D'ormesson Jean

"The Glory of the Empire "is the rich and absorbing history of an extraordinary empire, at one point a rival to Rome. Rulers such as Prince Basil of Onessa, who founded the Empire but whose treacherous ways made him a byword for infamy, and the romantic Alexis the Bastard, who dallied in the fleshpots of Egypt, studied Taoism and Buddhism, returned to save the Empire from civil war, and then retired to learn how to die, come alive in "The Glory of the Empire," along with generals, politicians, prophets, scoundrels, and others. D Ormesson also goes into the daily life of the Empire, its popular customs, and its contribution to the arts and the sciences, which, as he demonstrates, exercised an influence on the world as a whole, from East to West, and whose repercussions are still felt today. But it is all fiction, a thought experiment worthy of Jorge Luis Borges, and in the end "The Glory of the Empire "emerges as a great shimmering mirage, filling us with wonder even as it makes us wonder at the fugitive nature of power and the meaning of history itself."

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že jestvujeme len v myslení ľudí, volajú sa filozofi. Čím by boli ľudia bez všetkého? Ničím ani by neexistovali, lenže čím by bolo všetko bez človeka? Nik by nevedel nič o tom povedať, pretože len ľudia môžu hovoriť pre tých čo radi premýšľajú, je tu trochu filozofie, mnohé z dejín človeka a niekoľko úvah o budúcnosti. Krátke dejiny všetkého napísal súčasný úspešný autor mnohých kníh, súčasný francúzsky filozof Jean dOrmesson.RECENZIAKNIŽNÁ REVUE č. 19, 13. 9. 2000 Krátke dejiny všetkéhoNevie sa, čo bolo na začiatku a čo bude na konci. Každý však vie, že bol začiatok a že bude i koniec. Takto lapidárne by sa možno dal vyjadriť obsah knihy Takmer nič o takmer všetkom francúzskeho spisovateľa, ktorý bol u nás do siaľ neznámym autorom, hoci má na konte poldruha desiatky kníh, a to nie hocijakých. Preto azda nebude neužitočné pripomenúť, že tento gróf, pôvodnou orientáciou filozof, neskôr diplomat, námestník generálneho sekretára Medzinárodnej rady pre filozof iu UNESCO a riaditeľ denníka Figaro, si už svojím prvým románom Láska je radosť (1956) získal takú autoritu, že sa ako tridsaťročný vo Francúzsku stal "nesmrteľným", keď ho zvolili za člena Francúzskej akadémie. Kým vo Francúzsku jeho knihy fascinova li, u nás sa pre ne nenašiel vydavateľ ani prekladateľ. Ktovie prečo, keď sa našli pre menej významných... Azda pre autorovu brilantnú kariéru, azda pre ich ľahkosť, azda pre ich nezaraditeľnosť. V každom prípade, d'Omessonova citovosť i jeho rafinov aná ironická duchaplnosť, jeho brilantné narábanie s tradičnou formou a opatrný vzťah k modernistickým izmom, ale aj múdra rozhľadenosť v metafyzike i sociológii, by boli slovenskej próze dozaista dobrou a užitočnou inšpiráciou. Dnes sa vydanie jeho prvého prekladu na Slovensku isto zaobíde bez fanfár, ale sotva môže nepotešiť aspoň tú hŕstku dychtivých čitateľov, čo zostali verní dobrému vkusu a čo neprestali veriť mágii slova a vzdelanému rozprávačstvu. V d'Ormessonovom prípade ide totiž nao zaj najmä o mágiu slova a čarovné rozprávačstvo. Lebo keď sa spisovateľ pustí do knihy, ktorú nazve románom alebo Príbehom o veľkom tresku alebo Krátkymi dejinami všetkého, musí mať v talóne bezpodmienečne o čosi viac ako myšlienku, ak má jeho pokus zaujať prefilozofované publikum či širší okruh čitateľstva, ktoré na blúdenie jemnými labyrintmi súčasnej filozofie nemá jednoducho nervy. D'Ormesson nazve svoj opus románom a čitateľa neprestáva udivovať, že sa dal strhnúť esejistickým rozprávaním, v ktorom vystupujú dôverne známe moralistické či filozofické kategórie (bytie, zlo, čas, Boh, hmota, zákon, tajomstvo, myslenie, reč, láska, sloboda, viera, nádej a pod.) ako postavy a že ho neoslovujú svojím dramatickým konaním ani skepsou a toporno sťou, ale naopak - iba radosťou a ľahkosťou. A prekvapený čitateľ si vtedy nevdojak spomenie na neveľmi presné kritické kvalifikácie o tomto autorovi, ktoré mu prisudzovali čaro vyžarujúce zo zvláštnej kombinácie slasti z písania a takmer exaktnej an alýzy, zo štýlovo čistej, elegantnej a jasnej tematizácie spoločenskej ilúzie a diskrétnej sociologickej sondy. Francúzski kritici majú pravdu: Takmer nič o takmer všetkom je bravúrne zvládnutá zložitosť, prestretá na zlatých podnosoch číreho rozpráv ačstva. A hoci ide o filozofiu o takmer všetkom, nedozviete sa nič, čo by neskôr komplikovalo vaše takmer nič, ktoré viete o svete, o jeho dejinách i budúcnosti. Chapeau! ako hovoria Francúzi. Klobúk dolu! Veď dejiny človeku už napodsúvali toľko hoto vých právd, že by akiste zdivel, keby ich mal len zrátať. D'Ormesson nič nepodsúva, nič nezratúva, len rozpráva a vie. "Vyhrali ste obrovskú výhru. Ste človek." Alebo: "Sláva mi! Sláva človeku!" Pravdaže, chvíľami sa môže zdať, že toto vlastníctvo čl ovečenstva autor trochu preceňuje a nadnáša nad veci, ktoré nie sú vlastníctvom človeka, ale je priam úchvatné, ako vie vykorčuľovať zo všetkých zjednodušení a obísť slepé uličky definitívneho poznania, z ktorých - ako neraz ukázali dejiny myslenia -