Veronika Šikulová: Medzerový plod alebo plody Šikulovej duše

Na Šikulovej štýle je zaujímavé úplne všetko. Napríklad jej schopnosť spojiť archaický jazyk s úsečnosťou a vecnosťou, skĺbiť jednoznačné s mnohoznačným, otvoriť sa až na kosť, hľadieť pravde rovno do očí.

Medzerový plod je autorkiným beletrizovaným životopisom, fragmentami toho, čo priťahuje, fascinuje, trápi a teší jej umelecké oči. Akoby to ani nešlo inak. Šikulová píše lebo musí a jej úprimnosť odzbrojuje a dojíma. V knihe zaznieva viacero motívov. Predstaví sa nám Šikulovský klan – rodina, ktorá akoby pochádzala z inej doby a ktorej členovia sú zviazaní koreňmi k zemi i navzájom. Zásadnou témou, tvoriacou akési emocionálne jadro diela je pritom vzťah s matkou a najmä jej choroba. „Každú drobnosť, všetko smiešne alebo smutné, čo zažije či začuje na ulici, v robote alebo v autobuse, všetko hneď zavolá mame. Zastaví sa u nej ráno, keď ide do práce, aj poobede, keď sa vracia.“ Šikulovej trasy životom smerujú z modranského domu do bratislavskej nemocnice a späť, starostlivosť o kvety strieda opatera o mamu – silnú, rozhodnú, elegantnú dámu, akúsi hlavu ženského rodu.

Autorka obracia svoj zrak do minulosti, symfónia spomienok je pomalá a pokojná, inokedy hravá a zábavná, či ťaživá a smutná. Jej kulisou sú tóny malomestského života, modranského viniča, bujarej jari i melancholickej jesene. Kostolné zvony, chuť hrozna, bzukot včiel, to všetko sa spisovateľke podarilo opísať takým jasnozrivým spôsobom, že čitateľa prenesie priamo do obrazu. „Počúva ľudí. Počúva ich tak pozorne, že by ju za to mohli platiť. A pozoruje. Má prižmúrené oči, pozoruje ich ako zo strieľne.“ Okrem blížiaceho sa odchodu mamy, vyrovnávania sa s nepredstaviteľnou stratou, spisovateľka poodkrýva aj rolu ženy. Manželka, matka, priateľka, dcéra, pracovníčka. Vzájomne prekrývajúce sa povinnosti, zmätenosť a radosť z okamihov dôvernosti a lásky.

Šikulová sa nehrá na „superženu“, neváha odokryť svoje slabé stránky, svoje obyčajné strachy, sny, či krivdy. No nad tým všetkým ťažkým a ťaživým, tragickým i groteskným svieti teplé modranské slnko a spievajú vtáci. Medzerový plod je plný farieb a pocitov, je poviedkou, básňou i románom, ale hlavne je silnou výpoveďou neobyčajne citlivej a múdrej ženy.