Tillie Coleová: Tisíc chlapčenských bozkov
Rune je Nór, ktorý sa presťahuje s rodičmi do štátu Georgia, do mestečka Blossom Grove ako päťročný. Hneď po príchode sa zoznamuje s rovnako päťročnou Poppy, ktorá býva v dome naproti. Už od začiatku je medzi nimi silná náklonnosť, ktorá postupne prerastie do nerozlučného priateľstva, a to v lásku. Sú stále spolu, proste nerozlučná dvojica. Najlepšia kamarátka Poppy je jej babka. Pred smrťou jej daruje zaváraninový pohár, ktorý je plný prázdnych papierových srdiečok, na ktoré si má zapísať svojich tisíc chlapčenských bozkov. Nie však obyčajných, ale takých, pri ktorých jej takmer vyskočí srdce z hrude.
Zo začiatku som si nevedela predstaviť, ako bude to „zbieranie bozkov“ vyzerať. Predsa len, nie je to trošku divné? Keď bude staršia, bude mať toľko nápadníkov, že od nich dokáže nazbierať tisíc bozkov? Áno, najskôr som si predstavovala, že tie bozky budú od viacerých chlapcov. Postupne som však zistila niečo celkom iné.
Kniha je pre mňa veľmi špeciálna nielen príbehom, ale najmä pocitmi, ktoré vyvoláva. Začala som čítať a vôbec som nevedela, čo ma čaká. Pravdou je, že som sa od knihy nedokázala odtrhnúť, oželela som kvôli nej dokonca aj obed. Už dávno som nečítala niečo tak skvele napísané, čo ma priam vtiahlo do deja, nerozmýšľala som nad ničím iným (možno iba nad tým, ako to dokázala autorka tak skvele opísať) – starosťami, bolesťami, povinnosťami, a zahĺbila som sa do deja.
Nevedela som presne, o čom príbeh bude. Príbeh je vskutku jednoduchý, no obsahuje mnoho dobrodružstiev. Nájdete tu v prvom rade veľkú lásku, ale aj nenávisť, strach, priateľstvo, bolesť, radosť, život či smrť. Príbeh vás naučí, že treba každý deň prežiť tak, akoby bol váš posledný. Áno, klišé, ale nie je to pravda? Poppy aj napriek svojej chorobe zostáva plná života, učí všetkých okolo seba, že život je krásny a majú veľké šťastie, že ho môžu žiť dlhšie ako ona. Teší sa zo života a nebojí sa toho, čo príde. Veď odchádza predsa domov. Verím, že tento príbeh pomôže mnohým, ktorý sú v podobnej situácii ako Poppy. Naučí ich ďakovať. Ďakovať za všetko, čo v živote majú, za všetkých milovaných a za zážitky a dobrodružstvá, ktoré prežili. V tomto ovplyvnila Poppy aj mňa.
Láska medzi Poppy a Runem bola pri čítaní priam hmatateľná. Aspoň pre mňa. Taká tá láska, ktorá trvá donekonečna a ešte ďalej. Keď som rozmýšľala nad Poppy a Runem, rozmýšľala som nad nimi ako nad skutočnými osobami, ktoré žijú niekde obďaleč mňa a ja ich z diaľky pozorujem. Veľmi rada čítam o takýchto veľkých láskach, ktoré trvajú aj po smrti, lebo ma presviedčajú o tom, že je to skutočne reálne možné. Verím tomu, že je možné, aby takáto láska existovala, a že naozaj, medzi niekoľko málo pároch na svete, aj existuje.
Každá jedna strana, veta či slovo, boli pre mňa výnimočnými. Čítať túto knihu bolo pre mňa ako čítať niečo, čo je presne podľa môjho gusta. Už teraz sa teším, ako si knihu opäť prečítam. Pocity z knihy vo mne zostali ešte dlho po prečítaní a verím, že ešte dlho zostanú, lebo sa k nej budem opätovne vracať. Kniha sa zaraďuje medzi moje najobľúbenejšie.
