KK Bagala strana 4 z 27

Príjemne tvrdé poviedky odhaľujúce vnútorný svet mužov zákona, ktorí sa zababraní špinou musia brodiť zločinom. Kniha je užitočnou pomôckou pre tých, ktorí by radi vedeli, čo sa v policajtovej hlave premelie tesne pred tým, ako obeti nasolí pokutu, ukradne jej auto alebo ju len tak znásilní a jednoducho zabije.

Silvester Lavrík je úspešný dramatik a režisér. Nie je teda prekvapením, že jeho debutová zbierka poviedok sa vyznačuje rýdzim štýlom a zároveň silnými obrazmi. Svojským jazykom a nezameniteľnou poetikou predostiera deväť príbehov o ženách - matkách, milenkách i dcérach, vyrozprávaných a prežívaných chlapcom či dospelým mužom.

Nádejný režisér i prozaik, trojnásobný finalista literárnej súťaže Poviedka vo svojom debute okom kamery dychtivo pozoruje a vidí cez prítomnosť do minulosti i budúcnosti. Životy vzdialené od seba stovky kilometrov a storočí pospája lepidlom nepravdepodobnosti a prelepí páskou pokušenia. Zbierka poviedok bola ocenená Prémiou Literárneho fondu SR.

Memoáre izraelského žurnalistu slovenského pôvodu. Ako jediný člen rodiny sa iba zázrakom vyhol holokaustu, ako pätnásťročný sprevádzal Červenú armádu pri jej ťažení na Berlín, po vzniku Izraela sa prihlásil do kibucu budovať svoju novú vlasť. Celý život pracoval v novovzniknutých izraelských novinách a stal sa spravodajcom z Blízkeho východu. Po odchode do dôchodku napísal zaujímavú knihu spomienok.

Horváth už niekoľkokrát dokázal, že vie skonštruovať dômyselnú fabulačnú hru. Jeho pokus miasť čitateľa navzájom sa vylučujúcimi scénami uchvacuje a skvostne zabáva – o niečo podobné sa pred pár desaťročiami úspešne pokúšal trebárs taký Robbe-Grillet, a ani Tomášovi Horváthovi po napísaní takejto inteligentnej knižky neúspech zaručene nehrozí.

Pohľad do vlastného vnútra poeticky a jemne ladený s trpkou príchuťou reality...Prozaik parcuje s iným časovým horizontom a inou prspektívou, ak sa môžem vyjadriť nadnesene, hovorí nie z hľadiska chvíle, ale z hľadiska večnosti. Možno nie každý, ale o prozaikovi Kadlečíkovi to platí na sto percent. Niežeby sa vyhýbal prítomnej chvíli - napríklad vo Vlastnom horo(r)skope zachytáva prostredníctvom znamení zvieratníka priebeh práve plynúceho roka - ale nepodlieha jej prepudrovaným a primaľovaným p ôvabom. Jeho prítomnosť siaha hlaboko do minulosti i do budúcnosti, lebo, ako sám hovorí, "zajtrašok sa začína pradávno". Preto sa správa o jednom roku stáva v jeho podaní kronikou dvadsiatich rokov vyhnanstva, a vlastne úvahou o vyhnanstve vôbec. Ka dlečík hovorí zdanlivo o sebe, o tom, čo sa ho bezprestredne dotýka, no zároveň nepriamo kreslí portrér doby: veď spoločnosť už len tým, koho odmieta, zapiera a umlčuje, vydáva výrečné svedectvo o svojom charaktere. Pavel Vilikovský

Kniha malých prlúdií, ktoré potešia a spríjemnia voľné chvíle...Už len dramatický výstup: v jedinom pevnom, len raz sa v zachvevšom tóne a, čo je lesklý ako čerstvo nabrúsená sekera päťnásobnej veľkej mužskej mixtúry, je všetko: rady oktáv, superoktá v, principálov, fláut a pod nimi tridsaťdvastopový subbasa bourdon.Sekera zaťatá do vysokej jedle. Alebo je to skôr oslepujúci blesk: aj kľukatým tvarom, čo zbehne zhora nadol cez tri oktávy až k najhlbšiemu tónu klaviatúry, k nízkofrekvenčným vlnám, čo môžu zabiť, vyhodiť srdce z rytmu. Priestor je rozčestnutý napoly, hory sa trasú, zem sa zatmie ako v údolí tieňov smrti. Hľa, zborím chrám a opäť ho postavím...

Kolektívne dielo slovenských autorov - P. Pišťánek, M. Kasarda, M. Ciel. V. Klimáček, D. Tarageľ,P. Uličný, I. Očenáš, I. Mizera, V. Balek, Danglár, J. Dráfy, R. Olos, M. Žitný...

Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predko v, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myš lienok). Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do duše vecí. A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo. Kniha je doplnená bohatou autor ovou bibliografiou.Z knihy Hlavolamy, za ktorú sa stal Ivan Kadlečík laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 1995, som sa zasa dozvedel, že Milan Rúfus nazval Ivana "hudcom z Pukanca". Pomenovaním "hudec z Pukanca" sa Ivan Kadlečík dostal do nebezpečn ej blízkosti iného hudca či hudeca, ktorý je najvyšším správcom štátnej pokladne na podporu kultúry na Slovensku. I keď obaja hudci hudú každý po svojom, v konečnom dôsledku ... jeden hudec s druhým nemajú nič spoločné. Veď napokon ten vlastník pokla dne nedal autorovi ocenenej knihy na jej vydanie ani šestáka. V konečnom dôsledku konal správne, pretože Hlavolamy do slovenskej štátnej kultúry nepatria, ani ich autor nepatrí do štátnej kultúry. Ivan Kadlečík, spisovateľ z Pukanca, patrí do všeľuds kej kultúry. (Milan Hamada v prejave pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku)

Kniha, ktorá dokazuje, že Tomáš Janovic nielenže Dostal rozum, ale ani Nikoho nezabije.Zložitý produkt Človek je jediný zložitý produkt pri výrobe ktorého môžeme byť duchom neprítomní.Pud sebazáchovy Každý človek má pud sebazáchovy výnimkou je iba ľ udstvo.

Bravúrny fabulátor Balla ostal poviedkam verný aj vo svojej piatej knihe Unglik, ktorá prekvapí nielen nečakanou hravosťou, vtipom, iróniou a sarkazmom, ale aj štýlom, ktorý zvládol s očarujúcou ľahkosťou a originalitou

Debutová zbierka poviedok dvojnásobnej finalistky súťaže POVIEDKA a laureátky Ceny Ivana Kraska. Mladá autorka vyštudovala grafiku a maľbu na VŠVU v Bratislave. Zmysel pre detailné vyobrazenie sa priaznivo prejavil aj v jej písaní. Má cit vnímať pozoruhodné veci a dokáže si všimnúť aj to, čo iní nepostrehnú. Dielo ilustrovala svojimi kresbami.

Poviedky filozofa, estetika a prozaika Olivera Bakoša dokumentujú a oslavujú zdrvujúce víťazstvá spoločnosti nad učiteľmi. Po ich prečítaní každý zistí, že je možné ľúbiť aj autobus, pretože je priam nabitá iróniou, smiechom a myšlienkami o vzájomnosti, súcite a tolerancii. Dokonca viac ako noviny.

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.