Záhorské múzeum

Ako väčšina prozaikov aj Viera Lukáčková čerpá najviac námetov z rodného kraja, pretože tie sa jej najväčšmi dotýkajú. Detstvo a mladosť prežila na Záhorí, blízko rieky Moravy. Časť jej rodiny chodila za prácou do Rakúska a žili tam dedovi príbuzní. Po roku 1948 sa styky s nimi prerušili, pretože hranica sa na dlhé desaťročia uzavrela. Keď sa hranica po roku 1989 znovu otvorila, vydala sa svoju rodinu hĺadať. O tejto skúsenosti sa rozpísala, keď sa rozhodla vstúpiť do literatúry. Ale nielen o nej. Do svojich sujetov pojala ďalšie zážitky, rodinné aj intímne, odhaľujúce kus jej intelektuálneho a ci­tového sveta. V týchto prózach prezentuje sa ako hľadačka lásky a zmyslu života. Jedno s druhým u nej úzko súvisí. Láska podľa nej dáva životu dôležitý pól zmyslu. Sú však aj iné hodnoty, na ktoré jej texty upozorňujú: priateľstvo, družnosť, komunikácia s tým druhým. Aj tie sú v živote potrebné, bez nich sme stratení, lebo ostávame sami. Väčšina motívov sa transponuje do citovej oblasti, ale treba povedať, že autorka drží na uzde svoje emocionálne vzruchy, hoci kdesi pod povrchom sa hladina vždy zavlní, ale nikdy nenadobudne podobu búrky. Vecnosť, striedmosť, spojené s priliehavým výrazom vytvárajú autorkin osobitný štýl, pre jednotlivé príbehy adekvátny a pre čitateľa pútavý.