KK Bagala strana 16 z 27

Balla hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kole ga z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr... (Jacek Bukowski, Warszawa)

Humoresky Kornela Földváriho z rokov 1963-1977 sú praktickou ukážkou inteligentného humoru z dielne známeho teoretika tohto odboru , ktorého pseudonymom zaváňajúce meno sa po naftalínových rokoch môže objaviť aj na obálke knihy, a tým zrušiť existenciu Miroslava Kostku - mena síce menej exotického, ale vhodného na publikovanie aj v čase nepriazne a temna. Ostrovtipným textom s príznačným názvom Príbehy z naftalínu neubral na kvalite a schopnosti zabávať ani čas strávený v naftalíne, skôr naopak: rafinovane zašifrovaným miniatúrkam pridal patinu lesku šesťdesiatych a biedy sedemdesiatych rokov, v ktorých vznikali. Súbor humoresiek nevyvoláva len radostný smiech, ale i bezprizorný úškrn nad zobrazovanou neradostnou skutočnosťou. V prvej časti sa autor humorne vyrovnáva s chybami histórie, paroduje historický vývin (nútený príchod Konštantína Filozofa na Veľkú Moravu, náhodné objavenie Ameriky), ktorý sa, nebyť malicherností a vášní jednotlivých vládcov, mohol uberať úplne iným smerom. Ironicko-satirický exkurz do dejín spracúva formou travestie námety považované za vysoké a vznešené, čím rúca fámami opradené vnímanie minulosti i nedotknuteľnosť literárnych textov s ich posvätnými hodnotami, pričom štylizovanie sa do historických postáv, ich-forma narácie a okatá inverzia archaického jazyka zdôrazňujú komický účinok týchto kváziautentických výpovedí. V druhej časti knihy, vzhľadom na realitu, ktorej sa karikovanie týka, je i humor ostrejší. Do záberu humoresiek sa dostávajú taktiky minulej éry, akými bolo kádrovanie osôb (humoresky Deduktívna metóda, Odborník), neodmysliteľná práca cenzúry (Satira, Generácia), či svojské spôsoby literárnej tvorby (Estetika, Inšpirácia) okorenené funkčne využitými frázami vtedajšej doby: držíš prst na tepne čias (s. 57), samozrejme, nezabúdajúc na satirický akcent: vzorný pracovník, aj doma vo dne v noci piľuje, hobľuje, pritĺka. Pracovná tematika jedna radosť (s. 57). Z nadhľadu komentovanú neveselú slovenskú realitu striedajú príjemne neškodné humoresky, ktorých nestarnúce námety bavia rovnako dobre aj po rokoch. Neoddeliteľným doplnkom tejto smutno-veselej knihy sú vtipné kresby Stana Kochana a bodkou za ňou je Nepovinná príloha pre odborníkov Eastern. (Miriam Némethová, Knižná revue) O AUTOROVI Kornel Földvári (1932 2015) mal počas socializmu zákaz publikačnej činnosti, preto svoje články a prózy uverejňoval pod rôznymi pseudonymami. Knižne debutoval až ako 67-ročný knihou recenzií a reflexií súčasnej literatúry O stručnosti. Humoresky, ktoré písal od roku 1963 vydal pod názvom Príbehy z naftalínu v roku 2003, o rok neskôr mu vyšla kniha o Lasicovi a Satinskom Svet pre dvoch a za zbierku esejí O karikatúre získal v roku 2007 prestížne literárne ocenenie, Cenu Dominika Tatarku. Knihu O detektívke vydal v roku 2009 a rok pred smrťou napísal memoárové poviedky s názvom Až pod čiernu zem za ktorú získal Cenu Nadácie Tatra banky in memoriam. Biografické knihy O sebe a Kornel Földvári pripravili Peter Krištúfek a Tina Čorná. Súborné dielo Kornela Földváriho vychádza postupne od roku 2019 vo vydavateľstve KK Bagala, ako prvý zväzok vyšiel rukopis Výstrel v zrkadle, ktorý autor pripravoval do tlače už v roku 1970. Doteraz vyšlo päť z ôsmych zväzkov. UKÁŽKY Z KNIHY Šťastie Ľudia s hrdlami zovretými hrôzou mlčky hľadeli na čiernu postavu s komicky rozhodenými končatinami. Dieťa, ktoré neočakávane vykuklo spomedzi ich nôh, hodilo do kruhu otázku: Mamička, prináša šťastie aj takýto kominár? (str. 45) Príbeh s morálkou Karol Ružička, triedny septimy B, si podráždene pošúchal plešinu. Na také knihy máš ešte najmenej päť rokov času, povedal prísne. Najmenej! Áno, uznala pokorne žiačka septimy B Katka Mináriková. Kto to kedy počul, čítať v tvojom veku také knihy! neprestával sa rozhorčovať pedagóg. My sme hltali Vansovú a Dickensa, mali sme ideály a pevné zásady, dokázali sme sa nadchnúť, vedeli sme, čo sa patrí. Ale dnešná mládež? Hotová Sodoma a Gomora! Áno, odpovedala ticho a mierne.

Zbierka Mám sa... je súborom krátkych humoristických čŕt i dlhších poviedok. Laco Kerata dokáže na obmedzenej ploche rozohrať sériu absurdných, humorne smutných a smutno humorných príbehov, vo väčšine prípadov len náčrtov príbehov, ktorých spoločným menovateľom je infantilný pohľad na svet rôznych bláznov a rojkov zaskočených realitou, pričom argumentom na obhajobu ich bláznivého konania je rovnaká bláznivosť, ako konanie samé. O AUTOROVI Laco Kerata (1961) je autorom viac ako dvadsiatich realizovaných divadelných a rozhlasových hier. Knižne vydal dve zbierky poézie (Hriešny spánok; Prišiel som, videl som), dve zbierky dramatických textov (Rádiové hry; Večera nad mestom), tri romány (Zlý herec; Ešte som tu a zostanem; Suché roky) a tri zbierky poviedok (Mám sa...; Malé domov; Na okraji mojej hory). Do finále prestížnej literárnej Ceny Anasoft litera sa dostal so svojimi knihami dvakrát. Prostredníctvom svojich poviedok sa snažím vyjadriť ľudské vzťahy, ktoré majú nekonečne mnoho podôb. Zároveň je v nich čosi stereotypné, pretože, keď človek nemá lásku, jednoducho ochabuje. Nemyslím tým iba romantickú lásku. Človek potrebuje niekoho, kto je naňho dobrý, kto ho pochopí, počúva, má o neho záujem, to je tá najzákladnejšia potreba v našich životoch. Z nej vychádzam. Vzťahy sú pre mňa hlavnou nosnou témou a inšpiráciou. Laco Kerata

Sú debuty tápajúce, rozpačité, kvalitatívne nevyvážené, ale tento medzi ne nepatrí. Hochholczerová sa nebojí prísť s kontroverznými, drásavými témami, nekladie si servítky pred ústa, ide s kožou na trh a nie je a priori posratá z toho, ako to bude prijaté a za to jej tlieskam. Táto kniha sa dá zhltnúť, ale jej obsah v nás ešte dlho, veľmi dlho zostane nestrávený kvasiť. A to je dobre. (Ivana Gibová) Mladá autorka nevarila z vody, neplietla bič z-viete-čoho. Najprv niečo zažila, potom s obdivuhodným talentom písala. Tá izba sa nedala zjesť, táto kniha sa dá zhltnúť, hoci nie je určená na prvoplánovú zábavu pod plážovým slnečníkom a nechutí ako melónový pelendrek. Ide v nej však o život, pretože tie spočiatku drobné, nenápadné udalosti, vyrozprávané poetickými, osviežujúco originálnymi až surreálnymi vetami, postupne vytvárajú príbeh vzťahu dospievajúceho dievčaťa k staršiemu mužovi a všetkého, čo s tým súvisí a čo navždy zmenilo minimálne jeden osud a jeden pohľad na svet. (Balla) O AUTORKE Nicol Hochholczerová (*1999) pochádza z Rimavskej Soboty, študuje na katedre grafiky Akadémie umení v Banskej Bystrici. Ocenenia za prozaickú tvorbu získala v literárnych súťažiach Poviedka, Medziriadky, Literárny Kežmarok, Kukučínova Revúca a za knižnú ilustráciu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Novela Táto izba sa nedá zjesť je jej knižným debutom. UKÁŽKY Z KNIHY Tereza nie je jeho dcéra, mohla by byť, ale nie je, jeho dcéra má kučeravé vlasy a Tereza rovné, spľasnuté okolo tváre. Jeho dcéra má drobný nos a Tereza orlí, k nemu husté obočie a pery, na ktoré by sa hodil rúž, kým jeho dcéra má namiesto úst úzku čiarku ako na prasiatku, takú úzku, že sa do nej nezmestili žiadne mince jeho otcovstva, púšťala ich na zem a zamykala sa v izbe. Tereza má pery, ktorými ho teraz bozkáva, jazyk mu medzi ne padá ako zlatá minca, Ivan počuje tú mincu cinknúť, počuje, ako si ju Tereza doma šúcha o stehná a rodičia sa jej pýtajú kde si bola, a počuje aj, ako Tereza hovorí so Silviou v meste, a celý čas sa jej trasú ruky. (str. 27) Aj moji učitelia sú prekrásni, majú prekrásne brady, prekrásne zadky v tesných nohaviciach a každú chvíľu nejakú časť tela v sadre alebo v dlahe alebo aspoň obviazanú elastickým obväzom, ešte aj moja slovenčinárka je prekrásna, keď sa ma pýta, či nepotrebujem číslo na psychológa, Tereza, nepotrebujete číslo na psychológa, moja sestra chodila k jednému výbornému, a ja krútim hlavou. Kedysi si na týchto ľudí žiarlil. Teraz ti volám a hovorím, akí sú prekrásni a múdri, a ty ma prerušíš a povieš som u priateľky a kladiem parkety, zavolaj mi neskôr. (str. 101)

Fragmentárny román o malom meste, plnom bizarných postavičiek. Vargová, pacientka s mizernou minulosťou a ešte horšou prítomnosťou, píše listy Felešlegimu, psychiatrovi, ktorý by sám urgentne potreboval pomoc, lebo sa venuje skôr pitiu ako liečeniu chorých. A kým ona vo svojich listoch nevdojak vystihuje dokaličeného ducha bláznivej doby, keď pravda je lož a lož jedna z nepodstatných právd, on v tejto tragikomédii s nejasným koncom rozdáva múdre rady po kaviarňach a krčmách a podniká záhadné cesty do zahraničia.

Zborník najlepších poviedok jubilejného 25. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Turzáková, druhé miesto Jana Šturdíková a tretie Miroslava Kuľková. Prémiami boli ocenení: Michaela Macejková, Kristián Lazarčík, A. Rasin, Daša Krištofovičová, Timea K. Beck a Viliam Nádaskay. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty Petra Balka, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Texty zaslané do tohto ročníka najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy, či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale častokrát pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky. ÚRYVKY Z KNIHY Gazdiná, ešte jednu nesku, ešte aj Maroš došiel, usmeje sa spoza okna potetovaný mladík a žmurkne na mňa. Neviem žmurkať, tak sa len pousmejem, akože vybavené. Vzápätí sa zahanbím, chlapec je odo mňa o dobrých pätnásť rokov mladší, neviem, ako sa má správne tváriť gazdiná. Muž vhrmí do kuchyne, zhľadúva štamperlíky a domácu pálenku, majstrov si musíš uctiť, držať na svojej strane, aby prišli aj nabudúce, inak ťa budú naťahovať a veľa si zapýtajú. (Jana Turzáková: Nosné múry) Aj keď mala veľa nedostatkov neholila si nohy (chlpy jej rástli síce blond, ale boli veľmi dlhé, na niektorých miestach sa od depilovania voskom vytvárali holé plešiny), na podpazušie často zabúdala a prirodzenie si upravovala zriedka (cítila momenty ťažoby, keď išla na kúpalisko, no nechcelo sa jej holiť tmavé zvlnené polia šíriace sa z rozkroku do otvorených priestorov stehien starostlivosť o vlastnú nedokonalosť, ktorú sa ako každá žena mala naučiť nenápadne zakrývať vďaka jednoduchým trikom doby, jej bola cudzia), nechty mávala krásne vždy. Prirodzene, bez akejkoľvek snahy. (Jana Šturdíková: Nechty) V tomto meste ľudia nedokážu piť cappuccino. Farba nápoja im pripomína vodu, v ktorej umývali riad počas štvorročného obliehania v deväťdesiatych rokoch. Káva sa tu pije čierna a kocka cukru sa k nej hryzie. Každý tu má spomienky, o ktorých nerozpráva. Niektorí boli vtedy príliš malí. Ostali im iba opakujúce sa nočné mory, z ktorých sa budia spotení a s krikom. Niektorí si pamätajú priveľa. Strhávajú sa, aj keď nespia. (Miroslava Kuľková: Vrany Sarajeva) Samozrejme, potom nasleduje hádka. Hádka, ktorej scenár už obaja dopredu poznajú, pretože svoje roly odohrali už nespočetnekrát, s takmer nezmenenými replikami, ktorých slová sa im zapísali do gest, do lesknúcich sa očí, do ťažkej masy priestoru medzi nimi, cez ktorú ani jeden z nich nedokáže preniknúť pohľadom. (Michaela Macejková: Desať stupňov nad nulou) Suka v milostnom vzťahu s Intelektuálom už dlhodobo nie je šťastná. Prekáža jej absencia sexu, prejavov nežností, rozdelenie jedného, spoločného života do dvoch miestností, v ktorých každý zvlášť prežíva svoje dni až do ich konca. Jej svet pohltil život domácej gazdinky. Umývanie riadu a utieranie kuchynskej linky je Intelektuálovi cudzie, preto to všetko robí sama. (Kristián Lazarčík: Zrazenina) Z kuchyne sa dlho do noci ozývajú hlasy. Mamin plač a vzlykanie, ktoré prechádza do zlosti a rozhorčenia, otcov upokojujúci bas, pod ktorým si Adam predstavuje otvorenú náruč, pripravenú ani nie tak objať ako zabrániť, aby sa mama vrhla k jeho dverám, rozrazila ich a s plačom a krikom sa dožadovala vysvetlenia ako toľkokrát predtým. (A. Rasin: Babie leto) Krista vedela, že ju nemajú radi. Prečítali si na webe nejakú jej poviedku napísanú v prvej osobe, kde sa dosť pilo a súložilo (možnože aj marihuana sa tam trošku spomenula), takže ju považovali za alkoholičku, narkomanku a kurvu. (Daša Krištofovičová: Ježiši, Krista!) V New Yorku je veľa stromov, ale vo vzduchu ich necítiť.

Zlo nie je otázkou psychických úchyliek. Tie najväčšie zverstvá majú na svedomí úplne obyčajní ľudia, stačí, aby sa im naskytla príležitosť. Tak ako pri protirómskom pogrome v malej obci na západnom Slovensku v roku 1928. Dovtedy bezúhonní občania tu pri nočnom lynčovaní zvlášť brutálnym spôsobom zavraždili šesť nevinných spoluobčanov. Marek Vadas sa po troch knihách odohrávajúcich sa v africkej kulise vrátil domov, aby sa voľne inšpiroval touto historickou udalosťou a na scénu sa pozrel očami priamych či nepriamych obetí, svedkov i páchateľov. ,,Šesť cudzincov,, nie je dokument, no i tak vytvára mozaiku dejinnej kauzy, s ktorou sme sa doteraz nevyrovnali. Je to príbeh o obyčajnom šialenstve alebo šialenej obyčajnosti. Rovnako dobre by sa mohol odohrať včera, dnes i zajtra.