Monika Maronová

Dej románu Zátišie číslo 6 sa odohráva v polovici osemdesiatych rokov v bývalej NDR v tichej luxusnej štvrti vyvolených, / na míle vzdialených od toho, čo sa odohráva v uliciach NDR./ Rozalinda Polkowská, štyridsaťdvaročná historička, sa jedného dňa rozhodne nejsť viac do práce vo výskumnom ústave, kde takmer dve desaťročia strávila „bádaním“ dejín robotníckeho hnutia, a už nikdy nepoužívať svoj mozog za peniaze. Živí sa príležitostným prepisovaním textov na stroji a tak prijme ponuku starého človeka, náhodnej známosti z kaviarne, aby mu dvakrát do týždňa písala na diktát jeho pamäti. Ukáže sa, že onen človek, profesor Beerenbaum, je bývalý vplyvný komunistický funkcionár na univerzite, a Rozalinda začne s ním proti svojej vôli polemizovať. Autorka rozpráva v prvej osobe. Elegantne prenáša ťažisko deja z prítomnosti – z Beerenbaumovho pohrebu – do spomienok na rastúce napätie medzi ním a ňou, ktoré vyústi do otvorenej roztržky, keď sa Róza dozvie, že ten komu takto slúži, má na svedomí uväznenie jej dobrého známeho, uznávaného sinológa a japonistu. Po hádke dostane Beerenbaum infarkt a zomiera. Ale to je iba kostra diela. Niet tu dosť miesta na vykreslenie viacerých postáv z intelektuálneho i „krčmového“ prostredia knihy. Hoci je jej obsah neveselý, nesie múdre myšlienky a brilantné postrehy a je vlastne malou historiografiou istého obdobia jednej časti Nemecka, ale vlastne i celej strednej a východnej Európy. A predovšetkým je to kvalitné a čítavé literárne dielo.

Monika Maronová (1941) patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám súčasnej nemeckej románovej tvorby. Vydala trinásť titulov (napr. Popolček, Nedorozumenie, Ada a Ewald, Zátišie číslo 6, Animal triste, Pavlove listy, Miesto narodenia Belín, Ach, šťastie), je držiteľkou prestížnych ocenení (Cena bratov Grimmovcov za rok 1991, Cena Heinricha von Kleista za rok 1992, Nemecká národná cena za rok 2009).  Román  Posledné morény (2002) ponúka ironicko-trýznivú spoveď rozprávačky Johany na prahu jesene života s náznakmi autobiografických prvkov. Rozprávačka uviazne v akomsi bezčasí – neschopná rozhodnutí, bez chuti písať a žiť. Po krátkom vzplanutí sa neudeje nič, nepadne nijaké rozhodnutie, no hrdinka je zrazu schopná a ochotná pokračovať v ceste. Pátra po zmysle života, hodnotí a porovnáva. Deziluzívna, nie však rezignujúca rekapitulácia je prehĺbená symbolickým obrazom morén okolo letoviska – ako ťarchy času, naliehavo dosadajúcej na Johanine plecia. Hoci nežije, ako si vysnívala, nevzdáva sa, zatrpknutosť sa mení na vyrovnanie so svetom. Sebairónia a presvedčivé stvárnenie postáv zabezpečia úspech medzi milovníkmi kvalitnej literatúry.