OZ Brak

Taras Prochasko (* 1968, Ivano - Frankivsk) je ukrajinský prozaik a esejista. Spolu s Jurijom Andruchovyčom patrí k jadru tzv. Stanislavovského fenoménu - živého umeleckého prostredia, ktoré sa v spisovateľovom rodnom meste (s historickým názvom Stanislavov) sformovalo koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Prochaskove prózy - Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok a Ako som prestal byť spisovateľom - majú výrazne autobiografický rozmer a vychádzajú z reálií mesta počas jeho sovietskej éry, hoci pre autora - vzdelaním botanika - je literárnym domovom celá krajina okolo Karpát. Blízky dotyk s prírodou, citlivosť voči pohybom dejín a imaginatívna práca s pamäťou sú nosnými znakmi celého Prochaskovho diela a vedú k úvahám nad svojskou, stredoeurópskou verziou magického realizmu.

Zbierka poviedok Nostalgia obsahuje pät krátkych próz a tie sú zoradené spôsobom, ktorý pripomína skôr román než knihu poviedok. Kniha má Prológ, ktorý predstavuje poviedka Hráč, Epilóg s poviedkou Architekt a medzi nimi sú ďalšie dve "kapitoly": Nostalgia (s poviedkami Mendebil a Blíženci) a REM. Vnútorná štruktúra jednotlivých poviedok je vyjadrená na osi realita - halucinácia - sen. Cărtărescu nerušene prechádza z konkrétnej situácie, z reality do snového stavu a fantázie, pričom zachováva autentickosť a prirodzenosť. Príbehom nechýba typická cărtărescovská predstavivosť a štylistická vycibrenosť. Všetky sa vyznačujú bohatou slovnou zásobou, trópmi, figúrami a obrazmi, ktoré sú popretkávané kultúrnymi odkazmi. Autor používa komplikované vetné konštrukcie, ktoré častokrát dávajú jednotlivým myšlienkam dvojaký zmysel a bohatú terminológiu z rôznych prírodovedných a spoločenských oblastí, čo je vždy veľká výzva aj pre prekladateľa. Jana Páleníková

Vo svojej najnovšej knihe Pogodowitz sa Maroš Krajňak presúva zo špecifického východoeuróspkeho regiónu i za hranice strednej Európy a konfrontuje tak marginálne, prevažne zaostalé časti Slovenska s civilizačné vyspelým, "veľkým" svetom. Prelínajúc rôzne časové roviny, ale tiež (sur)realitu s virtualitou, Krajňak opäť presvedčivo dokazuje, že nikto (ani predstaviteľ cirkvi) a v nijakom čase a priestore nie je bez viny. Len svojím spôsobom patologický jedinec totiž môže v mene dobra ničiť zlo a myslieť si, že zmení ohlúpnutú masu. Z Krajňakovej prózy sa ozýva naliehavý, až mrazivý výkrik obete, ktorá je potenciálnym "synom Satana" podobne ako jej prenasledovateľ či manipulátor... Maroš Krajňak je autor prozaických kníh Carpathia (2011), Entropia (2012) a Informácia (2013), trojnásobný finalista ceny Anasoft litera.

Vitajte vo svete nespútanej fanatázie a ničím neohraničenej literárnej slobody. Medzi hrdinami, ktorí sa ako mátohy pohybujú na hranici sna a skutočnosti, života a smrti. Medzi predavačom gaštanov a poľským kozmonautom, generálom Sikorským, ktorý leží v truhle a nahluchlou Pannou Máriou, ktorá pri televízore pletie Ježišovi ponožky. V bláznivom svete, kde nikoho neprekvapuje zoznamovací večierok pre mŕtvych ani osvetové zdravotnícke bábkové divadlo. Weronika Murek ako slovný mág na kráľovskom dvore žongluje literárnymi štýlmi a vodí za nos čitateľa. Dokonalý únik od nudy všedných dní.

Nová zbierka básní Erika Šimšíka - Čabajka a iné údeniny (vyd. BRAK).  Zbierka poézie Čabajka a iné údeniny je treťou knihou Erika Šimšíka. Nadväzuje na jeho poetický debut Monorezeň a Stereozemiaky. Čabajka a iné údeniny pozostáva z troch nezávislých častí a postupne prechádza od textových básní k vizuálnej poézii, cez synestetické koláže až po projekt nonCAPS vytvorený v kolaborácii s anglickým básnikom Marcusom Sleaseom. "Erik Šimšík nám ukazuje/dokazuje, že „jazyk nezväzuje“, že s jeho okovami, pútkami sa môžeme voľne pohrávať, že máme od nich kľúče — všetci, len málokto o tom vie, ako keď sa na niečo priamo pozerám, ale nevidím to, lebo mi nik nepovedal, na čo sa mám upriamiť", píše Boris Ondreička v doslove knihy. 

Šíre more, zástava dymu, sivá diaľava, stúpanie a klesanie lode na vlnách, úzkosť a nádej, ktorú sme v sebe niesli, to všetko si teraz vybavujem, povedal doktor Selwyn, akoby to bolo iba včera. Asi po týždni, oveľa skôr, ako sme rátali, sme dorazili do cieľa. Ocitli sme sa v širokom ústí rieky. Všade boli veľké a malé nákladné lode. Za riekou sa rozprestierala rovina. Všetci vysťahovalci sa zhromaždili na palube a čakali, či sa z prevaľujúcej sa hmly vynorí Socha slobody, lebo všetci mali kúpený lístok do Ameriky. Keď sme vyšli na pevninu, bolo pre nás mimo akýchkoľvek pochybností, že máme pod nohami pôdu Nového sveta, vychýreného mesta New York. V skutočnosti, ako sa onedlho – loď medzičasom dávno odplávala – na našu nevôľu ukázalo, sme pristáli v Londýne. Väčšina vysťahovalcov sa chtiac-nechtiac zmierila so svojou situáciou, podaktorí sa však, napriek všetkým protirečiacim dôkazom dlho držali viery, že sú v Amerike. (ukážka z diela) Štvoricu silných ľudských príbehov z knihy W. G. Sebalda Vysťahovalci spája nielen téma exilu, zapríčineného turbulentnými dejinnými pohybmi 20. storočia, ale predovšetkým hlboký záujem o ľudskú pamäť a vzťah, ktorý vytvára medzi človekom a miestom. Zároveň sa v nich naplno rozvíja výrazný autorský štýl, balansujúci na pomedzí memoárovej prózy, cestopisu a fotografickej eseje, ktorým si nemecký spisovateľ získal ešte pred svojou tragickou smrťou v roku 2001 pevné miesto v kánone modernej svetovej literatúry.

Augustín (Gusto) Dobrovodský (1947 – 1999), neprehliadnuteľná postava bratislavskej neoficiálnej kultúrnej scény, vyštudoval sociológiu, no odmietol sa podriadiť profesijným kompromisom. Živil sa ako kurič, letá trávil na kysuckých Brízgalkách, podieľal sa na príprave a nakrúcaní niekoľkých filmov Dušana Hanáka, organizoval happeningy i ochranárske aktivity. Kniha básní Kurič v letnom kine je sumárom jeho dvoch zbierok Smútok je smiešok a Spoločnosť prvotnopospolnospoločenských tancov, ktoré na prelome 90. a nultých rokov edične pripravil básnik a filmový recenzent Andrej Stankovič. Ten sa o Dobrovodského lyrike, poznamenanej okrem iného aj surrealizmom a morgensternovskou poetikou absurdity vyjadril, že sa nad ňou „rysujú horizonty ďaleko presahujúce chotáre bežného literárneho štandardu“. Súčasťou knihy, ktorá vychádza pri príležitosti jeho nedožitej sedemdesiatky, sú aj texty Alexandra Balogha, Dušana Dušeka, Dušana Hanáka, Martina Kleina, Vladimíra Mertu, Jana Antonína Pitínského, Andreja Stankoviča a Laca Terena, ukážky zo samizdatového spevníka Opravári z roku 1975, ako aj dobové fotografie.

Príbeh rozpadajúceho sa vzťahu dopĺňajú fragmenty úvah, básní a poviedok, ktoré autor umne zasadil do príbehu. Nevytvárame príbehy, iba sa snažíme prezentovať svoj vlastný pokrivený obraz, ktorému sme počas rozprávania sami uverili. Užasné na tom je najmä to, že z toho nie je žiadne východisko. Na úprimnosti je totiž niečo znepokojivo neúprimné. Za každou snahou o pravdu je skrytá agenda, nejaká lož vyššieho stupňa. Tomáš Hučko vo svojej debutovej novele Chaconna skúma hranice autenticity. A väčšinou tvrdo naráža na to, že autobiografia je v prvom rade fikcia.

Je čistotná, rada číta a občas si ide zacvičiť alebo zaplávať. Má prácu, ktorá jej príde neužitočná a zbytočná. Občas jej život pripadá tak trochu prázdny, bez zmyslu a budúcnosti, inokedy si užíva rozkoš z ničoty a ničnerobenia. Jej príbehy, ktoré nápadne pripomínajú tie naše, kreslí Iveta Merglová.