Miroslav Tížik

Na Slovensku došlo počas posledných sto rokov k vystriedaniu viacerých politických režimov, z ktorých každý inak pristupoval k náboženstvu a cirkvi mali v rôznych týchto režimoch iné možnosti, ako byť súčasťou verejného a politického života na Slovensku. Dominantné boli dve tendencie. Od vzniku ČSR v roku 1918 to bola snaha oddeliť štát od náboženstva a vytvoriť sekulárny charakter štátu. Druhou tendenciou boli snahy povýšiť náboženstvo na úroveň štátotvorného alebo národotvorného princípu, čo sa najvýraznejšie prejavilo počas existencie Slovenskej republiky v rokoch 1939 — 1945. Aj jednou zo základných požiadaviek v novembri 1989 bolo zabezpečenie náboženskej slobody a oddelenie štátu a cirkví. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov sa však pôvodné požiadavky artikulovali odlišnými spôsobmi a náboženstvo sa postupne stalo dôležitou súčasťou verejného a politického diskurzu na Slovensku. V monografii je analýza zmien vzťahov medzi náboženstvom a štátom a náboženstvom a občianskou spoločnosťou urobená na troch typoch údajov. Po prvé, analýza legislatívy s ohľadom na sféru cirkevného a náboženského života. Druhým predmetom analýzy je štátna a verejná symbolika, využívaná štátom pri legitimizácii svojho charakteru. Treťou oblasťou je analýza názorov a postojov verejnosti z rôznych druhov reprezentatívnych sociologických výskumov na vzťahy náboženstva a politiky či verejnej sféry. Analýza všetkých troch oblastí umožňuje sledovať rastúce inštitucionálne posilňovanie pozície najväčších cirkví na Slovensku s paralelne pretrvávajúcou indiferenciou a stabilitou pohľadu verejnosti na miesto náboženstva v ideovej a symbolickej identite štátu. Konfrontácia s rôznymi teoretickými koncepciami občianskeho náboženstva ukazuje na dynamiku premeny princípov štátu od občianskeho alebo verejného náboženstva smerom k súčasnej nábožensky ukotvenej identite spoločnosti.

Kniha sa zameriava na rekonštrukciu existencie a zániku inštitucionálneho sociologického skúmania svetonázoru a náboženstva na Slovensku, ktoré bolo v rokoch 1960-1990 spojené s existenciou Ústavu vedeckého ateizmu SAV a jeho predchodcov. Opiera sa o kritickú analýzu charakteru takéhoto vedeckého poľa v čase štátneho socializmu a okolností, ktoré viedli v čase zmeny politického režimu v roku 1989 k zániku nie len konkrétneho pracoviska, ale aj ku koncu inštitucionalizovaného skúmania náboženského a svetonázorového života na Slovensku. Zatiaľčo prienik profilu a zamerania vedeckého pracoviska s politickou mocou bol pre rozvoj a možnosti novovytváranej vednej disciplíny silným faktorom jeho etablovania sa v akademických štruktúrach, zmena politickej moci a celkového charakteru politického režimu znamenala aj koniec jednej vednej subdisciplíny s celou jej infraštruktúrou a výsledkami a to bez akejkoľvek kontinuity v nových politických podmienkach. Jadrom knihy sú biografické a zároveň expertné rozhovory s troma bývalými pracovníkmi Ústavu vedeckého ateizmu SAV (1971-1990), z ktorých každý ukazuje inú životnú cestu k sociologickému a vedeckému skúmaniu náboženstva na Slovensku. Každý z rozhovorov prináša aj inú predstavu o vede a sociológii, pričom každý z nich zohral aj inú úlohu pri zakladaní inštitucionalizovanej sociológie náboženstva na Slovensku. To, čo ich všetkých spája je, že sa rôznym spôsobom snažili a aj rozvíjali istú podobu sociológie náboženstva. Hoci z hľadiska veku ide o príslušníkov dvoch generácií vedcov, v rámci inštitucionalizácie subdisciplíny je možno hovoriť až o troch generáciách vedcov. V knihe sú rozhovory usporiadané v poradí, v akom je možné chápať tri generácie postupnej inštitucionalizácie sociológie náboženstva. Kritickú analýzu formovania a zániku poľa vedeckého skúmania náboženstva dopĺňajú prílohy, ktoré ilustrujú viaceré súvislosti fungovania tejto disciplíny a obrazové prílohy ilustrujúce jednu podobu práce v skúmanej téme.