Severná Kórea
Cesta do „komunistického raja“
„Aby sme zvíťazili nad imperializmom vedeným
Američanmi, ázijské národy musia
v permanentnej revolúcii posilňovať nielen
vzájomnú solidaritu, ale aj solidaritu všetkých
ostatných národov, ktoré prešli revolúciou.
Vlajku marxizmu–leninizmu, revolučnú vlajku
antiimperialistického a protiamerického boja
budeme držať vysoko aj v budúcnosti,
a v zomknutí so socialistickými krajinami, ako aj
s revolučnými národmi Ázie, Afriky, Latinskej
Ameriky, či ktoréhokoľvek kúta Zeme, budeme
ešte vytrvalejšie bojovať za víťazstvo našej
spoločnej veľkej veci.“
Kim Ir Sen, 6. augusta 1971, Pchjongjang
V lete, roku 2000 som sa rozhodol, že uskutočním jednu z najväčších
túžob môjho života: pôjdem do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky.
Prečo som sa chcel dostať práve sem, dodnes neviem odpovedať. Možno
ma vzrušovalo, že do tejto ázijskej krajiny je takmer nemožné získať vízum,
no ja sa o to predsa len pokúsim. Severná Kórea ma lákala aj tým,
že bola všeobecne známa ako najuzavretejšia krajina na svete. Milióny
pochodujú na povely vodcov a ľudia, uvrhnutí do akéhosi feudálneho osudu,
si žijú svojím všedným životom. O tom všetkom som sa, samozrejme,
dočítal vo farebných západných časopisoch, veď v tých končinách je akékoľvek
filmovanie zakázané, najprísnejšie stráženú hranicu na svete smú
novinári prekročiť len so zvláštnym povolením od prezidenta, prípadne
od straníckeho aparátu. Preto mi ani na um nezišlo, aby som toto zvláštne
miesto vyhľadal ako reportér tv2, či sa však niekedy dostanem do
Severnej Kórey ako turista, som ani sám nevedel. Vtedy v lete som sa prekaždý prípad rozhodol urobiť všetko preto, aby som uskutočnil svoj sen.
V Pchjongjangu vtedy ešte fungovalo maďarské veľvyslanectvo, osmelil
som sa a zavolal na diplomatické zastupiteľstvo. Po dlhom vyzváňaní na
druhom konci konečne zdvihli slúchadlo a chrapľavým hlasom sa doň
ozval náš diplomat. Podľa jeho hymnickej dikcie som hneď vedel, že nás
odpočúvajú.
– Naši priatelia, svedomití občania Kórejskej ľudovodemokratickej republiky
sú priateľmi maďarského ľudu – vravel, a ja som nechápavo počúval.
– Vyštudoval som na Kim Ir Senovej univerzite v Pchjongjangu a osobne
som sa mohol presvedčiť o šľachetných srdciach našich kórejských
priateľov.
– Rozumiem, pane, a znie to veľmi povzbudzujúco. Ja by som však bol
zvedavý, čo mám urobiť preto, aby som dostal vízum?
– Zrejme aj vám je jasné, že pre Kórejcov sú si všetci ľudia rovní. Každý,
kto neprichádza na pôdu tejto prekrásnej krajiny so zlým úmyslom, má
možnosť pricestovať do Kórey – omieľal a ja som vtedy už vedel, že svojimi
rébusmi mi odkazuje, aby som zabudol na sny spojené so Severnou
Kóreou. – Naši ostražití a spravodliví kórejskí priatelia preveria vašu žiadosť
a čoskoro vám dajú odpoveď.
Čo na to možno povedať? Poďakoval som a porúčal sa. V ten deň sme
s manželkou večerali v tieni nádhernej a príjemnej záhradnej reštaurácie,
čašníci okolo nás na zelených stoloch servírovali obdivuhodné jedlá.
– Nevyšlo to, no a čo? – povedala moja polovička a pleskla rukami. –
Všetko ostatné v živote ti vyšlo.
– Chcel som tam ísť – mrmlal som roztrpčene.
– Pôjdeš, neboj – povedala Gyöngyi. Všetko to, čo muži pokladajú za
najväčší životný problém, dokážu ženy brať akosi ľahko. Možnože práve
preto žijú dlhšie ako my?
O pol hodiny, keď sme namáčali smažené kúsky chleba do horúceho
syra, bublajúceho v miske na fondu, som aj ja uveril, že sa moja túžba
jedného dňa naplní. Ako, to sme pravdaže nerozoberali.
Kým som chodil po svete a dostal som sa aj do najodľahlejších kútov,
stále som sníval o tom, že raz navštívim túto mystickú krajinu. Na vlastné
oči uvidím ako sú schopní podrobiť si milióny ľudí v mene neľudskej a hlúpej
ideológie začiatkom 21. storočia. Aj v noci sa mi často snívalo o ľudovej
Kórei. Sny ma vyhnali na skaly a štíty hôr, bežal som po násypoch a priekopách vydlabaných holými rukami a v každej oáze som hľadal ľudí. Lenže
počas týchto snových ciest som sa nikdy s nikým nestretol a z hustej zelene
oáz som došiel vždy do holej púšte. Bujný kraj, kypiaci životom ku
koncu mojich snov zákonite vystriedali chmúrne, do tla spálené piesočné
duny. Ako keby mi naznačovali, že budem sklamaný, že sa nesmiem zahrávať
s ohňom, pretože ľudová Kórea z Budapešti je pekný sen, ale Kórea
z Kórei je, údajne, samo peklo.
Pravdaže, je to stará múdrosť, že čím menšia je šanca niečo dosiahnuť,
tým viac nás láka. A nedosiahnuteľný sen je hlboká, slepá a hluchá studňa.
Do mojej studne však zrazu odkiaľsi preniklo slabé svetlo. I stalo sa, že
v jednom budapeštianskom kníhkupectve sa hostia schádzali na prezentáciu
mojej druhej knihy, keď zrazu pristúpil ku mne pán so šedivejúcou
bradou. Hovoril ticho, stisk ruky mal rozhodný a pevný. Podľa hnedej reverendy
som hneď videl, že je členom rádu. Predstavil sa a jediným pohybom
ma odtiahol bokom. Z celej osobnosti vyžarovala sila a istý mužný
pôvab. Zdal sa byť zbožným, a predsa nešiel popri mne šuchtavým krokom
charakteristickým pre procesie, ale všedne a svetsky. Keď sme podišli
k oknu, gratuloval mi ku knihe. Potom povedal, že po prezentácii by chcel
so mnou hovoriť. Napokon sa spýtal na doktorku Axmannovú, s ktorou
som pochodil etiópsky tábor malomocných, a ktorú som očakával na prezentácii
tak ako ostatných, ktorých sa to týka, napríklad rodičov Gősiovcov,
oplakávajúcich svojho syna, či Jánosa Kanyóa trpiaceho Bürgerovou chorobou.
– Myslím, že doktorka Axmannová tu bude o chvíľu – vravel som a zdalo
sa, že meno tej dámy vzbudilo v ctihodnom otcovi spomienky. Sklonil
hlavu, poďakoval sa za informáciu a naznačil, že neskôr sa ku mne vráti.
Prezentácia sa vydarila a začal som dedikovať. Zrazu som zbadal, že
duchovný otec stojí oproti mne a trpezlivo čaká. Slnko už zapadalo, keď
sme vykročili z dverí kníhkupectva.
– Sándor, Szenczy, Sándor Szenczy… už niekoľko hodín premýšľam,
otče, odkiaľ mi je známe vaše meno – obrátil som sa na neho, kým sme
v kaviarni čakali na capucino.
– Robím to isté, čo vy z poverenia televízie – vravel otec. – Cestujem na
najnebezpečnejšie miesta na svete, do vojny a biedy.
– A z čieho poverenia? – pýtal som sa, na čo otec zdvihol pohľad
k nebu.
– Rozumiem – prikývol som – vy teda veľmi milujete Boha, keď riskujete
preňho aj svoj život.
Szenczy sa mi pozrel priamo do očí a povedal:
– Ja mám rád ľudí.
Potom s jemným úsmevom v kútiku úst dodal:
– A to sa Bohu páči.
Priniesli nám kávu, dochutili sme si ju podľa vlastného vkusu.
– Môžem sa spýtať, čím sa vlastne zaoberáte, otče? – vyzvedal som
u Szenczyho.
– Som baptistický kňaz. Vojenský.
– Vojenský kňaz?
– Ako vravíte. Vozím do najnešťastnejších krajov sveta humanitárnu
pomoc.
– Tak som vás mohol vidieť v správach, však?
– To je možné.
– Áno, už sa mi čosi marí. Povedzte, neboli ste vo vojne v Juhoslávii?
– Viackrát. Naposledy sme viezli náklad do Sarajeva.
Mlčky som hľadel na muža, ktorý v Božom mene riskuje život pre ľudí.
A Szenczy začal rozprávať. Spočiatku nerád, len na moje naliehanie, potom
sa čoraz viac rozohnil. Pomaly vyhrabával každú potlačenú myšlienku.
To, čo otec prežil, by mohlo byť témou romantického románu. Malý
Šaňko Szenczy vyrastal v láske a kým sa dostal do puberty zrazu zistil, že
už nemá rodinu. Rodičia sa rozviedli a on s mladším bratom Istvánom sa
dostal do internátnej školy vo Vacove. Počas stredoškolských štúdií si obaja
vyhadzovali z kopýtka. Dali sa na alkohol, drogy, stali sa z nich bitkári
a všetko pokračovalo aj po ukončení učňovskej školy, ibaže v uliciach Pešti.
– Boli sme uličníci v pravom zmysle slova – spomínal duchovný otec.
– Keď sa kdesi niečo zomlelo, určite sme sa tam zjavili. Alebo aj tak sa to
dá povedať, kde sme sa objavili, tam skôr či neskôr nastal malér. István už
bol závislý na heroíne, keď po jednom pichnutí na to skoro doplatil. Vtedy
som si prvý raz uvedomil, že čosi nerobíme správne. Musel som sa nejako
striasť svojho žiaľu. Takže znova a znova som pozeral na dno pohára.
Volali ich postrach Vacova. Každý vedel, odkiaľ prišli a dalo sa tušiť,
kam smerujú. Do rýchlej záhuby. Záhradné slávnosti, prostitútky, krčmy,
väznice, detoxikácia.
Potom, ako nejaké vykúpenie, nasledovala vojenčina. Sándora zaradili do protileteckej obrany, ale ani tam sa nevmestil do kože, vyvolával bitky, odvrával
nadriadeným. Striedali sa rôzne zákazy, slabšie i prísnejšie tresty.
Napokon ho odviedli na koniec dediny na kraji sveta, kde okrem strážnejbúdky a telefónu nebolo nič. Mladý muž skoro prišiel na to, že telefón funguje
na základe takzvanej linky K, mohol ním zavolať komukoľvek doma i vosvete. Aj to urobil, po istom čase sa však známi a príbuzní minuli. A Sándorcelé dni nečinne vysedával pri telefóne. Človeka videl raz za týždeň, keďpriviezli proviant. Skoro zošalel, že sa nemá ku komu prihovoriť. A vtedyzačal vyvolávať do sveta, len tak naverímboha. Niekto zlostne zložil telefónposielajúc ho niekam. Druhý sa s ním trochu porozprával a len potom zložilslúchadlo. Avšak raz, na Sándorovo najväčšie prekvapenie, na druhom koncinezložili. Mladý mužský hlas sa mu prihováral jemne, s porozumením, akosa k nemu prihovárala pred dvadsiatimi rokmi azda len matka.
– Pokojne sa pýtajte alebo rozprávajte o čom chcete – povedal neznámy
a Sándorovi sa zasekli slová v hrdle. Prvotná vzrušujúca radosť z telefonovania
už opadla, avšak tento neznámy telefonický partner ho napĺňal novým
vzrušením. Muž na druhom konci tak priateľsky nabádal vojačika, že
začal rozprávať. Spočiatku jachtavo, povrchne, neskôr už sa stále hlbšie
ponáral do vlastnej minulosti.
– Neprekáža vám, ak sa zmienim aj o svojich puberťáckych konfliktoch?
– spýtal sa a neznámy mu odvetil:
– Vôbec nie, dokonca bude pre mňa cťou, ak ma uvediete do svojich
najosobnejších tajomstiev.
Sándor teda začal rozprávať o období puberty, no po niekoľkých divokých
vetách zneistel.
Načo to všetko, pýtal sa sám seba. Oplatí sa? Prečo tu, pred cudzím
človekom, kriesi vlastnú minulosť? Skôr by mal na ňu zabudnúť. Napokon,
nie je už malý chlapec, aby z chvíľkového rozmaru schmatol dospelú ruku
a plakal nad svojím osudom, aby mu hodili zopár drobných.
Lenže tie chvíľkové rozpaky bola len prchavá slabosť, vlastne najväčšmi
sa potreboval vyrozprávať on. Pery sa mu zúžili do prísnej čiary, nadýchol
sa a pokračoval v životnom príbehu. Muž na druhom konci linky bol veľmi
dobrým partnerom. Keď bolo treba, položil otázku, inak diskrétne mlčal.
Myslím si, že dobre mlčať je oveľa väčšie umenie ako dobre rozprávať.
Sándor zavolal na neznáme číslo krátko pred polnocou a ešte aj o štvrtej
ráno sa zhovárali. Už sa brieždilo, keď ukončili rozhovor. Sándor sa spýtal, či môže mužovi aj inokedy zavolať a on trochu unaveným, avšak
priateľským hlasom odvetil:
– Prirodzene.
Len čo zložili slúchadlá, v Sándorovi vzniklo dunivé prázdno. Do strážnej
búdky sa vkradol vlhký ranný vzduch, malá naftová pec nedokázala
premôcť decembrové mrazy. Toľko tepla pravda dala, aby dole, kde sa podlaha
stretá so stenou, veselo cvŕkalo zopár svrčkov, Sándor sa však uzimene
schúlil na stoličku. Neskôr sa pozviechal, zobral pušku a vyšiel
z búdy. Pohol sa smerom k neďalekým kopcom, no podľa nariadenia sa
nesmel vzdialiť viac ako na dvadsať metrov. Pod nohami mu vŕzgal čerstvý
sneh. Zrazu zastal, zahľadel sa na blízke smreky.
– Vianoce – mrmlal si – o päť dní tu budú Vianoce.
A vtedy sa naň zosypala samota. Vždy sa cítil osamotene. Celý život
vedel, že nikto pri ňom nestojí, môže sa spoľahnúť len na seba, no nikdy
samotou netrpel. Prijal ju, žil s ňou. Teraz ho však zachvátila mučivá túžba,
aby už konečne k niekomu patril. Aby mal kam prísť domov, aby mal koho
osloviť. Mal podozrenie, že tento rozhovor rozvíril jeho inokedy takú pokojnú,
až arogantnú povahu a už–už sa hneval na muža, ktorý ho nechal
hodiny rozprávať o detstve, o minulosti.
Ešte v ten večer mužovi zavolal. Neznámy ochotne prijal jeho telefonát.
Sándor tento raz hovoril o svojich túžbach. Chcel by si založiť rodinu,
vravel, v deťoch by chcel vidieť pokračovanie svojho života. Muž vtedy tichým,
no rozhodným hlasom povedal:
– Rozumiem, Sándor, potom ale musíte prestať s doterajším spôsobom
života.
Načo vojačik povedal len toľko:
– Viem.
Potom tresol slúchadlom. Nenávidel toho muža, svet a najmä seba, že
zasa z neho vyliezol ten neposlušný puberťák. O niekoľko minút mužovi
znova zavolal, ten začal rozprávať o Bohu a Ježišovi, o láske a porozumení.
– Čo ste vy misionár? – vybuchol Sándor.
– Len veriaci – prišla odpoveď. – A viera by pomohla aj vám.
– No. Viera.
– Prečo máte taký ironický hlas?
– Neviem. Zdá sa mi to akosi príliš jednoduché. Človek začne veriť
a problémy sa šmahom vyriešia.
«skryť
Verzia pre tlač
Odoslať priateľovi
