Dítě školkou povinné - Jak čůrají nevěsty

Dostali ste už niekedy taký dobrý, polhodinový, záchvat smiechu? Nie? A chceli by ste? V tom prípade vám vrelo, s čistým svedomím a s úsmevom nielen na perách ale aj v duši, odporúčam knihu „Dítě školkou povinné – Jak čůrají nevěsty.“<br>Na prvý pohľad ďalšie dielo, podobné knihe „Som mama“ od K. Farkašovej, no aspoň podľa mňa, oveľa lepšia. Martin M. Cabicar je autor/otec, teraz už štvorročnej Viki. Spomienky a zážitky, ktoré sa mu s jeho dcérou spájajú (a nie sú vždy z tých, pre neho, najpríjemnejších) sa rozhodol zapísať, nielen ako spomienku do rodinnej kroniky, ale čo si budeme hovoriť...aj preto aby mohol neskôr v dospievaní a dospelosti svoju dcéru potrápiť (ona to určite ocení)  <br>Samotná kniha je tvorená z jednotlivých, menších, príbehov. Niektoré vám len vyčaria úsmev na tvári, zato iné, spôsobia ten spomínaný záchvat smiechu. <br>To som jeden večer, keď som knihu priniesla domov, začala jeden z príbehov čítať svojmu tatkovi (občas to tak robíme, pre pripomenutie si mojich detských časov, kedy bolo toto čítanie opačné). Vybrala som jeden zvlášť podarený príbeh, lebo sa od smiechu kosil dobrú pol hodinu, ani nadýchnuť sa poriadne nevedel: „..Ona se pak venku zastavila u takového děduly o holi, co sotva dýchal v tom vedru, mávla na něj a řekla: ,Ať tě provází síla!´“ Musíte uznať, že toto nenechá chladného žiadneho fanúšika Star Wars (a môj tatko ním rozhodne je). A ešte to vyšperkovalo: „...šly kolem kostela, tam stála skupina babiček a Viki na ně prý jen utrousila: ,Perun s váma!´a šla dál. Několik z nich navíc zcela automaticky odpovědělo: ,I s tebou.´“ <br>Tak vidíte, presne takto to vyzerá, keď si zodpovedný rodič :) neuvedomí, že dieťa je skoro ako špongia. Nasaje všetok „bodrel“, ktorý vypustíte z úst. Vážne. Väčšina detí (nevravím, že každé) si skôr zapamätá blbosť, ktorá z vás vypadla, v stave totálneho vyčerpania, ako nejakú múdrosť z encyklopédie. A zaručene sa môžete staviť, že si na ňu spomenie v tej najmenej vhodnej chvíli. Autor/otec si niekoľkokrát sám prizná, že pár z týchto zážitkov, má v podstate sám na tričku, čo im dodáva ešte zábavnejší charakter. <br>Či už ide o príhody, ktoré sa odohrali od slova, do slova, tak ako sú zapísané, alebo si ich M. M. Cabicar trochu upravil, pri každej z nich zaručujem, že sa pobavíte. A verím, že vás príhody malej Viki a jej (možno trošku uletených) rodičov zapáčia tak, že siahnete aj po ďalšej knihe z pera autora (napríklad aj po prvej časti príhod malej Viki – „Dítě školkou povinné“) alebo nazriete na FB profil autora. <br>Každopádne, dúfam, že autor/rodič a ani iní rodičia to s nami deťmi, nevzdajú (nech už sme v akomkoľvek veku) a nerozhodnú sa, že si to hodia: „A tati, kde si to chceš hodit?“ zeptala se zničehonic Viki. /.../ Když si posledně Viki pustila pusu na špacír, prohlásil jsem, že příště už si to někde hodím. Nějak poznala, že dnes je ten krásný den. /.../ „Támhle je balkon, tati, tam by sis to mohl hodit. Já ti zkusím najít míč.“ „To nepůjde Viki. Ten balkon není dost vysoko...“. A tiež dúfam, že hoci by to tak mohlo vyzerať, nebude táto kniha pôsobiť ako antikoncepcia :) i keď by možno bola v tomto smere celkom úspešná.<br><br>Na záver ešte jedno varovanie. Na knihe je síce napísané „Při čtení nejezte ani nepijte! A pokud vaše dítě spí, zamkněte se s knihou za čtvery polstrované dveře.“, ja však dodám ešte jedno. Nikdy, za žiadnych okolností, nečítajte túto knihu pri cestovaní v MHD, za predpokladu, že nezvládate pohľady spolucestujúcich, ktorý na vás hľadia ako na blázna, vo chvíli, keď sa krčíte pod sedadlom a snažíte sa záchvat smiechu dusiť už v jeho zárodku. Verte mi, zažila som to...<br>