Dejiny lásky

Som nesmierne šťastná, že som popri mojom obľúbenom autorovi J. S. Foerovi objavila aj jeho bývalú manželku Nicole a jej veľkolepé dielo Dejiny lásky. Som očarená. A slovo „očarená“ ani zďaleka nevystihuje vyjadrenie môjho literárneho zážitku.<br>Literárny jazyk autorky je rozmanitý a svieži, oku i uchu lahodiaci, pohladí, dojme, vety sú ako tie najkrajšie kytice. Nestíhala som si podčiarkovať pasáže, ktoré ma zaujali. Autorka zakomponovala do textu rôzne rozprávačské štýly: listy, úryvky z knihy, monológy, dokonca sú strany, kde je napísaná len jedna, či dve vety.<br>Popri všetkých postavách hrá jednu z hlavných úloh kniha Dejiny lásky, ktorú napísal Cvi Litvinoff (a napísal ju vôbec?). Úryvky z tejto fiktívnej knihy sú úžasným doplnkom Nicoliných Dejín lásky.<br><br>„V dobe sklenenej všetci ľudia verili, že niektorá časť ich tela je neobyčajne krehká. Raz to bola ruka, inokedy stehno, ďalší boli presvedčení, že majú sklenené nosy. Doba sklenená prišla po dobe kamennej ako vývojový korektív, ktorý mal vniesť do ľudských vzťahov zmysel pre krehkosť a prehĺbiť v nich súcit. Toto obdobie trvalo v dejinách lásky pomerne krátko, asi sto rokov....No z dôvodov, ktoré sa nie vždy dajú pochopiť sa niekedy objavila znova, čo znamenalo, že doba sklenená sa rovnako ako doba mlčania nikdy celkom neskončila.“<br><br>Kniha je vyskladaná z viacerých zdanlivo nesúvisiacich príbehov, ktoré sa ako pavučinka postupne rozpletajú a vyústia do nádherného a zrozumiteľného konca. Odvíja sa pred nami príbeh Lea Gurskeho, starého muža, ktorý sa bojí, že zomrie a nik si to dlho nevšimne, a tak sa s kamarátom Brunom neustále navzájom kontrolujú, či žijú.<br><br>„Bruno, môj starý verný kamarát! Neopísal som ho dostatočne. Stačí povedať, že je neopísateľný? Nie. Vždy je lepšie pokúsiť sa, aj keď to nemusí vyjsť, ako sa vôbec nepokúsiť. Na hlave ti povieva páperie bielych vlasov, pripomína napoly odfúknutú púpavu. Koľkokrát ma láka fúknuť do nej, Bruno, a niečo si želať. Bránia mi v tom posledné zvyšky slušnosti, ktoré mi ostali.“<br><br>Druhým príbehom je pátranie štrnásťročnej Almy po svojej menovkyni z knihy Dejiny lásky a jej autorovi. Alma je inteligentné dievča, má brata Vrabča (ktorý si myslí, že môže byť budúcim Mesiášom) a mamu, utopenú v žiali, knihách a slovníkoch. Všetci spolu a po svojom trúchlia nad stratou otca. Mama dostane záhadný list, v ktorom ju autor prosí o preklad Dejín lásky.<br><br>„Mama nikdy neprestala oca ľúbiť. Ľúbi ho rovnako ako v to leto, keď sa zoznámili. Niekedy sa preto celkom odvracia od života a celé dni žije len z vody a vzduchu. Raz mi strýko Julian povedal, že podľa sochára a maliara Alberta Giacomettiho, ak chce človek namaľovať iba hlavu, musí sa zriecť ostatných častí tela. Ak chce namaľovať list, musí obetovať celú krajinu. Mama si nevybrala ani list ani hlavu. Vybrala si otca, a aby si zachovala určitý pocit, obetovala svet.“<br><br>Tretí príbeh opisuje život Cvi Litvinoffa a jeho ženy Rózy. Približuje nám, ako vlastne Dejiny lásky uzreli svetlo literárneho sveta.<br><br>„Litvinoff sa díval z okna a dvetisíc výtlačkov Dejín lásky si predstavil ako kŕdeľ holubov, ktoré trepocú krídlami a vracajú sa k nemu, aby mu nahlásili, koľko ľudí si poplakalo, koľkí sa zasmiali, koľkí z nej nahlas čítali úryvky, koľkí nemilosrdne zaplesli knihu, keď nedočítali ani jednu stranu, a koľkí ju vôbec neotvorili.“<br><br>Viac z deja neprezradím. Aby som nikomu nepokazila zážitok z prekvapenia, ako to vlastne všetko celé bolo. Je to román o láske veľkej ako svet, o bolesti, o smútku, o utrpení z holokaustu, o priateľstvách, o hľadaní odpovedí. Priznám sa, že som sa aj zasmiala na starom Leovi, ale po celú dobu čítania som mala taký zvláštny nostalgický pocit, oči stále vlhké a nie jedna slza mi spadla na tričko. Toto dielo si ukladám do police s obľúbenými knihami.