Spoločnosť Kolomana Sokola

Vidiecke šľachtické sídla v Zvolenskej stolici sú štvrtým dielom série venovanej kaštieľom a kúriám na území bývalých uhorských stolíc. Autorom historickej časti textov je Tomáš Janura a architektonicko-historické údaje spracovali Ľubica Fillová a Michal Šimkovic. Do knihy s celkovým rozsahom 134 strán bolo zahrnutých šestnásť stojacich a štyri zaniknuté kaštiele a kúrie na území kedysi samostatných dedín Dolná Mičiná, Dúbravica, Hájniky, Horná Mičiná, Horný Rakytovec, Hronsek, Iliaš, Kráľová, Ostrá Lúka, Radvaň, Veľká Lúka, Vlkanová, Zolná a Zvolenská Slatina. V uvedených lokalitách vlastnili sídla hlavne predstavitelia rodov Battik, Benický, Bezegh, Bohuš, Dúbravický, Eszterházy, Géczy, Gerhardt, Gyurky, Kéry, Ostrolúcky, Radvanský, Soós, Széchy, Tihanyi a Zolnay. Čitateľ v publikácii nájde zaujímavé životné osudy spojené s konkrétnymi miestami.

Terézia Kvapilová (1932) vo svojich štyroch knihách vyrozprávala príbehy ľudí, ktorí v dedine Závod na Záhorí žili a žijú, spolkov, úsilí a činností, ktoré v ňom zažiarili a mnohé i pohasli. V piatej knihe Hraničná čiara života sa dostávajú k slovu aj autorkine osobné spomienky a zážitky. Kniha vďaka bohatému listovému materiálu i spisovateľkinej ochote zachádzať do osobných detailov odzrkadľuje každodenný život zaľúbených ľudí, ktorí si v neľahkých podmienkach povojnových desaťročí na Slovensku zakladali rodiny. Cez rodinné a pracovné histórie či intímne rozpomínania sa čitateľ rovnými nohami ocitá v dilemách, ktoré vtedajšia pracujúca inteligencia chtiac-nechtiac riešila. Pociťuje úzkostné zovretie, radostný elán i selektívne (ne)vedomie, ktoré sa často na nerozoznanie zaklinili jedno do druhého a životu dodávali jeho obsah, náboj, esprit iste, aj ideologickú patinu...

Knihu Závodské krížne cesty možno priradiť k dielam literatúry faktu, ktoré prispievajú k prehlbovaniu a všeobecnému upevňovaniu nášho dejinného povedomia o sebe samých. Prispieva k odstraňovaniu predsudkov, ktoré v nás ostávajú ako neblahé dedičstvo každej ideológie aj tej súčasnej. Hlavná os rozprávania zachytáva zmeny po roku 1945, potom 1948, a ku koncu knihy kontrapunkticky aj po prelomovom roku 1989, kedy isté procesy, napríklad v roľníctve a poľnohospodárstve, vyvrcholili ich nepremysleným zavrhnutím a popretím. Podľa autorkinho názoru bol tento prístup motivovaný skôr politicky, než profesionálne, bez ohľadu na (poľno)hospodárske i ľudské aspekty celého problému. Jej rozprávanie sa však sústreďuje najmä na štyridsiate a päťdesiate roky 20. storočia (kolektivizácia, prevádzačstvo ľudí, výmena peňazí a pod.), pričom príbeh päťdesiatych rokov so sebou prináša atmosféru nepokoja; obec Závod na Záhorí autorka vykresľuje ako dedinu pod policajným dohľadom a vysvetľuje, čomu za to vďačila...

Publikácia predstavuje piaty diel série, ktorej ambíciou je postupne spracovať kaštiele a kúrie na celom území Slovenska. V každej knihe nájde čitateľ nielen pamiatky zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, ale aj tie, ktoré do neho neboli zaevidované. Predchádzajúce diely boli venované Liptovskej, Oravskej, Turčianskej a Zvolenskej stolici. V knihe venovanej Spišskej stolici bolo spracovaných 82 šľachtických sídiel, z toho 29 kaštieľov a 53 kúrií. V zozname štátom chránených pamiatok sa nachádza 21 kaštieľov a 18 kúrií. Heslá autori rozdelili podľa súčasného administratívneho členenia obcí. Kapitoly o jednotlivých rezidenciách, v závislosti od stavu poznania, obsahujú dlhšie alebo kratšie texty o ich majiteľoch, stavebno-historickom vývoji a pri časti objektov aj o priľahlých záhradách alebo parkoch. Pri celkovom pohľade na stav zachovania a okolitého urbanizmu sa ukázalo, že najhoršie dopadli Hôrka a Slovenská Ves, kde došlo k najväčšiemu úbytku objektov a znehodnoteniu urbanizmu v dôsledku novej výstavby a nezáujmu o chátrajúce objekty. Pozoruhodne sa dosiaľ udržala pomerne málo narušená urbanistická štruktúra Čenčíc, ktoré dnes tvoria miestnu časť Jánoviec. V poslednej dobe ožili turistickým ruchom aj z pohľadu laickej verejnosti pozabudnuté kaštiele v Bijacovciach a miestnej časti Žehry, Hodkovciach.

Publikácia predstavuje šiesty diel série, ktorej ambíciou je postupne spracovať kaštiele a kúrie na celom území Slovenska. V každej knihe nájde čitateľ nielen pamiatky zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, ale aj tie, ktoré do neho neboli zaradené. Predchádzajúce diely sa zaoberali Liptovskou, Oravskou, Spišskou, Turčianskou a Zvolenskou stolicou. Kniha o Hontianskej stolici približuje 59 šľachtických sídiel, konkrétne 16 kaštieľov a 43 kúrií. Do zoznamu štátom chránených pamiatok sa dostalo iba päť kaštieľov a tri kúrie. Autori rozdelili heslá podľa aktuálneho administratívneho členenia obcí. Kapitoly o jednotlivých rezidenciách, v závislosti od stavu poznania, obsahujú dlhšie alebo kratšie texty o ich majiteľoch, stavebno-historickom vývoji a pri časti objektov aj o priľahlých záhradách alebo parkoch. Pri celkovom zhodnotení Hontianskej stolice možno konštatovať, že tu v dôsledku zániku Uhorska v roku 1918 došlo k obrovským stratám v oblasti záhradnej architektúry. Možno najhodnotnejší zaniknutý park sa rozprestieral v Horných Súdovciach, súčasnej miestnej časti obce Súdovce. Z hľadiska urbanizmu celej dediny možno za veľkú ujmu na kultúrnom dedičstve považovať Lontov, v minulosti typický svojimi vzájomne prepojenými záhradnými úpravami pri troch rezidenciách, z ktorých zostala len jedna. Okrem nej sa do súčasnosti zachovali ešte dve kúrie, pričom pôvodne ich dopĺňali ešte ďalšie tri šľachtické sídla. Jednoznačne najznámejší kaštieľ stelesňuje niekdajšie reprezentatívne obydlie rodov Koháry a Sachsen-Coburg-Gotha vo Svätom Antone s vysokou architektonickou i historickou hodnotou celoslovenského významu. V jeho tieni stojí ale kaštieľ Palásthyovcov (s. č. 634) v Plášťovciach, ktorý nie je vôbec vyhlásený za pamiatku napriek svojej autenticite a v rámci Slovenska unikátne zachovaným terasám niekdajšej barokovej záhrady.