Vladimír Rábik

Historické štúdie k starším dejinám mesta

Suplikačné registre (Registra Supplicationum, I Registri delle Suppliche) predstavujú v pápežskej kúrii špecifický druh prameňa, ktorý v kuriálnej kancelárii vznikol z prirodzenej potreby evidovať súpis žiadostí k Svätej stolici. Napriek tomu, že tento materiál sa zachoval až od čias pontifikátu pápeža Klementa VI. (1342 –1352), niet pochýb o tom, že kúria evidovala jednotlivé supliky aj oveľa skôr. Z čias, keď sú registre zachované, už totiž forma i obsahová provenienčnosť jednotlivých zápisov má v hlavných črtách vyvinutú a špecifickú podobu. Ako už vyplýva z ich oficiálneho názvu, jednotlivé žiadosti boli do úradných registrov zapisované v skrátenej (regestovej) forme aj s prípisom kancelárie o vyhovení, prípadne zamietnutí žiadosti a príslušnej kompetenčnej osobe (zvyčajne kuriálneho vicekancelára). Z uvedeného teda plynie, že ide o prameň mimoriadnej dôležitosti a rovnako tak tomu je i pre naše územie, pretože zachytáva mnohé žiadosti o úpravu uhorských cirkevných pomerov (najmä personálne obsadenie cirkevných úradov) s pôsobnosťou na území Slovenska. Mnohé sa však týkajú aj politického a verejného života v krajine. Stav zachovania písomnej agendy v pápežskej kancelárii verne odráža vtedajšiu cirkevno-politickú situáciu v Európe. Až s ukončením cirkevnej schizmy na všeobecnom cirkevnom koncile v Kostnici a voľbou nového, jediného a všeobecne akceptovaného pápeža Martina V. v roku 1417 došlo k obratu aj v stave zachovania skúmaných registrov. Tie sú od uvedeného roka už k dispozícii v kompletnom stave a riadne vedené. Rok 1417 treba skutočne považovať za významný medzník vo vedení kuriálnej agendy a vo vývoji pápežskej diplomatiky vôbec.

Publikácia o stredovekých majetkových registroch feudálnych majetkov na území Slovenska je koncipovaná tak, že v prvej časti prináša historiografické exkurzy k niektorým vybraným registrom s cieľom poukázať na ich možnosti a význam pre konkrétny historický výskum. Podstatnejšou je však jej druhá časť, ktorá je edíciou majetkových registrov z obdobia do konca uhorského stredoveku. V tomto prípade ide o súkromné (šľachtické a cirkevné) a nie o erárne, teda štátne majetkové registre, pretože tie budú predmetom osobitného spracovania a budú predstavovať druhý diel tohto edičného počinu. Prvý diel obsahuje dvadsaťsedem jednotiek feudálnych majetkových registrov tak, ako ich identifikoval heuristický výskum. Druhou časťou edície sú registre desiatkov, ktoré už v čase, z ktorého sa zachovali, mali povahu stálych príjmov a pre cirkev predstavovali alternatívu tých feudálnych príjmov, aké mali svetskí držitelia zo svojich majetkov. Veľmi dôležitou súčasťou tejto edičnej časti publikácie je podrobný miestny register, ktorý je zároveň príspevkom k stredovekej slovenskej topografii a svoj význam má aj z hľadiska toponomastického výskumu. Treba azda už len dúfať, že po publikovaní stredovekých majetkových registrov neuplynie podobná časová prestávka a systematické publikovanie urbárov (už novovekých) si nájde svojich priaznivcov v kapacitných radoch slovenskej historiografie.