Acta Philosophica Tyrnaviensia 16

---

Predkladaných sedmoro štúdií upriamuje pozornost na skúmanie dejinných aspektov filozofie ako
terapeutického prostriedku.
Uvažovat o filozofii ako terapii nie je celkom obvyklé. A to ani medzi filozofmi, ani v podstatne terapeutickejších vodách
ludského snaženia. Je to možno preto, že pre cast filozofov je filozofické skúmanie skôr riešením teoretických a
osobnostne nezatažených problémov (ako sú pravda, dobro a krása, vecné a od psychicna ci subjektivity nezávislé
zákonitosti univerza), prípadne – pre inú cast priaznivcov lásky k múdrosti – je filozofia spätá najmä s hodnotami,
etikou a mravným konaním uplatnovaným v tak individuálnom, ako i spolocenskom správaní. Uvažovanie o
terapeutickom ponímaní filozofie akoby evokovalo v ušiach filozofov tažko akceptovatelný fakt, že filozofia má co do
cinenia i s problémami, ktoré niektorý filozof vníma ako svoje osobné, prípadne, že filozofi samotní sú potenciálnymi
adeptmi terapeutického intervenovania. Nedôvera k takto stanovenému problému však nepochádza len zo strany
filozofov. Práve naopak. Rovnako dotknutí sa pri úvahe o terapeutickom úcinku filozofie môžu cítit psychológovia,
psychoterapeuti ci iní liecitelia telesných ci psychických, ba i sociálnych neduhov cloveka a pri tomto pocite budú (nie
neoprávnene) poukazovat na zväcša teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania voci ich
metódou a výcvikom nesmierne prepracovanému a znacne kontrolovanému úsiliu.
Napriek tomu, a ci práve preto, sme si ako predmet nášho skúmania zvolili práve prebádanie terapeutických aspektov
a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu cloveka k svetu i sebe samému. Nazdávame sa totiž, že každá
nevyriešená otázka (a filozofická par excellence) je clovekom vnímaná ako problém, ktorý, pokial je subjektívne
vnímaný ako vážny (existenciálne, axiologicky, epistemicky, teologicky...), si vyžaduje od subjektu jeho
zodpovedanie. Absencia uspokojivej odpovede zväcša pôsobí na cloveka neurotizujúco a i preto hladanie odpovedí a
riešenia pálcivých existenciálnych otázok plní tak trochu aj funkciu terapeutickej intervencie. V tomto najširšom slova
zmysle možno preto všetko filozofické skúmanie chápat najmä ako antický ideál starostlivosti o dušu, ci hladanie
zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete.
Takéto chápanie filozofie ako terapie je stredobodom filozofického skúmania už oddávna. Možno sa s ním stretnút pri
zrode antického filozofovania, ked napr. Sokrates považuje celé filozofické úsilie práve za formovanie a staranie sa o
seba samého – epimeleisthai sauton – staranie sa o svoje záležitosti. Ale nielen Sokrates ci Platón, títo
psychagogicky orientovaní myslitelia, ale i rímski stoici vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanost, ci epikurejci hladajúci
blaženost v hedoné ci apatheii a ataraxii sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešit
správnym filozofickým životným postojom. Téma zdravého a správneho životného postoja charakteristic

menej