Kalligram

Publikácia Cirkev v dnešnom svete - potreba alebo prežitok je výsledkom niekoľkoročného nepravidelného cyklu prednášok, ktoré odzneli v Národnom katolíckom kňazskom seminári v Číne. Prof. Zulehner z Viedne spolu s prof. Neunerom z Mníchova prijali pozvanie tamojšieho dekana teologickej fakulty Dr. Chena Binshana do Pekingu a svoje rozsiahle vedomosti a skúsenosti ponúkali budúcim kňazom, rehoľným sestrám, ako aj kňazom v pastoračnej službe, ktorí pracujú v komplikovaných a pre Európanov v niekedy aj len ťažko pochopiteľných, dramatických podmienkach. Skutočnosť, že cirkev v Číne má za sebou desaťročia ťažkého útlaku, výrazne ovplyvnila kvalitu vzdelania v oblasti teológie. Preto jej predstavitelia vytvorili priestor, kde popri miestnych odborníkoch môžu svojou službou prispieť ku kvalite vzdelania aj európske a americké teologičky a teológovia. „Vôbec sme však neočakávali, že výsledok našej práce bude taký príťažlivý a zaujímavý pre teologičky a teológov najmä zo strednej a východnej Európy. Desaťročia trvajúci komunistický útlak vytvára medzi týmito krajinami zjavné paralely. Súčasná cirkev v Číne, ako aj cirkev v strednej a východnej Európe potrebujú nové impulzy a orientačné body, aby nepremeškali možnosť dať cirkvi inú podobu, než jej nanútili komunistické štruktúry, a aby jej posolstvo bolo skutočnou radostnou novinou v súčasnom svete. Odborníčky a odborníci, ktorí sa v jednotlivých krajinách podieľali na preklade tejto praktickej ekleziológie, nemali za cieľ ponúknuť presný návod na budovanie miestnej cirkvi v konkrétnych podmienkach svojich krajín. Ich zámerom bolo ponúknuť teológom a cirkevným spoločenstvám inšpiráciu, od ktorej sa môžu odraziť a zároveň pocítiť, že nie sú sami vo svojom úsilí a odvahe hľadať formy, ako odovzdať dávne posolstvo súčasnému človeku v konkrétnom spoločenskom a kultúrnom kontexte.“ (Peter Neuner)

Život chudobných obyvateľov Posillipa – rybárov, obuvníkov, stánkových predavačov – sa do istej miery mení koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, keď tam prichádzajú emigranti z východnej Európy. Všetci sú zaujatí istým tajomným starším párom, „učeným pánom“ a jeho spoločníčkou. Naokolo sa rýchlo roznesie správa, že tento cudzinec chce spasiť svet. Chudobní Taliani, ktorých na jednej strane pokúšajú komunisti, na druhej cirkev, sa s veľkou nádejou obracajú na „učeného pána“, lebo sú presvedčení, že vykoná zázrak a zariadi, aby mali lepší život... „Oficiálny zázrak sa v Neapoli konal každý rok v prvú májovú sobotu, vo večerných hodinách. Potom sa ešte raz konal zázrak devätnásteho septembra a šestnásteho decembra, od deviatej do desiatej ráno. V tom čase začala v dóme, v relikviári, kypieť krv svätého Januária, a v Pozzuoli, na pútnickom mieste, kde vo svätyni uchovávali niekoľko kvapiek svätcovej krvi. O oficiálnom zázraku sa noviny zmieňovali každý rok. Takisto však evidovali aj iné, neoficiálne prípady divých zázrakov. Emigrácia sa vnímala ako zázrak, ale také zázraky sa nestávali často. Každú nedeľu niekto vyhral na športe, na sazke, a aj to bolo čosi zázračné, z viacerých hľadísk. Raz jedna starena v Piemonte vyhrala sedemdesiat miliónov lír, stratila však tiket, a peniaze nemohla prevziať. Aj to bol zázrak, ale prekliaty, nevydarený zázrak. Verili, že zázrak nestačí zažiť. Na zázrak treba mať aj dôvtip, bolo treba byť v strehu, keď sa v ovzduší vznášal pach zázraku, na zázrak bolo treba mať čuch, sluch a ostré oči.“

Autobiograficky ladená próza nositeľa Nobelovej ceny ponúka čosi ako emocionálne zaangažovanú príručku pre záujemcov o nedávnu históriu stredovýchodnej Európy, brilantne napísané vyznanie európanstva, analýzu vývojových trendov prvej polovice dvadsiateho storočia. Ako hovorí sám autor, „Rodná Európa bola rovnako kázňou misionára medzi divochmi, ako aj pokusom o odpoveď na otázku, kto som. keby som pochádzal z Varšavy alebo Krakova, vysvetľovalo by sa mi to oveľa ľahšie. Ja som však chcel zakresliť do mapy literatúry celý náš východný galimatiáš, cudzí dokonca aj pre väčšinu poľských čitateľov“.

Klasickým objektom kultúrnych vied sú javy poznačené spontánnosťou, nachádzajúce sa mimo oblasti racionálnej regulácie a vnímané ako prirodzené kultúrne entity v protiklade s „umelými“ objektmi, vytvorenými s istým stupňom uvedomenosti. Významový komponent „pestované“ (rastliny, mikroorganizmy) implicitne odkazuje na to, že kultúra sa týka aj zasahovania človeka do prírody, a evokuje predstavu kultivácie (kultivovania), čo navodzuje znalosť historického koreňa výrazu kultúra, totiž faktu, že stopy vedú k latinským výrazom cultura a cultus: výraz cultura agri sa vzťahuje na obrábanie pôdy a výraz cultus deorum na uctievanie božstva. Z tejto perspektívy kultúra sa ukazuje ako pôsobenie človeka na to, čo je dané prírodou, a to tak, že poriadok prírody premieňa na ním vytvorený poriadok. Keďže k prírode patrí ja to, čo pochádza od prírody u samotného človeka (človek ako biologická bytosť), súčasťou tohto premieňania je aj on sám. V interakcii človeka s prírodou, z ktorej vzchádza náhrada prírodného poriadku poriadkom vytvoreným človekom, je zárodok podnetu k hodnotiacemu vnímaniu kultúry.

Kniha dokladuje spôsob myslenia ruského filozofa Nikolaja Alexandroviča Berdajeva, ktorý je práve dnes podnetný a inšpirujúci - východiská hľadá v konkrétnej existencii, v jedinečnosti a neopakovateľnosti ľudského osudu. Edícia Filozofia do vrecka.