Jozef Vadkerti

Kto môže o sebe povedať, že je veriaci? Čo nás robí kresťanmi? Stačí byť pokrstený? Ako si vysvetliť sklamanie z Cirkvi? Máme byť my kresťania na čo hrdí?

Keď odmietame Cirkev, odmietame Krista. Ale robil azda chyby aj Kristus tak, ako ich robí Cirkev? Prinášame niekoľko dôvodov, prečo niektorým ľuďom Cirkev prekáža, ale aj to, čo ponúka.

Falošné duchovné postoje nás neprivádzajú k Bohu. On nás pozýva na cestu trpezlivého dozrievania.

Svätý Pavol používa pri opise Cirkvi krásny obraz tela. Telo, ktoré ma mnoho údov, kde má každý úd svoju úlohu, kde sú všetky údy potrebné a svoj zmysel nachádzajú iba vtedy, keď sú v službe celku. Tento obraz potrebujeme mať na mysli, keď chceme hovoriť o farnosti. Totiž my ľudia všeobecne nemáme radi štruktúry ani systémy, lebo v nich vidíme obmedzenie, a to nechceme. Máme skôr záľubu v spontánnosti, voľnosti. Preto aj farnosť zvykneme vnímať ako niečo obmedzujúce. Počúvam: Veď ja chcem žiť svoj vzťah s Bohom slobodne, spontánne, prirodzene. Prečo na to potrebujem nejakú farnosť, ktorá odo mňa vyžaduje náuky, krstné listy, stabilitu a poriadok? Máme strach, že štruktúra bude hatiť slobodný rozvoj ducha. Lenže Boh si nikdy neprotirečí. A preto Boh nemôže žiadať niečo iné cez hierarchiu a niečo iné cez vanutie Ducha. Ak je medzi nimi roztržka, tak problém nie je v Bohu ani v jeho diele, ale v našom vnímaní. Omyl má vždy dva konce, a preto potrebujeme aj dva protilieky, aby sme sa chránili pred oboma. V duchovnom živote môžeme uletieť do dvoch extrémov. Buď skostnatenosť, meravosť vo svojich postojoch, alebo na druhej strane rozpustilosť, bezbrehé blúdenie. Farnosť lieči oba.