Ivan Žucha

Prvá kniha beletrie známeho profesora psychiatrie LF UK v Bratislave. V príbehoch, fajnšmekersky spracovaných, sa strácajú hranice medzi úvahami, pozorovaniami, poznámkami, asociáciami a komentármi, podobne ako medzi zložkami v komposte.

Ivan Žucha je známy vysokoškolský učiteľ a psychiater, publikujúci aj literárne texty. Texty tejto knihy prestavujú prechod medzi malými básňami v próze a malými prózami vo veršoch.

Prozaická kniha Náhody je druhou z dvoch posledných zbierok textov (prvou bol text Strácanie nájdeného času, Kalligram, 2010), ktoré profesor psychiatrie, publicista a spisovateľ Ivan Žucha (1935 – 2009) ešte sám pripravil na vydanie. Náhody sú zbierkou poetických pozastavení i hĺbavo sarkastických zamyslení o živote, o svete, o ľuďoch. Autor vo svojich riadkoch zachytáva plynúci čas i pasce metafyzickej nemennosti, no predovšetkým brilantne ľudským spôsobom tlmočí svoju vnútornú optiku.

Dodnes považujem za jeden z najvydarenejších darčekov, ktorý som kedy otcovi dala, to, že som ho vtiahla do takzvaného literárneho sveta. Som zároveň presvedčená o tom, že keby to bolo ináč a ja by som nepísala, otec by si tam svoju cestu našiel. Jeho texty by si svoju cestu našli. Bolo to však tak, že ja som od otca získala nadšenie pre písanie, hoci ma otec nikdy neovplyvňoval priamo, nasiakla som jeho záľubou ako špongia. A tak, ako je to v známej rozprávke O troch grošoch, tento dar, ktorý som od otca dostala, a ktorý považujem za najväčší, aký mi mohol dať, som mu v tom čase istým spôsobom vrátila. Bola som dcérou, ktorá sa málo búrila proti svojim rodičom, naopak, svoj svet som chcela s nimi zdieľať. Priviedla som otca s mamou do Café Gallery, v ktorej som medzitým trávila viac času, ako by si boli priali, zoznámil sa s tými, ktorí mu potom pomohli vydať knižku. Môj otec sa neskôr osamostatnil, jeho texty si išli vlastnou cestou. Tak ako sa osamostatnila dcéra. Chcela by som poďakovať dvom ľuďom, ktorí môjho otca, málo priebojného a neskúseného v praktických záležitostiach, viedli ďalej. Pánu Ivanovi Štrpkovi a pánu Ivanovi Hulínovi, profesorovi patofyziológie na bratislavskej Lekárskej fakulte. Nielenže oceňovali môjho otca a jeho texty považovali za hodné šírenia, ale stali sa jeho priateľmi a poskytli mu príležitosť stať sa súčasťou sveta, do ktorého si prial patriť.