Emil Komárik

Emil Komárik sa vo svojej novej knihe Rozprava o Adamovi nechal inšpirovať biblickou otázkou: „Kto je človek?“ a dvoma akoby nezlučiteľnými biblickými odpoveďami: „človek je prach zo zeme“ a „človek je o málo menší ako anjeli“. Na otázku, či vôbec a ako je možné, aby obidve odpovede boli pravdivé, odpovedá tým, že sa pýta vedy, biológie, psychológie, sociológie, ale aj filozofie a teológie, čo môžu k veci dodať a potom konštruuje obraz človeka. Odpoveď, ktorú kniha prináša, nie je jednoduchá, ale dáva zmysel. Nemusíte s autorom súhlasiť, ale už nikdy nebudete môcť so všetkou istotou povedať, že človek nie je nič iné, iba... čokoľvek, čo človek nie je. Lebo Adam nie je len vlastné meno jednej osoby, ale aj všeobecné podstatné meno označujúce ľudstvo ako celok. A o tom to je.

Fundované dielo z oblasti psychológie ponúkajúce pohľad do fungovania, podstaty a štruktúry človeka. Je zrozumiteľné, kompaktné a miestami aj vtipne glosované. Invencia vtipu a hravosti však nie je prvoplánovaná, ale je lišiacky skrytá v podtexte, a preto je pre čitateľa omnoho zaujímavejšia.

Cesta je prázdnota medzi „už nie“ a „ešte nie“ Nie je tam ani priestor ani čas, iba prítomnosť posvätného ticha, príležitosť na stretnutie s večnosťou. Preto je mojím domom modlitby električka, sedadlo v kupé rýchlika alebo za volantom auta. Tam si spievam svoje „piesne bez slov, bez melódie“. Emil KOMÁRIK,autor Doteraz iba z počutia som mala možnosť vnímať poéziu Emila Komárika. Som ňou oslovená, prekvapená, potešená. Ozýva sa v nej muž, ktorý nevidí iba fakty, ale aj čosi ukryté za realitou. Díva sa na prírodu, nie je sentimentálny, ale slová, ktoré hovorí, vzbudzujú silné pocity. Všíma si aj najobyčajnejšie veci, vníma ich tak, že sa s jeho vnímaním ľahko stotožním. Nezaprie svoju profesiu a kladie si dôležité otázky ako človek, ktorý hľadá pravdu, a poslucháč alebo čitateľ túži tiež aspoň čiastočne vytušiť odpovede. Jana NAGAJOVÁ, poétka Sila básní Emila Komárika vyviera z istoty, pochybností, bolesti, radosti, oslavy a smútku žalmov, ktoré v sebe nesie, sýti sa nimi, spieva. Myšlienky tesá do skaly slov, stavieb, ktoré sa len tak nepohnú a nepodľahnú vlnám, vetru ani búrkam. Z tej duchovnej hmoty akoby samé, vyvierajú a predierajú sa pramene zvukov, tónov, ktoré stačí už len zachytávať do siete, opatrne vybrať, uložiť a poslať k uchu, ktoré počuje a reaguje na slová o Božej láske. Slavoj KRUPA o.i. aj hudobník Najcharakteristickejšou formálnou črtou poézie E. Komárika je veľmi prísna rytmická schéma, ktorá je občas ozvláštňovaná synkopami. Druhou črtou je spevnosť a plynulosť textu. Zo strofických útvarov využíva voľnejšie útvary, v ktorých je forma daná skôr požiadavkami výpovede ako požiadavkou formálneho usporiadania. Písanie básní, povedané slovami autora, je: „Výkrik do prázdna. V nich som napísal to, čo by som chcel, ale neviem povedať nahlas“. Mgr. Ingrid BARÁNKOVÁ, UMB (z diplomovej práce)