Poviedka 2011

---

Pätnásty ročník literárnej súťaže Poviedka 2011 Asseco Solutions
Začiatkom februára, len čo u nás v Pezinku opadol sneh, začala som so svojimi malými synmi budovať chodník do
záhrady. Pri stavbe domu nám zostal štrk, na prvý pohľad nesúrodá zmes hliny, piesku a kamienkov rôznej veľkosti a
pôvodu. Na spodok vykopaného jarčeka sme nasypali hlinu, na hlinu piesok, na piesok jemný riečny štrk a na jemný
štrk svetlosivý kameň frakcie 8 – 16 mm. Každú jednu zložku sme museli z tej nesúrodej kopy nejako oddeliť a keďže
chodníček to bol úzky, zvládli sme to za dve popoludnia pomocou primitívnych nástrojov – umelohmotného bagra,
lopatiek, hrabličiek a vedierok, rúk a jednej veľkej lopaty. Svetlosivé kamene bolo treba pretriediť veľmi starostlivo, po
jednom prstami, aby bol chodník pekný, aby sa po ňom dobre chodilo, aby sa na veľkých kameňoch nešmýkalo a do
príliš maličkých sa nám nezabárali nohy. Aby tam nebol nejaký sajrajt zo stavby, smeti, konáriky, korene. Na vrchnej
vrstve sme si dali naozaj záležať, každý jeden kameň sme poprevracali v dlani a porovnali s ostatnými, až potom hodili
do vedierka a vysypali za obrubník. Niekoľko najkrajších kameňov sme nechali na schodoch ako na výstavke. Dobre
sa na ne pozerá a je príjemné premieľať si ich vo vrecku medzi prstami.
Večer po tejto bohumilej práci som čítala poviedky. Dvanásť a pol centimetra vysoká hromada papiera formátu A4, na
prvý pohľad nesúrodá zmes recyklovaných úloh zo slovenského jazyka, úvah, románových úvodov, čŕt, scenárov,
rozprávok, sociologických analýz, poviedočiek a poviedok. Čítala som ja, čítal Jozef Palaščák, básnik, redaktor a
človek, ktorý má vzácnu schopnosť rozobrať a zase spojiť text, nájsť v ňom aj to zbytočné, aj to hodnotné. Čítal aj
Václav Kostelanski, vychovávateľ v ilavskej väznici a autor poviedky s najlepšou frakciou, ktorá ako jediná zostala
zakliesnená vo finálovom site ostatného ročníka súťaže. Deti som z čítania vylúčila, viac im ide bagrovanie. Každý
jeden text sme museli nejako z tej kopy oddeliť, prečítať, zhodnotiť, priradiť mu číslo, známku a keďže hromada
nebola taká veľká ako po iné poviedkové ročníky, čítali sme poctivo necelý mesiac. Spodných desať centimetrov novej
hromady tvorili texty, ktorým chýbalo niečo, čo má žáner poviedky spĺňať, texty nedokončené, neforemné, nevyvážené,
bez pointy, bez šťavy a nápadu. Zhruba dva centimetre merali poviedky zaujímavé, zrozumiteľné, s nápadom a
niekedy aj s pointou. Posledný polcentimeter, zhruba dvanásť textov, bolo radosť čítať, teda aspoň jeden z nás to o
niektorej z nich mohol za seba zodpovedne povedať. Zaujímavým textom môže byť aj recept na pečenú bravčovú
sviečkovicu alebo prepis rozhovoru mojich maloletých nad záchodovou misou, ale poviedka je žáner náročnejší, ako by
sa na prvý pohľad zdalo. Napísať poviedku, ktorá vás zasiahne tak, že si ju po prečítaní necháte ešte chvíľu v rukách a
zadívate sa do okna alebo na dieru v stene, aby sa vám v hlave uležala, zakotvila a zostane vám po nej v mysli ešte aj
jasná stopa, úsmev, husia koža, mdloba alebo akákoľvek iná emócia, je ťažké. Je ťažké napísať poviedku, ktorá má
od začiatku až do konca švih a rytmus, ktorá sa nezasekáva, netopí v slovnej vate, je duchaplná, ale nemoralizuje,
nekončí sa bez pointy, príliš skoro alebo, naopak, príliš rozvláčne. Rozhodovať o tom, ktorý text je poviedkou a ktorý
by mal byť navrchu našej súťažnej kopy, je oveľa ľahšie, je to, ako vyberať pekné kamene z hromady riečneho štrku.
V tejto chvíli sa mi však najťažšou úlohou zdá písanie úvodu zborníka. Vystavujem sa tým totiž porovnávaniu s
najlepšími poviedkami roku 2011.
Monika Kompaníková, predsedkyňa poroty
menej