Zoltán Rédey

Rédeyova monografia sa zameriava na interpretáciu, resp. výklad lyriky Štefana Strážaya, ktorý svojím básnickým dielom predstavuje ojedinelú a celkom osobitú výrazovú polohu, so zvláštnym zreteľom práve na poetologické špecifiká jeho tvorby. Práca nie je poňatá ako tradičný literárno-historiograficky prehľadový výklad problematiky, ale má vyslovene interpretačný charakter, jej cieľom literárnoteoretická interpretácia resp. analýza konkrétnych textov. Prostredníctvom interpretačných sond sa snaží analyticky postihnúť a charakterizovať proces pozvoľna realizovaných premien a posunov v autorskej poetike od jeho knižného debutu po ostatnú zbierku Interiér (1992), ktoré robia jeho tvorbu v kontexte slovenskej lyriky osobitou, predovšetkým od zmyslovo bezprostredne evidovaných vecí ku konceptualizovanej vecnosti, od fenomenality životného sveta, ktorý sa javí v tematizovaných predmetoch každodennosti, k existenciálnej perspektíve nazerania na život. Zámerom je priblížiť tvorbu jedného z najpozoruhodnejších slovenských básnikov, ktorá zatiaľ nebola literárnovedne systematicky a komplexne reflektovaná, objasniť špecifické i význačné postavenie jeho poézie, v ktorej sa markantným a vyhranenýmspôsobom uplatňuje princíp civilnosti, gnómickosti a prozaizácie výrazu v básnickom texte ako jedna z najpríznačnejších progresívnych vývinových tendencií domácej lyriky poslednej tretiny 20. storočia.

V prípade osamelého bežca i rytiera stredovekej dvornej epiky je rozhodujúca cesta - vytrvalostný beh "po dlhej trati" i putovanie - v prenesenom význame. Obaja zdoloávajú trasu svojej prmeny a bytostného napĺňania a zdokonaľovania. Rytierstvo v tomto zmysle - ako individuálnym hrdinom vykonávaná "služba štátu" a dobrodružné putovanie - hľadanie (princím "quest") - nemá svoje "naplnenie", je to a priori nezavŕšiteľný, nikdy sa nekončiaci proces napĺňania, nekonečného realizovania sa, "stávania sa". Rytier má pred sebou stále "otvorenú cestu" - akékoľvek ušľachtilé činy a hrdinstvá práve vykonal, resp. má už za sebou, nemôže považovať svoje pôsobenie či službu za zavŕšenie a uzatvorenie, zakaždým ide ďalej (ísť stále ďalej - má u Štrpku (a Osamelých bežcov vôbec) od začiatku, t.j. od vzniku a profilovania sa skupiny a prvých skupinových manifestov, zmysel či hodnotu životného "motta", "programového vyhlásenia".