Lucia Vlčeková

Tanec medzi kvapkami je príbeh, v ktorom je veľa lásky, bolesti, ale aj radosti. Anna je nadaná mladá tanečnica, ktorá sa bojí odhaliť svoje skutočné city pred svojím najlepším kamarátom a tanečným partnerom. Tradičné problémy v láske vystriedajú omnoho väčšie problémy, ktoré však život niekedy prináša v najnevhodnejšej chvíli. Odhodlá sa Anna prejaviť svoje skrývané city? Opätuje jej Adam lásku? Ako si poradia s problémami? Silný príbeh lásky dvoch mladých ľudí, ktorý sa zmení na príbeh lúčenia. Ukážka: „Čo to robíš?“ opýtala som sa, no jeho odpoveďou bolo, že si cez hlavu pretiahol tričko a vyzul topánky. Opäť sa narovnal a takmer okamžite chytil stratený balans. „Idem si zaplávať.“ Žmurkol na mňa a zoskočil. „Adam!“ zakričala som, keď som započula čľupnutie a nahla som sa ponad zábradlie. On vážne skočil do rieky? On skutočne skočil do tej rieky! Most bol vysoký a voda musela byť rozhodne hlboká. Pre živého boha, ktorý debil by skočil z mosta do ľadovej vody? Nie, nechcem počuť odpoveď. Nepotrebujem ju. Môj debil to práve urobil. „Adam!“ zvolala som znova, keď som ho nevidela vynárať sa a už-už som si začínala vyzliekať tenký kabát, ktorý som mala prehodený cez plecia, keď sa jeho hlava zjavila nad hladinou. „Ty si neuveriteľný magor!“ predniesla som naštvane, no značne sa mi uľavilo. „To nepopieram, ale aj tak ma ľúbiš.“ „Hej,“ vzdychla som si, „ľúbim ťa.“ Nemusela som vidieť jeho tvár, aby som dokázala posúdiť, že sa uškŕňa. Idiot. „Tak poď za mnou, keď ma ľúbiš.“

Tanec medzi kvapkami je príbeh, v ktorom je veľa lásky, bolesti, ale aj radosti. Anna je nadaná mladá tanečnica, ktorá sa bojí odhaliť svoje skutočné city pred svojím najlepším kamarátom a tanečným partnerom. Tradičné problémy v láske vystriedajú omnoho väčšie problémy, ktoré však život niekedy prináša v najnevhodnejšej chvíli. Odhodlá sa Anna prejaviť svoje skrývané city? Opätuje jej Adam lásku? Ako si poradia s problémami? Silný príbeh lásky dvoch mladých ľudí, ktorý sa zmení na príbeh lúčenia.

Hovorí sa, že milosrdná lož je horšia ako klamstvo. Že ničí budúcnosť a podkopáva dôležitosť minulosti. Lenže nie je to, čo dokáže spôsobiť jedna zamlčaná pravda, jeden nedodržaný sľub, jedna zatajená drobnosť, horšie? Nekrivdí to človeku viac? Neokráda ho to o niečo dôležitejšie než len o pravdu? „Celý život som si nahovárala, že pokiaľ viem, odkiaľ pochádzam a aké je moje meno, viem, kým som. Svoju existenciu som upierala na jedinú pravdu, ktorej som kedy verila, lebo mi ju nikto nevyvrátil. Až dodnes.“ Hovorí sa, že každý je strojcom vlastného šťastia. No neplatí to len občas? Vtedy, keď sú na to vhodné podmienky a správne okolnosti? Arya mala šestnásť rokov, keď zistila, akú cenu zaplatila za to, že kedysi ktosi čosi nepovedal. Jedno jediné tajomstvo ju delilo od úplne iného života. „Nie som si stopercentne istá tým, čo ma bolelo viac. Či to boli tie nekonečné spomienky, moje odhalené rany, alebo skutočnosť, že celá nočná mora, pred ktorej pravosťou som unikala, kam to len šlo, prestala byť nočnou morou a stala sa čímsi viac. Stala sa čímsi skutočným. Živým. Hmatateľným. Čímsi, čo si žilo svojím životom napriek tomu, že ja som si žila život iný, vzdialený. Zahmlený a schovaný pred pravdou, lebo už len pred ňou som mohla utekať.“

Hovorí sa, že milosrdná lož je horšia ako klamstvo. Že ničí budúcnosť a podkopáva dôležitosť minulosti. Lenže nie je to, čo dokáže spôsobiť jedna zamlčaná pravda, jeden nedodržaný sľub, jedna zatajená drobnosť, horšie? Nekrivdí to človeku viac? Neokráda ho to o niečo dôležitejšie než len o pravdu? „Celý život som si nahovárala, že pokiaľ viem, odkiaľ pochádzam a aké je moje meno, viem, kým som. Svoju existenciu som upierala na jedinú pravdu, ktorej som kedy verila, lebo mi ju nikto nevyvrátil. Až dodnes.“ Hovorí sa, že každý je strojcom vlastného šťastia. No neplatí to len občas? Vtedy, keď sú na to vhodné podmienky a správne okolnosti? Arya mala šestnásť rokov, keď zistila, akú cenu zaplatila za to, že kedysi ktosi čosi nepovedal. Jedno jediné tajomstvo ju delilo od úplne iného života. „Nie som si stopercentne istá tým, čo ma bolelo viac. Či to boli tie nekonečné spomienky, moje odhalené rany, alebo skutočnosť, že celá nočná mora, pred ktorej pravosťou som unikala, kam to len šlo, prestala byť nočnou morou a stala sa čímsi viac. Stala sa čímsi skutočným. Živým. Hmatateľným. Čímsi, čo si žilo svojím životom napriek tomu, že ja som si žila život iný, vzdialený. Zahmlený a schovaný pred pravdou, lebo už len pred ňou som mohla utekať.“