Absynt

V rámci edície Prekliati reportéri prinášame knihu reportáží z Bosny W. L. Tochmana Akoby si kameň jedla. Autor bol za knihu zaradený medzi finalistov literárnej ceny Nike a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Tento prvý preklad Tochmanovho diela do slovenčiny rozširuje počet jazykov, do ktorých bol preložený na dvanásť. Bosna, roky deväťdesiate. Vojna, etnická nenávisť, smrť, masové exekúcie, koncentračné tábory. Desiatky reportérov a televíznych štábov z celého sveta vyrážajú na Balkán, aby mohli podať svedectvo o zverstvách páchaných v rozpadajúcej sa Juhoslávií. Z médií presakujú znepokojujúce obrazy, zaznievajú hlasy katov i obetí, slová expertov i politikov. Každá vojna sa však jedného dňa končí. Novinári odchádzajú, experti miznú v informačnom šume, pozornosť médií sa obracia k iným vojnám, k iným nešťastiam. Čo sa deje v krajine, ktorou štyri roky zmietala vojna? Ako sa so stratou blízkych vyrovnávajú tí, čo prežili? Čo cítia a o čom premýšľajú? Kde hľadajú svojich mŕtvych? A ako ich nachádzajú? To sú otázky, na ktoré sa pokúša priniesť odpoveď kniha poľského reportéra Wojciecha Tochmana, ktorý sa o osudy ľudí žijúcich v Bosne zaujímal nielen počas vojny, ale aj po nej. V roku 1999 sa vracia na miesto činu, pozoruje pri práci antropologičku Ewu Klonowskú, ktorá zbiera a skladá pozostatky ľudských tiel vykopaných z masovch hrobov a na základe DNA identifikuje obete. Rozpráva sa s tými, čo prežili a z rozprávania o kostiach, ktoré patria ich blízkym, rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov i celých rodín, živých aj mŕtvych. Prostým jazykom rozpráva o veciach tragických, neskutočných, strašných. Jeho svedectvo núti zamyslieť sa nad hrôzami vojny, dvojznačnosťou ľudskej prirodzenosti a hlbokou ľudskou potrebou pochovať a oplakať svojich mŕtvych.

Lidia Ostałowska prvý krát publikovala tento súbor príbehov pred 15 rokmi a dodnes nestrácajú na svojej aktuálnosti. Bohužiaľ. Napriek mnohým rokom, aktivitám súkromných organizácií a medzinárodných agentúr situácia Rómov stále zostáva zlá, často sa ešte zhoršuje. Žiaden postkomunistický štát nevypracoval zmysluplný model spolunažívania s rómskou menšinou, ktorá v próze bežných dní zostáva nepovšimnutá, avšak pozornosť budí výlučne titulkami médií o deportácii z Francúzska, o stavaní get na Slovensku, o zákaze žobrania v Poľsku. Cigán je Cigán ukazuje komplikovanosť rómskeho prostredia, na ktoré má vplyv mentalita gádžov a národná identita štátov, v ktorých žijú Limalo, Marika, Žutek, Badžo, Romek a veľa iných s poľským, bulharským, srbským, maďarským, českým či slovenským pasom.

Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek "rasovo cudzích" utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až kniha Elisabeth Asbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže "poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami - drámu utečencov v súčasnom svete". Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem "horšej rasy" nahradila "cudzia kultúra".

Tento rok jednoducho nebol dobrý pre ľudí so sklonmi báť sa najhoršieho. Vojna na Ukrajine či neznášanlivé reakcie na prílev utečencov do Európy po dlhom čase postavili Slovensko do roly krajiny, ktorá vzdialené hrozby nesleduje len v správach, ale bezprostredne ich prežíva. V mnohých z 31 textov Fedor Gál kreslí depresívny obraz, ako zle by sme mohli dopadnúť, ak nepoučiteľnosť v podobe náklonnosti k novým spasiteľom preváži. Keby zostal len pri tom, mohli by sme ho označiť za zatrpknutého frfloša, ale vytrvalo robí jednu vec, ktorá tomu bráni. Opakuje, že je jediná šanca, aby sa to nestalo – musíme sa brániť. Nestačí len sedieť a prizerať sa, ako spoločnosť opäť prichádza o rozum, ale treba jej ho dávkovať. Nechajme sa preto Fedorom Gálom vystrašiť, aby sme na to tak ľahko nezabudli.” Roman Pataj Nesprostredkované texty z prvej ruky písané ako reportáž z cesty po vlastných myšlienkach. Bez pomoci iných si autor kladie otázky sám a sám si aj musí odpovedať. Niet interpretácie, niet zjemňujúcej sympatie, ktorá s pochopením prekryje slabosť. Bez znecitlivenia, bez chvíle na oddych. Ako keď prší. Tentoraz je to výpoveď priama. Bez reportérov. Taký nesie názov naša nová edícia.

Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny. Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov. Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.

Limitovaná medená edícia – Poľská škola reportáže, vám prináša troch predstaviteľov legendárnej redakcie tzv. Veľkého formátu Gazety Wyborczej. Výber autorov predstavuje tri rozdielne prístupy, metódy reportérskej práce, tri rôzne literárne rukopisy a tri rôzne regióny. Izrael a Palestínska autonómia, Bosna a Hercegovina, stredná Európa. Dizajn balenia z dielne Pavlíny Morháčovej a spracovanie nadväzuje na edíciu Prekliati reportéri. Čitateľ, ktorý ešte nemal príležitosť zoznámiť sa s poľskou školou reportáže, môže v jednom balení získať nielen prierez reportážnou literatúrou, ale taktiež limitované balenie. Prečo kupovať postupne, keď naši čitatelia potvrdzujú závislosť na reportážach. Kto prečítal čo i len jednu reportážnu knihu, nedokáže odolať a siaha po ďalších. Medená edícia nie je určená len tým, pre ktorých je určujúce – to musím mať, ale aj pre tých, ktorí radi obdarujú svojich blízkych zdieľaním rovnakých hodnôt, vnímaním sveta okolo nás a lepším pochopením súčasného diania. Bibliofilom a zberateľom prezradím, že nasledovať bude strieborná a zlatá edícia. Paweł Smoleński – Oči zasypané pieskom (*7. júl 1959, Varšava), poľský novinár, reportér a spisovateľ. V súčasnosti je Paweł Smoleński považovaný za jedného z najlepších novinárov venujúcich sa problematike Blízkeho východu. V knihe Oči zasypané pieskom sa môžete zoznámiť s najdôležitejšími črtami poľskej školy reportáže a charakteristickými znakmi textov Pawła Smoleńského. Tými sú predovšetkým objektivita, ktorú si však nemôžeme zamieňať s neutralitou. Smoleński neponecháva ani zrnko pochybností, na ktorej strane sú jeho preferencie a empatia. Hoci sa rozpráva so všetkými, snaží sa každého pochopiť, cítime, že má rád poctivých, ušľachtilých a pravých ľudí, bez ohľadu na to, či sú Palestínčania alebo izraelskí Židia. W. L. Tochman – Akoby si kameň jedla (*12. apríl 1969, Krakov). Svoje reportérske kroky smeruje tam, kde zlyhala spoločnosť, kde sa susedské spolunažívanie mení na genocídu alebo občiansku vojnu. Prináša svedectvo z Rwandy, Bosny a Hercegoviny alebo z tábora sýrskych utečencov Zaatari v Jordánsku. Je jedným zo zakladateľov Inštitútu reportáže, kde prednáša o poľskej reportážnej škole a súčasne vedie vydavateľstvo Dowody na Istnienie. Za knihu Akoby si kameň jedla bol zaradený medzi finalistov literárnej ceny NIKE a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Lidia Ostałowska – Cigán je Cigán (*1954, Varšava). Prednáša v Inštitúte reportáže vo vo Varšave, spolupracuje s rómskym štvrťročníkom Dialóg – Pheniben, ktorý vychádza v Osvienčime. Pre témy svojich reportáži si vyberá tých, ktorí to majú najťažšie. Píše o ľuďoch vytlačených na okraj spoločnosti, často sú to národnostné či etnické menšiny, mládež rôznych subkultúr. Veľmi silné puto ju spája s Rómami. V roku 2000 napísala knihu reportáží Cigán je Cigán o osudoch Rómov v krajinách strednej a východnej Európy po páde socializmu. Jej reportážna kniha Farby wodne (Vodné farby) z roku 2011 bola nominovaná na Ocenenie Ryszarda Kapuścińského za literárnu reportáž, na cenu Záruky Kultúry 2012 a na literárnu cenu Nike 2012 (najvýznamnejšie literárne ocenenie v Poľsku) a získala cenu Varšavskej literárnej premiéry.

Pred takmer desiatimi rokmi začal spontánne odoslaným emailom dialóg dvoch mužov, ktorých osud snáď nemôže byť viac rozdielny. Fedor Gál s presvedčením, že dialóg je nutný za každých okolností, prináša konfrontáciu s národným socialistom Matejom. V knihe Cez ploty sa dozviete, čo všetko sa udeje, a čo sa v živote a v názoroch aktérov zmení medzi slovami: „Tuším je čas, aby som sa aj ja nasral“ a záverom: „Fajn, že píšeš, Matej. Už som mal obavy.“ Je možné, aby si k sebe našli cestu takí rozdielni ľudia, a dokážu vôbec obhájiť svoje rozhodnutie, že túto korešpondenciu zverejnia?

Oslo, 22. júl 2011, 77 mŕtvych ľudských bytostí zabitých jediným človekom s jasnou víziou a presvedčením. Jediný deň, ktorý navždy zmenil dejiny Nórska, zasial obavy do jeho obyvateľov a zmenil životy desiatkam dotknutých rodín. Jeden z nás od nórskej reportérky Asne Seierstad nie je chronologickým súpisom udalostí a vyčíslením strát, ale hlbokým pohľadom na osobu Andersa Behringa Breivika, masového vraha, muža zúfalo túžiaceho po sláve a uznaní. Príbeh o Nórsku zachádza do Breivikovho detstva, opisuje traumy malého chlapca, jeho túžby po fyzickej dokonalosti a bohatstve. Veľmi podrobne zachytáva Breivikove prípravy na zločin, ktorý nemožno ospravedlniť žiadnym vysvetlením, samotný priebeh „čierneho dňa“ i súdneho procesu, ktorého výsledkom je 21 rokov väzenia s možnosťou predĺženia. Asne Seierstad zachádza ešte ďalej a paralelne s brutálnym činom nám poskytuje sondu do histórie niekoľkých zasiahnutých rodín, ich životov predtým a potom, teda toho čo z nich zostalo. Kniha Jeden z nás je zúfalý aj mrazivý príbeh jedného muža, ktorého nijako nehodnotí, predloží fakty, myšlienky vraha, postrehy okolia a pocity nedobrovoľne zúčastnených na brutálnom zločine, vyvolá zlosť, (ne)pochopenie, prinúti nás pýtať sa, možno i plakať či kričať.

Predstavte si príbeh určený pre zabudnutie, príbeh, o ktorom ste nikdy nemali počuť ani čítať, veď v zabudnutí a samote starne aj jeho hrdinka. Príbeh, presvetlený prírodou a slobodou, ktorú tak živelne zosobňuje, príbeh v plnej obraznosti, aká fascinuje a provokuje predstavy umelcov. Je to príbeh o prekliatom básnikovi. Veď len skutočne prekliaty básnik sa naučí písať a čítať v prostredí negramotnej kočovnej spoločnosti, len prekliaty básnik bude písať básne za cenu odcudzenia spoločnosti i vlastnej rodiny, lebo byť prekliatym básnikom je súčasne darom, ako aj stigmou. Tak vysokú daň literatúre je schopná zaplatiť jedine žena. Angelika Kuźniak pracovala s rôznorodým materiálom; so súkromnými listami, nahrávkami rozhovorov, spomienkami pamätníkov a napokon aj so samotnými básňami. Portrét prvej rómskej poetky Bronisławy „Papuše“ Wajs je tak plastický a živý. Jej príbeh mrazivý a krutý. A stále aktuálny.

Koniec sovietskeho impéria z prvej ruky – očami držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič. Na trpezlivo zbieraných ľudských osudoch ukazuje, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Mozaika stoviek rôznych hlasov znie v jednom mohutnom akorde, no napriek tomu nezaniká ani individualita konkrétneho človeka. Čo sa stane s človekom, keď padne impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému? Časy zo second-handu začínajú v gorbačovovskej ére a končia pri Lukašenkových manévroch v bieloruskom Minsku – je to teda tá najčerstvejšia história, ktorú bývalé sovietske impérium ponúka. Svetlana Alexijevič zavŕšila týmto dielom sériu kníh o osudoch a dejinách ruskej duše. Súčasťou knihy je aj rozsiahly osobný rozhovor Nataľje Irgunovovej, v ktorom Svetlana Alexijevič prezradí mnohé o svojej dlhoročnej intenzívnej práci, za ktorú ju v roku 2015 ocenila Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou.

Vojnový reportér Wojciech Jagielski sa zúčastnil ozbrojených konfliktov v Afganistane, Tadžikistane, Čečensku a Gruzínsku, na základe ktorých napísal 7 literárnych reportáží. Napriek tomu, že je často prirovnávaný k najvýznamnejšiemu predstaviteľovi tohto literárneho žánru Ryszardovi Kapuścińskému, vytvoril si vlastný neopakovateľný štýl založený na majstrovskom opise a schopnosti nájsť kľúčové informácie, ktoré dotvárajú obraz udalostí. V knihe Noční pútnici budeme konfrontovaní nielen s politickými prevratmi príznačnými pre africký kontinent, ale aj s úlohou novinára a jeho zodpovednosťou za ďalší osud hlavných hrdinov. Noční pútnici sú deti, ktoré v šíkoch partizánskych armád vyvražďujú svojich príbuzných, ale sú to aj deti, ktoré osamotené putujú každú noc do blízkych miest, aby sa zachránili pred únosom. Aký je návod na uzdravenie? V tradičných pestrých rituáloch odpustenia alebo v pomoci humanitárnych organizácií? Zdanlivo rutinnú úlohu reportéra tlačovej agentúry napísať správu o prezidentských voľbách v Ugande prehlušia historické súvislosti – krvavý boj o moc, detskí vojaci v službách partizánskych vodcov. Pripútajte sa, pristávame na letisku v Kampale.

Čo vlastne vieme povedať o Afrike? Porovnajme si svoje vedomosti a skúsenosti s legendou svetovej reportáže Ryszardom Kapućińskim, ktorý vo svojej knihe Eben prináša komplexný obraz čierneho kontinentu – zo severu na juh, z východu na západ. Nie sú to len politické a dejinné zvraty – v centre jeho záujmu stojí obyčajný človek čeliaci nielen ukrutnostiam podnebia, ale aj svojich ľudských druhov. Vďaka Kapuścińského knihe Eben pochopíme, akú hodnotu má hrsť ryže, hlt vody, prievan a kúsok tieňa tam, kde človek musí denno-denne bojovať o holý život. Eben nie je rozprávaním o neznámej Afrike. Naopak – Afrika v Kapuścińského podaní je čímsi dôverne známym. Kapuściński v Afrike totiž dlhé roky skutočne žil, prenikal do jej podstaty, žil s ľuďmi, žil Afriku. A tak o Afrike dokáže aj rozprávať. Kniha Ryszarda Kapuścińského Eben prichádza vo vynikajúcom preklade Jozefa Marušiaka.