Peter Macsovszky

Ak mám čosi povedať aj o Súmračnej reči: niekomu sa možno bude zdať, že sa nápadne podobá na Cselényiho texty. To je možné. Skutočne som si niektoré postupy požičal od majstra Cselényiho. Avšak prv ako som tak urobil, požiadal som ho o povolenie. Keby mi ho nebol udelil, bol by som požiadal tých, ktorými sa inšpiroval on. Alebo by som sa odvolal na Apollinairov kubizmus, Tzarovo vertikálne strihanie novín, Burroughsove koláže, na Olsona, na Eliota, Antina... To je jedno. Myslím, že dvaja konštruktéri môžu používať ten istý postup: pozrite sa na surrealistov - rozlíšili by ste Bretona od Pereta alebo Žáryho od Reisela? Preberáme postupy od svojich predchodcov a zároveň k nim čosi pridávame. A ak navyše veríme v akúsi lineárnu postupnosť, môžeme si myslieť, že tradíciu, do ktorej sme sa zaradili, aj obohacujeme, inovujeme, posúvame po koľajniciach iluzórnej linearity...

Druhé vydanie debutovej zbierky Petra Macsovszkého.

Budúcnosť, ktorá už pominula. Podprahové koláže. Prítomnosť, ktorá ešte nenastal. Sprisahanie inštalatérov. Zmluva s pekelníkom. Explózie falošného pokroku. Miznúca žena. Neskrotní dôchodcovia. Hlavná postava, ktorá je vedľajšia. Mašinéria riadeného chaosu. Zháňanie písacieho stroja. Teror činorodých prestavieb. Galéria periférneho umenia. Supermarketoví mystici. Kiwi pod praženicou. Niekoľko neoverených receptov, ako sa brániť inovačnému ošiaľu. Tajomstvá odľahlých púští. Neviditeľné, no účinné zbrane. Multifunkčné mašinky rôznych veľkostí. Hmyz, ktorý sa usídlil v kúpeľni. Vozidlá vo verejnom vlastníctve. Biozelenina na strechách domov. Básnik, ktorý sa bál kométy. Hotel v Tokiu. Haraburdy, aparáty, signály. Správa, ktorá sa dostane do nepovolaných rúk.

Zbierkou básní komentuje situácie človeka v dnešnom fraktálnom svete. S využitím paródie a sarkazmu sa pred nami otvára svet absurdít, v ktorom sa autor vysmieva lacnému, ošúchanému a hlúpemu. Santa Panica je mestskou poéziou, vyrovnávajúcou sa s globalizovaným svetom, lokalizovaným jedincom, so samotou v tomto bezhraničnom európskom priestore a s pocitom nezakorenenosti.

Jeho svätosť 14. dalajláma je autorom mnohých kníh, no táto je jeho najpredávanejšou. Prostredníctvom meditácií a príbehov v nej dalajláma ukazuje, ako čeliť depresii, úzkosti, hnevu, žiarlivosti alebo zlej nálade. Pomôže nám nájsť vnútorný pokoj v hlavných oblastiach života, ktorými sú vzťahy, zdravie, rodina, práca a duchovno. Pri vzniku knihy dalajláma spolupracoval s americkým psychiatrom Howardom C. Cutlerom, vďaka čomu má buddhistické rozprávanie o šťastí presah do západniarskej tradície.

Román Tantalopolis možno v primárnej rovine chápať ako prienik do každodenného života jedného juhoamerického mesta. Ako však takmer v každom literárnom diele, aj tu sú reálie modifikované, štylizované, a slúžia len ako rámec oveľa širšej, univerzálnejšej metafory. Kulisa „tretieho sveta“ slúži ako zosilňujúci prvok pri vykresľovaní rôznych podôb zlyhávajúcej civilizácie či už v rovine sociálnej, intímnej, technologickej a politickej. Kontrast medzi tropickým prostredím prekypujúcim farbami, tvarmi, chuťami a vôňami a medzi úporným bojom jednotlivcom proti prírodným živlom i byrokratickej mašinérii, vytvára pestrú a dramatickú zmes.

Kniha je osobným príbehom talentovaného umelca a autentickým príbehom o začiatkoch a vývine slovenského popu. Hoci autor spomína všetky kľúčové udalosti v Mekyho súkromnom živote, pozornosť je sústredená na jeho hudobnú kariéru. Nezameriava sa však len na najväčšie úspechy, čriepky skladá od šesťdesiatych rokov až do súčasnosti, čím vytvára pestrú mozaiku ľudí a udalostí na československej hudobnej scéne. Publikácia približuje Mekyho rýchly štart aj nečakaný koniec v slávnej skupine Modus, predstavuje spoluprácu s Kamilom Peterajom či vzťah s Marikou Gombitovou a Lacom Lučeničom. Pripomína Mekyho víťazstvo na Bratislavskej lýre, zisk Zlatého slávika aj moderovanie porevolučnej hudobnej relácie Rhytmick a prezrádza, že zmeny jeho hudobného štýlu boli spôsobené jednak túžbou skúšať novú techniku, no najmä snahou nenechať sa zaškatuľkovať. Rozprávanie nás vťahuje do širších súvislostí - ako to fungovalo v časoch, keď hudobné texty museli prechádzať schvaľovacím procesom, ako znášali umelci nezmyselné nariadenia režimu, napríklad zákaz používať prezývku Meky či mať pred televíznymi kamerami rozpustené vlasy, prečo boli turné po Sovietskom zväze psychicky aj fyzicky náročné a či sa rokenrol naozaj neoddeliteľne spája so sexom a s drogami. Autor knihy, český hudobný publicista Honza Vedral, nazýva hudobný príbeh Mekyho Žbirku jedným z najúžasnejších príbehov československej populárnej hudby. Pri písaní spolupracoval so samotným umelcom a vyspovedal aj mnohých iných účastníkov popovej scény.

Súcit tvorí podstatu meditácie. Duchovná prax bez súcitu stráca zmysel. Ľudská myseľ má schopnosť cvičiť sa v súcite prostredníctvom pestovania lásky, empatie, vľúdnosti či úcty k druhým. Meditácia pomáha myseľ pripraviť na praktizovanie Veľkej dokonalosti (dzogčhenu), aby tak dosiahla stav prirodzenosti mysle - stav, v ktorom už niet miesta pre rušivé emócie a predstavy. V tejto knihe Jeho svätosť dalajláma podáva učenie o Veľkej dokonalosti jednoducho a pritom podrobne. Vychádza z mystickej básne tibetského jogína a učenca z 19. storočia Patrula Rinpočheho. Verše tejto básne sú návodom na praktizovanie špeciálnej meditácie, vďaka ktorej môžeme prehĺbiť svoju všímavosť a pretaviť ju do každodenného života. Múdrosť a súcit, ktoré vyrastajú z takéhoto poznania, majú podľa dalajlámu zásadný význam nielen pre individuálny pokrok v meditačnej praxi, ale aj pre naše spoločné úsilie o nastolenie pokoja vo svete.

Ide o medzižánrové, interdisciplinárne podujatie. Text sa svojou dikciou pohybuje na pomedzí prózy a poézie, no pritom sa snaží evokovať aj atmosféru kanonizovaných posvätných textov, či už ide o texty kresťanské alebo budhistické a islamské. Názov naznačuje, že ide o prúd nekontrolovanej reči, čo je, samozrejme, len zdanie, keďže opakujúce sa slová, výroky, vetné celky, motívy vytvárajú pomerne disciplinovaný chorál rôznych hlasov a dikcií. Vnútorné, psychicky vypäté monológy sa striedajú s chladnejšími, vedecky pôsobiacimi fragmentmi. Zvláštny kontrast vzniká medzi parafrázami na myšlienky filozofov a apoštolov (Cioran, Éva Ancselová, Simone Weilová, Svätý Pavol) a svetov lacných rád týkajúcich sa zdravej životosprávy či poznatkov alternatívnej medicíny. Evokácia atmosféry evanjeliových textov však nemá byť čistokrvnou paródiou (alebo nebodaj blasfémiou): príklon k irónii, sarkazmu, podvratnej meditácii a imitácii posvätného má práveže umocňovať vážnosť reflexie o tomto svete; má inšpirovať k premýšľaniu o mnohoznačnosti a protirečivosti ľudského cítenia, myslenia a hovorenia. Dominuje tu ambícia prihovoriť sa čitateľovi vážne mimo beletrie a poézie ale súčasne s terapeutickou ľahkosťou. Je to pozvanie k dialógu o tom, že v tomto svete fungujú aj iné, dosiaľ nepreskúmané sily, čo však neznamená, že sa musíme zbaviť skepsy. Sarcangelium možno považovať za pokus o nadviazanie na také skoršie autorove texty na Cvičnú pitvu a Súmračnú reč.

Osem týždňov neviazaného sexu? Čo tým stratí? Môj vzťah s Hunterom sa začal takto: Stretli sme sa na svadbe. Celú noc sme po sebe vrhali pohľady. Jeho drzé, oplzlé reči by ma inokedy odradili, no z nepochopiteľného dôvodu sa stal presný opak. Skončili sme v mojej hotelovej izbe. Nasledujúce ráno som sa vrátila do New Yorku a jeho som nechala v Kalifornii aj s mojím nesprávnym telefónnym číslom. Po roku sa našej spoločnej priateľke narodilo dieťa a ja som sa pri tej príležitosti znovu stretla s Hunterom. Scenár sa opakoval. Odletela som do New Yorku a jemu nechala zlé číslo, tentoraz matkino. Tá svojimi rečami o vnúčatách a svadbe odstraší každého chlapa. Nasledujúci týždeň sa však objavil u nás doma na večeri. Ten blázon si moju mamu celkom získal! Hunter mal pracovne stráviť v New Yorku osem týždňov. Navrhol mi, aby sme si ten čas spestrili poriadnymi súložami. Osem týždňov bezuzdného sexu bez akýchkoľvek záväzkov? Čo tým stratím? Nič, pomyslela som si. Veď je to len sex, žiadna láska. Ale viete, ako to chodí: človek mieni, Pán Boh mení.

Keďže dejiny psychológie majú mnoho styčných bodov s mytológiami, náboženstvami, filozofickými a okultistickými školami, a tak Breviár môže byť užitočný aj pre študentov filozofie, náboženstva či adeptov ezoterických vied. Breviár pre posledných psychológov je napísaný zrozumiteľným, pútavým a chvíľami aj ironickým, až provokatívnym jazykom. V určitom zmysle nadväzuje na autorovu predchádzajúcu knihu Sarcangelium, keďže aj Breviár je poskladaný z mnohých citátov a parafráz pochádzajúcich od význačných osobností náboženstva, filozofie či psychológie a psychiatrie. Prináša mnoho známych, no zároveň aj neveľmi známych, kurióznych informácií. Breviár – ako to naznačuje prvé slovo názvu – je určený na opakované čítanie. Text zachováva istú časovú postupnosť, no čitateľ či čitateľka môže pokojne preskakovať kapitoly alebo sa k nim vracať neskôr. Informácie obsiahnuté v Breviári pre posledných psychológov môžu mnohých obohatiť, prekvapiť alebo utvrdiť v ich doterajších názoroch. Fundamentalistov a dogmatikov môžu naštvať. Odporúčané zaradenie: V kníhkupectve možno Breviár pre posledných psychológov zaradiť do nasledovných oddelení: psychológia, medicína, pedagogika, filozofia, náboženstvo, ezoterika, motivačná literatúra. Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Nová prozaická kniha jedného z najvýraznejších slovenských spisovateľov. Poviedky. Krátke, neveľmi príbehové, vlastne skôr reflexívne prózy. Naivný rozprávač sa vyznáva zo svojej tajomnej lásky k Číne. Nahliada pritom do dejín a vyťahuje z nich prekvapivé i menej prekvapivé fakty, súvislosti, interpretácie. Čína je bájna krajina, ktorá vždy priťahovala a aj bude priťahovať rôznych dobrodruhov, bádateľov. Lúpežných rytierov. Čínu nemožno chápať ako bežný štát je to ríša, ktorú tvoria rozmanité kultúry, etnické celky, duchovné tradície. Čína nie je len geopolitický fenomén, ale aj nehmotná substancia, ktorá v nejakej forme a v určitom rozsahu je prítomná v každom obyvateľovi tejto planéty. Je to vnútorná Čína. Predstava nečínskych ľudí o Číne, ktorá sa niekedy zhoduje a niekedy zas nezhoduje so skutočnou Čínou. Naivný rozprávač ľutuje, že zatiaľ nemal príležitosť rozprávať napríklad o tom, ako si západné mocnosti chceli v minulosti podmaniť Čínu prostredníctvom ópia, či o tom, že pravda o krviprelievaní na Námestí nebeského pokoja sa odlišuje od príbehov, ktoré chrlili západné médiá. Ľutuje aj to, že neporozprával viac o tom, že hongkonské demokratizačné hnutia trpia štokholmským syndrómom. Najviac však ľutuje, že sa nezmienil o Polovcoch (Palóci), maďarskom etniku žijúcom aj na juhu Slovenska. Jazyk tohto etnika uchoval staré podoby maďarských slov a zvukov a podľa niektorých bádateľov Polovci sú možno iránskeho pôvodu. Naivný rozprávač sa čiastočne považuje za Polovca a zastáva názor, že spojenie so staroiránskou kultúrou predstavuje spoľahlivú cestu, hodvábnu cestu k pochopeniu niektorých stránok čínskej civilizácie. Všetci kráčame do Perzie. Poviedky, trúfalé zamyslenia, nie až také divoké fantázie.

Komu je lepšie, ak nie tomu, kto môže celý deň vysedávať v krčme v pikaresknom meste, ako je napríklad Amsterdam, a bezstarostne pozorovať plynutie života? Kto sa cíti slobodnejšíe ak nie ten, kto môže splynúť s pouličným ruchom a v cudzom meste snívať o ďalších mestách? Šimon Blef, nezamestnaný, no nádejný spisovateľ, vlastne len zapisovač, sa cíti slobodný, bez hraníc. Prichystaný na akékoľvek dobrodružstvá. Ale len zdanlivo. Pretože už v prvej putike ho prikvačia hlasy z minulosti, hlasy, pred ktorými uniká, hlasy, ktorých sa nevie a ani nemieni vzdať.

Bol to pondelok ako všetky ostatné. Až do chvíle, keď ma šéf požiadal, aby som sa stala poradkyňou nádejného klienta. Na podobnú príležitosť som čakala roky. V minulosti som niečo poriadne pohnojila a potrebovala som si to u spoločníkov firmy vyžehliť. Vošla som do zasadačky a takmer sa zrazila s mužom, ktorému som mala pomáhať v právnych záležitostiach. Vyliala som kávu a rozsypala spisy. To bola ešte tá príjemnejšia časť dňa. Ten úžasný chlap, ktorý si čupol a pozeral na mňa ako na nahú, nebol nik iný ako môj bývalý frajer Gray Westbrook. Chlap, na ktorého som sa snažila zabudnúť. Chlap, ktorého som zo srdca nenávidela. Chlap, ktorý oplýval neskutočnou charizmou, sebavedomím a sexepílom. Len zázrakom som dokončila prezentáciu a zodpovedala na všetky otázky, hoci ma celý čas vyzliekal pohľadom. Nemohla som však vyhodiť z hlavy tie prasačinky, ktoré mi pred odchodom pošepkal do ucha. Stal sa z neho náš dôležitý firemný klient. Vylúčené, žeby som mu dala druhú šancu. Alebo predsa len?

Témou najnovšej knihy Petra Macsovszkého Babylonské epitrofie je mágia. Nejde však o vyložene okultistickú či ezoterickú knihu. Hlavným cieľom autora bolo súčasným a maximálne zrozumiteľným jazykom priblížiť a vysvetliť záujemcom, čo je a ako v skutočnosti funguje mágia. Ďalším cieľom bolo zosumarizovať myšlienky, ktorým sa podrobnejšie venoval v knihách Sarcangelium (2018) a Breviár pre posledných psychológov (2019), keď v nich pranieroval protirečenia náboženských učení a psychologických škôl. Babylonské epitrofie sú akýmsi voľným pokračovaním oboch spomenutých kníh, no možno ich čítať aj ako samostatné dielo. Spôsob, s akým autor pristupuje k mágii, je zbavený akéhokoľvek romantizmu. Nechýba humor, irónia i vážnejší kritický pohľad. Kritika sa však netýka len toho, čo veda nazýva pavedou, ale aj samotnej vedy a vedcov, ktorí sa ku všetkému, čo presahuje ich schémy, správajú skôr pavedecky než vedecky. Babylonské epitrofie predstavujú pútavé až dobrodružné čítanie, keďže čitateľ môže podstúpiť vzrušujúce objavovanie nečakaných súvislostí. Trojica kníh, ktorú Babylonské epitrofie završujú, predstavuje autorov pokus o populárno-náučnú literatúru, ktorá má iniciačný charakter a môže významne inšpirovať psychológov, filozofov, lekárov, teológov, dejepisárov, antropológov, etnografov, ezoterických terapeutov, znalcov mágie a parapsychológie, ako aj študentov i celkom bežných čitateľov.

Nová poviedková kniha prozaika, básnika a laureáta Anasoft litera Petra Macsovszkého Oceán trpezlivosti zaspieval je vynikajúcou ukážkou autorovej erudície a majstrovstva. Kto riadi dianie na zemeguli? Rada deviatich neviditeľných veľmajstrov? Zlomyseľní´ géniovia či ľudomilní babráci? Je správne za každú cenu opravovať vyšinutý svet? Komu patrí hlas z krikov? Čo sa prihodilo pred tridsiatimi šiestimi rokmi počas nukleárnej jari Matejovi Birkovi? Je nebezpečné zablúdiťˇ v Karáči? Existuje niekde spolok obdivovateľov penisu? Čo je najväčšou vášňou pani Emílie? Kto je Ľudovít Guba a aké sú názory doktora Mečánskeho? Čo bude na obed? Naozaj platí, že každodenné konšpirácie sa inšpirujú konšpiračnými bludmi a bludy zasa vedecko-fantastickými románmi a filmami? Kto sú čunčurbaji? Ako to, že opatrenia a obmedzenia uplynulých dvoch rokov nápadne pripomínajú zlovestné fantázie, ktoré autorovi zišli na um v roku 2010 pri písaní poviedky uzatvárajúcej túto zbierku? Netreba za každú cenu hľadať odpovede. Stačí sa ponoriť do poviedkových súvislostí, ktoré čitateľa obklopia v momente, keď vstúpi do podstrčeného zrkadla. Peter Macsovszky (1966) je autorom zhruba tridsiatky kníh. Debutoval v roku 1994 zbierkou experimentálnych básní Strach z utópie. Odvtedy napísal ďalšie básnické i prozaické diela. Macsovszky píše po slovensky i po maďarsky. V maďarčine mu vyšlo 6 básnických kníh a v roku 2007 mu bola v Maďarsku udelená Cena Miklósa Mészölya. Na Slovensku získal v roku 2016 literárnu cenu Anasoft Litera za román Tantalópolis.