Keleová-Vasilková Táňa

(vl. menom Taťjana Vasilková) sa narodila sa 7. apríla 1964 v Chomutove (Česká republika). V rokoch 1980 – 1983 študovala na gymnáziu v Bratislave, v rokoch 1983 – 1987 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika.

Po štúdiách pracovala ako novinárka, od roku 1994 je spisovateľkou v slobodnom povolaní. Žije a tvorí v Bratislave.

O svojej tvorbe hovorí: „Všetky moje knihy spája spoločná myšlienka: ak nič neurobíš, nič sa nestane. Ak si so svojím životom nespokojný, ak si nešťastný a len čakáš, kedy sa to konečne zmení, môžeš čakať večnosť... a nič sa neudeje. No ak niečo podnikneš, zabojuješ, určite ti to prinesie ovocie. Trebárs nie hneď, ale časom... Verím tomu. Rovnako verím aj vo vlastné sny. Nikto by sa nemal vzdávať svojich snov, a je jedno, či máš osemnásť alebo päťdesiat, sny sú vždy rovnako dôležité a poháňajú ťa dopredu. Sny, túžby, ciele, nazvi to ako chceš. A, samozrejme, myslím na tie dobré sny.

Klamala by som, keby som tvrdila, že odjakživa som snívala o tom, že sa raz stanem spisovateľkou. Naopak, nikdy mi to ani len na um nezišlo. Moje sny neboli také odvážne a pravdupovediac ani ja. V pätnástich-šestnástich som chcela byť učiteľkou na základnej škole alebo vychovávateľkou v detskom domove. Moje predstavy sa zväčša spájali s prácou s deťmi. Až neskôr som zistila, že ma veľmi láka písané slovo a že mám k nemu blízko. Práve preto som sa prihlásila na žurnalistiku. No keď som sa zamestnala ako redaktorka, cítila som, že to nie je to pravé. Krátke útvary ma obmedzovali, nepovedala som nimi to, čo som chcela... A tak som sa časom dostala k písaniu románov.

Bez písania si neviem život ani predstaviť. Je to niečo také dôležité ako moja rodina, moje deti, môj manžel a láska“.

Táňa Keleová-Vasilková sa rýchlo etablovala ako predstaviteľka tzv. ženskej literatúry. Úspech jej kníh – meraný vysokými nákladmi a reedíciami – je pravdepodobne hybnou silou v tvorbe nových románových diel. Hrdinky i umiestnenia príbehov jej románov sú domáce, domácke, spisovateľka svoje ženské postavy projektuje do „obyčajných, každodenných rolí“(problémy v rodine, susedské vzťahy, postihnutie rodiny chorobou). Priamosť deja, priamočiarosť fabuly, ale aj živosť a aktuálna životnosť, to sú atribúty, ktorými si získava početné, verné čitateľky. V jej tvorbe nemožno hovoriť o pestrosti či inakosti textov. No ani okrídlené konštatovanie, že autor (hoci má početné tvorivé konto), píše po celý život len jednu knihu, tu neplatí. Na to chýba hlbšie autorské posolstvo, či filozofická ukotvenosť životnej zložitosti hrdinov a literárneho diela.

Táňa Keleová-Vasilková stavila na premisu, že každý život vydá na román. Napokon, jednotlivé románové príbehy sa odvíjajú z postavenia hrdiniek ako žien – matiek v modifikáciách rodinného prostredia i vo vzťahových interakciách presahujúcich rodinný kruh. Životné variácie sa nedajú vyjadriť jednoduchou rovnicou; jej ženské hrdinky dosiaľ zastupujú rôzne povolania a rôznorodo skĺbené rodinné a ďalšie sociálne vzťahy. V jednej téme neraz vrství viacero motívov, témy sú aktuálne, priam bytostne sa dotýkajú mnohých čitateliek. Na ich palete nachádzame problematiku alkoholizmu žien, bezdetnosti i interrupcií, skúšky skutočných partnerských vzťahov, domáceho násilia a časté narušenia rodinných väzieb. Akcentuje sa v nich vrtkavosť šťastia (nielen jeho ideálu, ale aj v odvrátenej podobe náhlych úmrtí), no v žiadnej z kníh nechýba ideál dobrého človeka. Fabula je často tvorená epizodickým vrstvením príbehov jednotlivých postáv, spojených osobou hlavnej hrdinky. Mira Grochalová píše: „Mama pre Veroniku je dojímavým príbehom mladej ženy, ktorej okrem toho, že nemôže mať deti, život zobral všetky ilúzie o jej kedysi takmer ideálnom manželovi. Čitateľ s ňou prežíva všetky surové údery, všetky starosti i drobné radosti. Dialógy sú písané tak, že sa vynára pocit, akoby ste stáli len obďaleč, všetko pozorovali, ale najmä, máte chuť zasiahnuť.“ Autorka vie vycítiť aktuálny problém, stvárniť konfliktnú akciu i typológiu postáv, predovšetkým vo forme ich priamej komunikácie, dialógu. Recenzentka Antónia Bednáriková si všimla: „Ani v románe Okienko do snov nechýba „rozprávkový hrdina“ – človek s veľkým dobrým srdcom a nesmiernou schopnosťou empatie. (V Cene za nežnosť to bola láskavá teta, v Mame pre Veroniku dobrácka gazdiná, v Čriepkoch šarmantný výtvarník Vincent.).“ Tvorba Táni Keleovej-Vasilkovej sa ešte nedostala pod odborný literárnokritický drobnohľad, napriek tomu, že jej každý rok pribudnú aj dva tituly. Autorka sa svojou pracovitosťou i čitateľskou obľubou stáva neodmysliteľnou osobnosťou našej súčasnej literatúry. Napokon, podobná nerovnováha v opatrnosti kritiky a bohatosti tvorby má svoj predobraz: Hana Zelinová nebola kritikou nikdy vysoko či pozitívne hodnotená, je však legitímnou a nezmazateľnou súčasťou slovenskej literatúry.

Románové príbehy Keleovej-Vasilkovej naisto suplujú aj viaceré mimo literárne funkcie komunikácie. Tie sa javia čoraz väčšmi ako nenaplnené, a tak predovšetkým v ženskej populácii typ románu, prezentovaný aj jej dielami, dopĺňajú aj funkcie spoločenské i sociálne. Navyše na pozadí prehlbujúcich sa sociálnych nerovností obyvateľstva vnímame aj takéto kontexty – saturovanie iných spoločenských aj individuálnych potrieb komunikácie a stotožnenia sa.

Cena za voľnosť (1997), Manželky (1998), Túžby (1999), Mama pre Veroniku (2000), Čriepky (2001), Okienko do snov (2001), Slzy a smiech (2002), Čaro všednosti (2003), Pozlátka (2003), Siete z pavučín (2003), Cukor a soľ (2004), Tichá bolesť (2004), Ja a on (2005), Kvety pre Lauru (2006), Modrý dom (2006), Dúhový most (2007), Nataša (2008), Rozbité šťastie (2008), Srdce v tme (2009), Klamstvá (2009), Sľub (2010), Ranč u starého otca (2011), Dva životy (2011)

(Zdroj: LIC, fotografia: Feminity)

Keleová-Vasilková Táňa

Keleová-Vasilková Táňa - Knihy

Newsletter

Autor týždňa

Vyhľadať wishlist

O Panta Rhei

Pomoc

Post footer menu