Jana Sapáková

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Znásilniť možno len ženu. Tak to stojí v zákone. Muža možno len potrestať. Alebo ponížiť. Tova si však vymyslí svojráznu odplatu. A potom zažije šok. A ešte jeden. Úsporný prvoplánový príbeh má hlboké podložie; núti zamyslieť sa nad vecami, ktoré by mali fungovať inak... Zo švédčiny preložila Jarmila Cihová Ukážka: Tova zastoná, spadne na dlážku no hoci nakope, nemá šancu a zrazu ju premkne strach. Všeličo sa je dostalo do uší. Počula o šialencovi vo Vanda. Hlavu obete rozmliaždil tupým pred metom a tele ukryl niekde v kroví. Vtedy sa vzdá. Pokúša sa nemyslieť na to. Zabudnúť, kde je. A čo robí. Je však ťažké zabudnúť na to, čo muž hovorí. Celý čas chrlí zo seba hnusné, obscénne slová, slová, ktoré jakživ nepočula. Alebo si ich len myslela, potajomky a v najhlbšom vnútri. Tvrdí, že ženy chcú byť znásilnené. Že z toho majú pôžitok. Že sa im páči, keď ich pevne priviažu s roztiahnutými nohami a bijú. Určite to nevie nik nevie lepšie ako on, chlap s býčou šijou, zarastenou hruďou a údom ako hríb, najhrubší je pri koreni. A je taký krátky, pomyslí si Tova triumfálne. Najkratší vták, akého som videla. Nijakej žene neprinesie pôžitok. Je lož, že nezáleží na tom, aký je dlhý alebo hrubý. Rozhodne by nemal byť krátky a najhrubší pri koreni a jeho úbohý tenký koniec by sa nemal tak smiešne krútiť. Opakuje si to stále dokola. Hovorí si to do taktu s odpornou vulgárnou muzikou, ktorá ju zaplavuje, dingylingydongdingydong krátkyúbohývtákúbohývták