Antieseje a myšlienky (aktualita dneška)

---

Úvody a predslovy zvyčajne hýria frázami v zmysle objektivity, snahy, pokusu a omylu, aby sa už na začiatku zavďačili pochopeniu čitateľa a pomaly, idiosynkreticky, povedal by klasik, ho vhlbovali do svojho vhľadu (ak tam skutočne nejaký je!). Nakoniec by mal čitateľ zvolať: „Ó áno, zlepšil som si rozhľad, viem myslieť a cítiť ako autor!“ Tento pocit nebeských výšin je predtvorený, vyumelkovaný s väčšou či menšou dávkou úprimnosti autora, ktorý sa svojím počinom navonok odhaľuje, vnútorne však uzatvára. Quid pro quo, milý autor, skloň sa, aby si bol čítaný a buď čítaný, aby si mohol a mal zmysel písať, o financiách ani nehovoriac. Takto to funguje a preto potrebujeme (zvyčajne) „korektný“ predslov. Funkcia predslovu je tiež ochutnaním štýlu, ktorý niekomu môže nevyhovovať svojou anestetickosťou, či naopak poskytnúť intuitívne vodítka, ktoré dielo spočiatku súdia a zatracujú, čím šetria čitateľov čas, zrak a najmä psychiku. Víno úprimnosti je zvyčajne kalné a horké, mnohým môže chutiť ako skazené, čo môže byť spôsobené aj nečistotou pohára, do ktorého ho nalievajú. Preto sa netreba obávať autora bez prispenia čitateľa, naopak to však už nie je až také isté... Už klasici sa sťažovali, že nedokážu nájsť čitateľov, Nietzscheho proroci a blázni hýrili odpoveďami, no nedostalo sa im otázok, niektorí súčasní autori očakávajú (optimisti!) kritiku zo zábleskami imaginácie. Dočkajú sa! Posthumne... Svet prestal potrebovať oficiálnu cenzúru v okamihu zrodu demokracie, kedy lenivý a navyše často nezaslúženou slobodou a právnou opaterou vybavený intelekt zacítil závan industrializácie a s ňou spojenú masovosť pocitu, mienky, života, omylu a kritiky. Spoločnosť, v ktorej sa priamo či nepriamo trestá samostatné myslenie a poukazovanie na schátralú schránku inštitúcií či degeneratívnu funkciu autorít si možno nezaslúži pesimistický epitaf, ale práve naopak, ironické prehodnotenie, ktoré umožní niekoľkým v stáde stagnujúcich napredovať. Kto vystúpi na poslednú priečku rebríka, prestane ho potrebovať, v absolútnej hodnote pragmatizmu presne ako ten, ktorý sa neodvážil ani na tú prvú. Zatratenie i kritika, pochvala či polemika nie sú v súčasnej ére rekontextualizácií pre autora odmenou či trestom, sú predovšetkým odrazom smerom k čitateľovi. Odpoveďou na jeho nevyslovenú otázku, či dokáže ešte plávať medzi riadkami, alebo je mu súdené utonúť v reprezentácii, je upretý pohľad orla a hada...

menej