Kveta Fulierová

Štvrtú zbierku veršov už etablovanej autorky charakterizuje meditatívny prístup k bežným životným situáciám a pocitom človeka, trochu neistoty či váhania nad mnohoznačnosťou interpretácií významov, postojov, hodnotení v medziľudských vzťahoch. Autorkina výpoveď má pokojný, sugestívny tón a pevnú štruktúru, preto je presná a presvedčivá. Nie je to hra so slovami, je to poctivé hľadanie odpovedí na otázky, s ktorými je konfrontovaný každý vnímavý čitateľ. Podobne meditatívny charakter majú aj farebné obrazy ilustrátorky a priateľky Květy Fulierovej.

Filozofka, esejistka, prozaička sa zamýšľa nad situáciou moderného človeka prostredníctvom konkrétnych zmyslových vnemov. Na osiach vychýlenej rovnováhy protikladov zvuk-ticho, rýchlosť-pomalosť ukazuje ohrozenie podstaty človeka ako individuálne mysliacej a cítiacej osobnosti. Úzkosť z vnútornej vyprázdnenosti vo svete plnom vecí a problémov prichádza k čitateľom v dokonale zvládnutom, hektickosťou nepokoja presýtenom štýle. Farkašovej najnovšie eseje skôr než zamyslenie prezentujú atmosféru, v ktorej potenciálny tvorca nie je schopný sústrediť sa, pretože je neprestajne vytŕhaný a nesený okolnosťami do povrchného inam. Hoci v textoch prevládajú pocity strachu a nostalgie, svojou kultivovanosťou a emočným nábojom svedčia o možnosti vyvzdorovať si priestor dôkladnejšieho vnímania a prežívania. Na margo esejí Čas na ticho spisovateľ a literárny kritik Miloš Ferko napísal: „Farkašovej eseje nás vťahujú do ticha slov. Ticho tu neznamená prázdnotu, ale uspokojujúci nádych, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienky sú múdre, preto sa rodia dospelé. Niektoré v zbroji v podobe Atény, iné bezbrannejšie, pripomínajú motýle. Pekné tvory, čo nespievajú, aby sme sa pod nimi mohli započúvať do ticha a nahmatať v ňom šelest a šepot. Len v tichu počuje každý sám seba v neopakovateľnej ozvene. Len v tichu vieme, čo nesmieme. Siahať rukami po krídlach motýlích. Radšej srdcom počúvať ich šepot. Skôr než obrátime stránku. Samozrejme opatrne a... potichu! Nezobuďme, čo by ešte chcelo ztrieť múdrosťou do hĺbky...“