Viliam Nádaskay

Debut Viliama Nádaskaya je básnickým sitcomom. Má množstvo postáv, spomedzi ktorých je tou hlavnou Urban, a predvádza nám celú plejádu naratívnych mikrosituácií, urbánnych obrazov a bytových scén, z ktorých sa naraz stáva akási groteskná urbánna symfónia. Autorova poetika môže na prvý pohľad pôsobiť cynickým dojmom. Zároveň však spopod jeho básní presvitá hlboké znepokojenie nad stavom sveta, ktorý akoby nebolo možné reflektovať inak, než situačne a ironicky. Nádaskayova groteskná dystopia nemá východisko. Jediné, čo prináša dočasnú úľavu, je smiech, aj keby bol vopred nahratý.

Vypovedá o aktuálnej literatúre a jej reflexii, je teda aj príspevkom do diskusie o tom, či vlastne niečo také ako kritika a kritická literárna scéna ešte u nás vôbec existuje. Zároveň slúži ako praktický výberový sprievodca najnovšou súčasnou poéziou a prózou. Publikácia obsahuje aj štúdie o básnických (Viliam Nádaskay) a prozaických (Vladimír Barborík) knihách uplynulého roka.

Viliam Nádaskay sa vo svojej druhej knihe Zmyslov zbavovaný ponára hlboko: do súkromia, do tela, do tmavých skríň, ale i do deravej pamäti davu. V básňach na rozhraní poézie a prózy rozrušuje hranice, vstupuje do diskrétnych zón a narúša komfort. Odlupuje spoločenské nátery, nazerá pod koberce. Kriticky sa pritom díva do zrkadla, kde nevidí len seba, ale aj všetkých ostatných: susedov, príbuzných, mŕtve živočíchy, lásku či tretie tisícročie v drahých teplákoch. Hranice medzi ja, my a vy už dávno neboli také znepokojivo nejasné. Druhá kniha mladého básnika Viliama Nádaskaya Zmyslov zbavovaný predstavuje posun v autorovej poetike. Od ironických polôh v prvej zbierke, urbánnom sitcome Vynechaný spoj, sa Viliam Nádaskay výraznejšie presúva z mestského priestoru do priestoru mentálneho i priestoru jazyka. Neónovo chladné i krikľavé obrazy urbánnej spoločnosti tu nahrádza pozorovanie (mužsko-ženských) vzťahov a ich prežívanie lyrickým subjektom (a chvíľu aj subjektkou). Paralelne s nimi sa knihou vinie jemne ironizovaná reflexia aktu písania, rámovaná aj úvodným a záverečným textom, v ktorom sa objavuje spolu s úsmeškom v kútiku úst autora  aj figúra básnika. Nádaskayova poézia, ktorá tentoraz nadobúda podobu blokov textu, tehličiek, tvoriacich mentálnu architektúru knihy, je vďaka tomu rafinovanejšia, komplexnejšia, a pritom nič nestráca ani z už známych ironicko-cynických polôh, ktorými autor dokáže dráždiť, provokovať a nenápadne nastoľovať otázky miery v poézii.