem pripustiť, čo všetko to môže znamenať....