! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Peklo medzi horami

Je to mesto X a ľudia Y. Áno, majú mená, tie však nie sú až tak podstatné. Reprezentujú totiž akúsi vzorku, extrakt toho bezvýchodiskového, bezcieľneho, smutného, pasívneho, často i bezcitného a zúfalého. Marcovi hrdinovia nie sú výnimočnými osobnosťami s jedinečnými osudmi, ide o celkom bežných mladých ľudí s bežným životným scenárom. Za hlavnú postavu môžeme označiť istého Dana, chalana „v tom neurčitom veku medzi osemnásť a dvadsať, keď sa človek prvýkrát snaží aspoň trochu zamyslieť nad svojou budúcnosťou.“ Problémom však je, že Dano sa takmer vôbec nezamýšľa, a ak tak, nemá v úmysle so svojou situáciou niečo robiť. Malé vzruchy v podobe drog, opileckých večerov a partie, kde sa dokopy nič nedeje a najmä nič nepovie, strieda bezcieľne čakanie na oné chvíľkové rozptýlenia. Lenka, Filip, Viky, Stenly, všetci sa v tom viac, či menej varia spolu s ním a ich prežívanie charakterizuje pocit nezmyselnosti a skepsy. Aj tu však prichádza k akémusi nadýchnutiu, ktoré nastáva po zoznámení Dana a Viky. Viky, čistá, krásna, prirodzená, symbolizuje zjav z iného – normálneho sveta, kde ešte záleží na citoch, priateľstve a úprimnosti. Láska oboch mladých ľudí prerastá vo vzťah a následne sa zamotáva sama do seba, zauzľuje ju vplyv okolia a absencia životných plánov a snov. Vzťah sa však nerúca pri nejakej zodpovednej analýze, demoluje ho Vikyna choroba, anorexia. Ani Lenka na tom nie je lepšie. Otec alkoholik, mama trpiteľka, stiesnenosť vychádzajúca z ťaživej rutiny malomestského života, z toho vákua, kde sa toho stalo až príliš, aby s tým niekto niečo urobil, Lenku postupne oberú o všetku sebaúctu a chuť žiť. Drogy a alkohol z nej vycicajú osobnosť a nechajú ju odvrhnutú na posteli medzi štyrmi stenami. No aj do jej života nečakane vstupuje láska – nie tá z ružovej knižnice, ale ako dôsledok dlhej zákopovej vojny v prostredí, ku ktorému načiahnete prst a zožerie vám ruku.
Príbehy obyčajných hrdinov knihy sa navzájom preplietajú, niektoré sa i ovplyvňujú, iné by sa ovplyvňovať i mohli, ale nestane sa tak. Samo Marec robí svojím autentickým a živým jazykom román uveriteľný a svieži, napriek všetkej tej skepse, ktorá z neho vyžaruje. Sympatické je, že sa nesnaží svoje postavy škatuľkovať, ani im nepredkladá zázračné recepty na šťastie. Prejavuje sa ako citlivý pozorovateľ, ktorý ich chápe a miestami so svojimi hrdinami až súcití. Možno nie celkom vydareným krokom bolo knihu pomenovať práve anglickým konštatovaním „This is hardcore“. Áno, príbeh postáv je nepochybne pekelným sústom, no akosi nekorešponduje so samotným charakterom románu, ktorý má omnoho vyššie ambície (či dokonca poslanie). V každom prípade treba vôľu autora rešpektovať a tak len dodám, že This is hardcore je výpoveďou silnou, autentickou, šokujúcou i dojímavou a jej tóny doznievajú len veľmi pomaly.

(Diana Mašlejová)

← Predchádzajúci blog

Literárna revue 04/2014

Nasledujúci blog →

Valentínske knižné inšpirácie