Tlačiareň svidnícka

Prostredníctvom tejto publikácie sa slovenskému čitateľovi prvý krát dostáva do rúk prehľad myšlienok významného francúzskeho excentrického postmoderného mysliteľa Michela Foucaulta. Hlavným cieľom tohto výberu je priblížiť Foucaultove myšlienky širšej verejnosti, čo je založené na predpoklade väčšej príťažlivosti súboru myšlienok než jeho pomerne zložitých a pre laickú verejnosť takmer neznámych diel. Na druhej strane „Myšlienky“ nedokážu korektne poskytnúť viac než plytkú exkurziu Foucaultovým myslením. Podobajú sa však zlomkom či akýmsi heterogénnym partikularitám, ktoré chápané samostatne tvoria väčšinou obraz novátorského myslenia jedného z postmoderných mysliteľov a taktiež poskytujú určitý pojmový rámec pre pochopenie pomerne širokého spektra súčasných problémov. Taktiež náročnosť niektorých výrokov a rozsah jednotlivých pojmov predpokladá pre ich celkové pochopenie u čitateľa aspoň základnú znalosť filozofie. S väčšinou výrokov je však možné pracovať aj na menej odbornej úrovni, pričom je nutné si uvedomiť, že poskytujú „iný“ pohľad než to čo nám sprostredkúvajú učebnice, skriptá a vedecko-náučné publikácie v súčasnosti. Foucaultovou dominantou totiž nebolo ohúriť čitateľa svojou formou, ale skôr popísať vlastnú, je nutné konštatovať že do určitej miery kontroverznú koncepciu myslenia a prístupu k problémom a predovšetkým k originálnemu prepojeniu rôznych metód a disciplín. Mnohí sa ho snažili a snažia radiť k štrukturalistom, čiže ho zjednodušene kategorizovať a následne katalogizovať, také jednoznačné to však ale nie je – sám neustále pracoval práve z dôvodu, že sa tým stával niekým iným... Množstvo výrokov pozostáva z otázok, metafor, ironických poznámok, pomocou ktorých Foucault hľadá ani nie tak konečné riešenie, ale skôr východisko zo situácie súčasného nadhľadu a následného uvedomovania si jeho skreslení. Foucaultove myšlienky nemajú byť v žiadnom prípade „kánonom“ myslenia, ale mali by vzbudiť zvedavosť, vyvolať diskusiu a viesť k spytovaniu predovšetkým funkcie a stability autorít, organizácií či inštitúcií a predovšetkým zmeny vzťahu sebe samému. Takisto u kritiky, ktorá by chcela jeho myšlienky kritizovať či odmietnuť, by nemal absentovať určitý pojmový aparát a predovšetkým vlastné odôvodnené stanovisko, ktorého stabilitu je nutné spytovať práve otázkami, ktoré kladie Foucault.

Úvody a predslovy zvyčajne hýria frázami v zmysle objektivity, snahy, pokusu a omylu, aby sa už na začiatku zavďačili pochopeniu čitateľa a pomaly, idiosynkreticky, povedal by klasik, ho vhlbovali do svojho vhľadu (ak tam skutočne nejaký je!). Nakoniec by mal čitateľ zvolať: „Ó áno, zlepšil som si rozhľad, viem myslieť a cítiť ako autor!“ Tento pocit nebeských výšin je predtvorený, vyumelkovaný s väčšou či menšou dávkou úprimnosti autora, ktorý sa svojím počinom navonok odhaľuje, vnútorne však uzatvára. Quid pro quo, milý autor, skloň sa, aby si bol čítaný a buď čítaný, aby si mohol a mal zmysel písať, o financiách ani nehovoriac. Takto to funguje a preto potrebujeme (zvyčajne) „korektný“ predslov. Funkcia predslovu je tiež ochutnaním štýlu, ktorý niekomu môže nevyhovovať svojou anestetickosťou, či naopak poskytnúť intuitívne vodítka, ktoré dielo spočiatku súdia a zatracujú, čím šetria čitateľov čas, zrak a najmä psychiku. Víno úprimnosti je zvyčajne kalné a horké, mnohým môže chutiť ako skazené, čo môže byť spôsobené aj nečistotou pohára, do ktorého ho nalievajú. Preto sa netreba obávať autora bez prispenia čitateľa, naopak to však už nie je až také isté... Už klasici sa sťažovali, že nedokážu nájsť čitateľov, Nietzscheho proroci a blázni hýrili odpoveďami, no nedostalo sa im otázok, niektorí súčasní autori očakávajú (optimisti!) kritiku zo zábleskami imaginácie. Dočkajú sa! Posthumne... Svet prestal potrebovať oficiálnu cenzúru v okamihu zrodu demokracie, kedy lenivý a navyše často nezaslúženou slobodou a právnou opaterou vybavený intelekt zacítil závan industrializácie a s ňou spojenú masovosť pocitu, mienky, života, omylu a kritiky. Spoločnosť, v ktorej sa priamo či nepriamo trestá samostatné myslenie a poukazovanie na schátralú schránku inštitúcií či degeneratívnu funkciu autorít si možno nezaslúži pesimistický epitaf, ale práve naopak, ironické prehodnotenie, ktoré umožní niekoľkým v stáde stagnujúcich napredovať. Kto vystúpi na poslednú priečku rebríka, prestane ho potrebovať, v absolútnej hodnote pragmatizmu presne ako ten, ktorý sa neodvážil ani na tú prvú. Zatratenie i kritika, pochvala či polemika nie sú v súčasnej ére rekontextualizácií pre autora odmenou či trestom, sú predovšetkým odrazom smerom k čitateľovi. Odpoveďou na jeho nevyslovenú otázku, či dokáže ešte plávať medzi riadkami, alebo je mu súdené utonúť v reprezentácii, je upretý pohľad orla a hada...

Kniha zatiaľ málo známej autorky z východného Slovenska vyšla na žiadosť hlavne pedagógov, ktorí sa už dlho dožadovali takejto učebnej pomôcky, ktorá by im pomohla vo vyučovacom procese . Na zdokonaľovanie slovnej zásoby, vnímanie farieb a rozvoj pamäte u detí. Dielo pozostáva z 13 veršovaných rozprávok podľa predlohy Pavla Dobšinského , príbeh je vtipne pozmenený a záujme tak deti aj dospelých. Táto zbierka je určená pre materské škôlky, 1.stupeň ZŠ a samozrejme pre rodičov. Bola koncipovaná tak, aby ju mohla plne využívať práve táto veková kategória čitateľov. Kniha obsahuje aj omaľovánky , ktoré sú jednou z prvých tvorivých činností malých detí. Učia sa pri nich rozlišovať farby, rozvíja sa jemná motorika a plošná predstavivosť. Vymaľovanie nových obrázkov rozvíja detské vnímanie sveta a obohacuje Vaše ratolesti o nové zážitky. Ku každej básni je prislúchajúca maľovanka.

Prostredníctvom tejto publikácie sa slovenskému čitateľovi prvý krát dostáva do rúk prehľad myšlienok významného francúzskeho excentrického postmoderného mysliteľa Michela Foucaulta. Hlavným cieľom tohto výberu je priblížiť Foucaultove myšlienky širšej verejnosti, čo je založené na predpoklade väčšej príťažlivosti súboru myšlienok než jeho pomerne zložitých a pre laickú verejnosť takmer neznámych diel. Na druhej strane „Myšlienky“ nedokážu korektne poskytnúť viac než plytkú exkurziu Foucaultovým myslením. Podobajú sa však zlomkom či akýmsi heterogénnym partikularitám, ktoré chápané samostatne tvoria väčšinou obraz novátorského myslenia jedného z postmoderných mysliteľov a taktiež poskytujú určitý pojmový rámec pre pochopenie pomerne širokého spektra súčasných problémov. Taktiež náročnosť niektorých výrokov a rozsah jednotlivých pojmov predpokladá pre ich celkové pochopenie u čitateľa aspoň základnú znalosť filozofie. S väčšinou výrokov je však možné pracovať aj na menej odbornej úrovni, pričom je nutné si uvedomiť, že poskytujú „iný“ pohľad než to čo nám sprostredkúvajú učebnice, skriptá a vedecko-náučné publikácie v súčasnosti. Foucaultovou dominantou totiž nebolo ohúriť čitateľa svojou formou, ale skôr popísať vlastnú, je nutné konštatovať že do určitej miery kontroverznú koncepciu myslenia a prístupu k problémom a predovšetkým k originálnemu prepojeniu rôznych metód a disciplín. Mnohí sa ho snažili a snažia radiť k štrukturalistom, čiže ho zjednodušene kategorizovať a následne katalogizovať, také jednoznačné to však ale nie je – sám neustále pracoval práve z dôvodu, že sa tým stával niekým iným... Množstvo výrokov pozostáva z otázok, metafor, ironických poznámok, pomocou ktorých Foucault hľadá ani nie tak konečné riešenie, ale skôr východisko zo situácie súčasného nadhľadu a následného uvedomovania si jeho skreslení. Foucaultove myšlienky nemajú byť v žiadnom prípade „kánonom“ myslenia, ale mali by vzbudiť zvedavosť, vyvolať diskusiu a viesť k spytovaniu predovšetkým funkcie a stability autorít, organizácií či inštitúcií a predovšetkým zmeny vzťahu sebe samému. Takisto u kritiky, ktorá by chcela jeho myšlienky kritizovať či odmietnuť, by nemal absentovať určitý pojmový aparát a predovšetkým vlastné odôvodnené stanovisko, ktorého stabilitu je nutné spytovať práve otázkami, ktoré kladie Foucault.