Najnovšie - Slovenská beletria strana 1 z 162

Hrou osudu v nás môže tragédia otvoriť uzavreté dvere poznania a prebudiť netušené schopnosti. Niečo také zažil Tichomil, ktorý po strate rodičov získal dar pomôcť utrápenej ľudskej duši, ale nielen jej. Stal sa uznávaným empatom, ktorý cez očistenie duše často vyriešil aj neduhy tela. Dokáže ale úľava trápenia iným pomôcť v nájdení jeho vlastného vnútorného pokoja? Pomôže mu v tom zblíženie sa so smrteľne chorou Milenou, sestrou jeho pacientky Nataše?

Emotívny príbeh o sile priateľstva a materinskej láske, ktorý vás chytí za srdce. Olívia je matkou na plný úväzok a pre svoju rodinu by dýchala. Jej zdanlivo idylický svet sa však v okamihu zrúti ako domček z karát. Karolína túži po obyčajnom šťastí, no život jej komplikuje autoritatívna matka a neúspechy vo vzťahoch. Napriek strachu sa rozhodne pre radikálny krok, ktorý od základov zmení jej život. Ema je ich opakom. Mladá, úspešná a dravá redaktorka populárneho časopisu si život bez luxusu a slobody nevie predstaviť. Rodina v jej plánoch nemá miesto – až kým ju osud nepostaví pred neľahkú voľbu. Tri ženy, tri rôzne osudy, a predsa ich spája viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Dokážu spoločne prekonať prekážky, ktoré im pripravil život? Je ich priateľstvo natoľko silné, že zdolá aj ťažkú skúšku?

Nie každá maska skrýva hrdinu. Keď vybuchne auto s politikom Marekom Dullom, jeho smrť najprv vzbudí veľkú pozornosť, no veľmi skoro sa na ňu zabudne. Rovnako ako na neho. Zabudnúť sa snaží aj jeho syn Andrej, ktorý sa s otcom už vyše desať rokov nestýkal, no záhadný podnikateľ Huth ho presvedčí, aby sa pokúsil napísať skutočný príbeh svojho otca. Vo svedectvách otcových blízkych ľudí spoznáva muža, ktorý chcel zachrániť všetko, no na svojho syna si čas nenašiel. Andrej zisťuje mnohé veci o sebe a možno aj o tom, kto je za smrťou jeho otca. Román písaný formou reportáže opisuje Slovensko, aké by mohlo byť, ak by v kľúčových chvíľach politici urobili správne rozhodnutia. Napriek tomu sa mu nevyhýbajú politické intrigy, fašisti, zbabelci v politike, osobné sklamania, nespracované traumy a starí rodičia, ktorí tu ostali na všetko sami.

Mladá a úspešná Nina sa po stroskotaní vzťahu rozhodne odísť na vidiek, aby si vyliečila zlomené srdce. Čas trávi u svojej priateľky, miestnej bylinkárky, kde raz pri kopaní objavia starú plechovicu z detstva. Ešte počas puberty do nej spolu s ďalšími dvoma kamarátkami ukryli listy, v ktorých každá prozradila svoje najväčšie tajomstvo. Postupné odhaľovanie dávno zabudnutých tajomstiev Ninu prekvapí, najmä to, ktoré patrilo dávno zosnulej kamarátke. Cesta do spomienok a stretnutie s miestnym barmanom Leom narušia Nininu rovnováhu. Na pozadí vôni bylín, spletitosti vzťahov a pravej dedinskej zábavy postupne pochopí, čo je v živote skutočne dôležité.

Nenávidí jej pokrivený odraz. Mohol by milovať jej skutočné ja? Marína vie, aké je žiť v temnote, pozná chuť pohŕdania a zloby. Z okov minulosti sa jej však podarilo vyslobodiť a žije obyčajný život, v ktorom je konečne šťastná. Jej duševnú rovnováhu naruší príchod nového kolegu – minulosť a prítomnosť sa nebezpečne pretnú a jej pokojný život je zrazu v ohrození. Spolu s prízrakom mladej Maríny sa vracajú aj spomienky a bolesť. Marcel by ju mohol zničiť niekoľkými vetami. Urobí to? Ak nie, čo za to bude chcieť? Prečo ju vlastne tak veľmi nenávidí? A tie jeho oči, tie ju mätú najviac. Občas totiž hovoria úplne iný príbeh ako jeho ústa…

Alica prežíva náročné obdobie – po rozvode býva u mamy a zaprisahá sa, že s chlapmi nadobro skončila. Z letargie ju vytrhnú udalosti a noví ľudia v jej živote. Gregor je sedemnásťročný mladík, ktorému Alicina kostná dreň zachránila život, a teraz ju chce spoznať. Ani on nemá na ružiach ustlané, prehnane starostlivá teta, u ktorej žije po smrti rodičov, mu nedá voľne dýchať. Mamin sused Andy, scestovaný charizmatický muž, jej pomôže pozrieť sa na neľahké životné obdobie z inej perspektívy. Vďaka nemu spoznáva nových ľudí a hoci si sľúbila, že s chlapmi je koniec, nové zážitky jej odhodlanie nalomia. Práve v čase, keď Alica začína znova žiť a pripúšťa, že aj na ňu sa konečne usmialo šťastie, sa jej v živote udeje tragédia, ktorá otrasie celým jej svetom. Zistenie, kto za ňou stojí, vyvolá v Alici šok a zdesenie...

Čas s ňou má jasné pravidlá. Za noc s ňou si musia zaplatiť. Noc s ňou má jasné podmienky a pravidlá. Čo sa však stane, keď sa z dotykov vytratí účinok, zábava sa premení na nočnú moru a všetky tie prachy sveta stratia svoj lesk? Vtedy zatúži zranená žena po kúsku úprimnosti v jej pomaly rozpadajúcom sa živote. Mnohé rany z minulosti jej však bránia v opätovnom pocite šťastia. V okamihu, kedy začne strácať pevnú pôdu pod nohami a rútiť sa do priepasti nastraženej jej vlastným, osudom skúšaným, srdcom, spozná niekoho, kto jej ponúkne únik, po akom tak veľmi túžila. Stojí tak pred jedným z najťažších rozhodnutí vôbec – vzdá sa doterajšieho pohodlného života plného luxusu a neobmedzených možností pre románik s nejasným koncom?

túto knihu píšem 66 rokov prečítate ju za hodinu stlačený čas ako polievka v maggi kocke ako sperma dinosaura v ľadovcovej kvapke

Dita mala svoj život pod kontrolou. Milovala poriadok, jasné pravidlá a svet, v ktorom má všetko svoje miesto. Lenže potom prišla nehoda, ktorá jej v priebehu niekoľkých sekúnd vzala istotu, bezpečie aj predstavu o budúcnosti. Keď sa po dlhých týždňoch zotavovania pokúša znovu postaviť na vlastné nohy, do jej života vstupuje muž, na ktorého nedokáže prestať myslieť. Hasič Jakub bol pri nej v najhoršej chvíli jej života. A zdá sa, že osud ešte nepovedal posledné slovo. Obaja si nesú vlastné zranenia, vlastné pochybnosti aj vlastné tajomstvá. No niektoré stretnutia menia život viac než nehody a niektoré city prichádzajú práve vtedy, keď ich najmenej čakáme. Ukážka: PROLÓG Ešteže bolo leto. Teploty sa stabilne držali okolo tridsiatky a na to, aby bol človek oblečený, stačilo pár kúskov textilu. To jediné som si uvedomovala dokonale. Že je horúco a nech sa už stalo čokoľvek, lepšie je to pod slnečnými lúčmi ako pod vločkami snehu a v mraze. Hoci to trvalo už niekoľko minút a mne v skutočnosti nebolo zima, drkotalo ma. Vraj zo šoku. Dlhé sekundy som lovila v pamäti. Z akého šoku? Čo sa stalo? Veď som len išla z nákupov domov. Bezpečne som prešla cez Zbojskú. Ako vždy tam parkovali desiatky áut. Niekto sa išiel najesť, niekto len vystrieť si nohy a iný si vyšliapal krátku trasu k rozhľadni na kopci oproti. Nemala som rada ten úsek od Michalovej – Polhory k Tisovcu. Príliš veľa serpentín, žiaden signál na mobile. Pre prípad núdze to nebolo dobré. Vždy som mala slabý žalúdok a ako spolujazdec som si to akurát tak zakaždým odtrpela. Tentoraz som však bola v aute sama, šoférovala som svoju Kiu Soul, ročník 2013. Mala už čo-to za sebou. No milovala som to auto. Jeho krásnu béžovú farbu a príjemný interiér. Nikdy som nebola divoký šofér. Pravidlá v živote som mala rada a tie v cestnej premávke som dodržiavala s posvätnou úctou. Vždy som bola extrémne zodpovedný vodič. Keď som bezpečne prešla Tisovcom, vedela som, že do Muráňa je to len pár kilometrov a potom už pôjdem takmer rovinkou až do Revúcej. Vždy ma premohol pocit bezpečia, keď som míňala Muránsku Dlhú Lúku a v horizonte som videla obrysy mesta. Ako taký maják vyčnievali dva trinásťposchodové paneláky. Také naše dvojičky. Tak čo sa, dopekla, stalo? Nemohla som sa pohnúť. Neznášam pritom stiesnené priestory. Chytám z nich paniku. Moje dýchanie sa zrýchlilo. Vedela som, že panika sa blíži. Bolo skôr obdivuhodné, že sa nedostavila skôr. „Už to bude, slečna.“ Hlas, ktorý sa ozval blízko mňa, bol pokojný. Rozvážny. Upokojujúci. „Budete počuť nepríjemný zvuk, ale to len odpílime kusy plechu, ktoré nám bránia sa k vám dostať.“ Aké kusy plechu? Kde to, dočerta, som? Chcela som sa prudko pohnúť, aby som sa okolo seba obzrela. No nešlo to. Navyše mi niečo stekalo do očí. Žmurkala som, ale tá tekutina sa mi ešte viac rozmazala na mihalniciach. Čo sa stalo? Prečo takmer nič nevidím? Prečo cítim niečo mokré a lepkavé na hlave? „Ja vám nerozumiem,“ povedala som takmer šeptom a celkom určite trasľavým hlasom. Cítila som, ako sa mi oči zalievajú slzami a premiešavajú sa s tou tmavou tekutinou. Muž, ktorému patril ten príjemný hlas, položil ruku na moje rameno. Čas sa akoby na chvíľu zastavil. Len ten divný zápach visel vo vzduchu. Nafta, olej, pneumatiky. Všetko dokopy. A k tomu ešte niečo. Prach, horúce lúče slnka, hlina. A vrava. Postavy sa mi mihali pred očami. Počula som pokyny a videla blikať majáky. „Musíme vás vystrihnúť, slečna. Inak sa k vám nedostaneme. Nebojte sa, som tu pri vás,“ ubezpečil ma stále pokojným hlasom. Nebadane som prikývla. To bolo všetko, čo som dokázala spraviť. Čosi mi tlačilo na hruď a dýchalo sa mi ťažko. Ešte raz som prikývla. Hoci som stále nerozumela, čo sa deje. Ozval sa zvuk píly alebo brúsky a o chvíľu som cítila nepríjemný zápach rozrezaného plechu. Kus plechu sa pohol a tlak na hrudi sa uvoľnil. Až vtedy som si uvedomila, že mi naň celý čas tlačil airbag. Boli na ňom stopy krvi. Pravdepodobne mojej. Inštinktívne som si prešla jazykom po zuboch. Zdalo sa, že mi nechýbal ani jeden. To bola celkom dobrá správa. Zlá bola, že som ani len netušila, odkiaľ tá krv pochádza. A prečo som stredom tejto situácie. Zaostrila som zrak. Sedela som v aute. V mojom milovanom aute. Okolo neho koordinovane pobehovalo viacero ľudí. Hasičov. „Mala som haváriu?“ opýtala som sa náhle. Akoby som zrazu precitla. „Áno, slečna,“ odpovedal úprimne stále ten istý hasič. Znova ma začala chytať panika. Srdce mi divo bilo. „Volám sa Dita,“ vyhŕklo zo mňa. Akoby to v tej chvíli bolo dôležité. Vlaste bolo. Všetko, čo sa dialo, sa ma bytostne dotýkalo. Oslovenie slečna zo mňa robilo neutrálnu bytosť. Chcela som, aby to bolo osobnejšie. Aby mi niekto z tých ľudí povedal: „Neboj sa, Dita. Všetko bude dobré.“ Akoby mi ten hasič čítal myšlienky. „Nebojte sa, Dita,“ ubezpečil ma. „Vytiahneme vás von a zveríme zdravotníkom. Už bude dobre.“ „Nechcem, aby ste ma opustili!“ vykríkla som zdesene. Oči sa mi znova naplnili slzami. Potrebovala som ho pri sebe. Dodával mi odvahu a istotu. V tom chaose a strachu som sa ho chytila ako tej povestnej slamky. Nechcela som byť vo svojom strachu sama. „Budem pri vás, dokedy to len bude možné,“ ubezpečil ma. „A potom? Potom čo?“ Prepadalo ma zúfalstvo. No odpovede som sa už nedočkala. Plechy definitívne povolili. V priebehu niekoľkých sekúnd som dostala okolo krku spevňujúci golier a hneď nato ma bezpečne položili na nosidlá. Stále mnou lomcovala zima, hoci bol vzduch naďalej nepríjemne horúci a obloha jasná. Niekde v pozadí som započula kukučku. Príroda pokračovala v živote vlastným tempom. Len ten môj bol teraz výrazne narušený. Všetko ma bolelo a zároveň som nič necítila. Nevedela som, či dokážem hýbať rukami, nohami. Zároveň som sa bála vykonať test. Dať pokyn z mojej mysle, aby som pohla prstami na nohách. Strach bol silnejší. Nebola som pripravená na to, že som možno ochrnutá. Tak som len potichu ležala na nosidlách a slzy mi stekali po opálených lícach. Bola som na nákupoch. A na kávičke s kamarátkou. Mala som prísť do môjho dvojizbáku na prvom poschodí trojpodlažného činžiaka. Naliať si studenú limonádu, ktorú som mala nachystanú v chladničke. A vybaľovať nákup. Tešiť sa z doplnkov do domácnosti, nových handier a kabelky. Keď ma umiestnili do sanitky, môj posledný pohľad pred zavretím dverí smeroval k miestu nešťastia. Moje auto bolo na šrot a jedna jeho časť, tá, kde by obvykle sedel spolujazdec, bola zakliesnená pod kabínou červeného kamióna. Pozerala som sa na scénu pred sebou ako na miesto apokalypsy. Bolo to šrotovisko. „Toto som prežila?“ Nespoznávala som svoj hlas. Tentoraz bol bez náznaku paniky alebo plaču. Bol pevný. Len trochu neveriaci. „Áno, slečna.“ Tentoraz patril hlas žene. Milej bacuľatej sestričke alebo doktorke. Jednoducho záchranárke. To som nevedela s istotou povedať. „Mali ste ohromné šťastie.“ „A niekto iný...?“ Bála som sa vysloviť to slovo. Bála som sa odpovede. Strach sa mi bez pozvania votrel do života. „Nikto iný. Len vy a šofér kamióna. Ani jemu sa nič nestalo.“ „Vďaka Bohu,“ zašepkala som vďačne. Zavrela som oči. Chcelo sa mi spať. A potom sa zobudiť a zistiť, že to bol len sen. V hlave sa mi ako ozvena opakovala posledná veta: ... ani jemu sa nič nestalo...

Úspešná slovenská autorka Lucia Sasková má na svojom konte už pätnásť románov. Po minuloročnom hororovo ladenom príbehu Vianočná sa teraz vracia k svojej obľúbenej téme narušenej ľudskej psychiky a ponúka čitateľom ďalší znepokojujúci príbeh, o ktorom budú premýšľať ešte dlho po dočítaní poslednej strany. Hlavná hrdinka prežila traumatické detstvo v nefunkčnej rodine, ktoré ju poznačilo natoľko, že stratila všetky nádeje na normálny život. Smrť brata, ktorý bol jej jedinou oporou, v nej zablokovala akékoľvek emócie, a tak sa chtiac-nechtiac musela postaviť na vlastné nohy a naučiť sa postarať o seba sama. Za dokonalou maskou, ktorá sa stala jej každodennou súčasťou, sa však skrývajú temné skutky a tajomstvá, ktoré akoby zázrakom ostávajú dlhý čas bez povšimnutia. Keď po rokoch poruší vlastné pravidlá a zblíži sa s mužom, ktorý je jej úplným protikladom, začnú jej zdanlivú dokonalosť nahlodávať dosiaľ nepoznané pocity a postupne ničia jej minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Čoho všetkého je schopná žena, ktorá hľadá neexistujúcu dokonalosť a smrť pokladá za jediné možné riešenie problémov?

Odletela na dovolenku, aby zabudla na neveru svojho manžela. Vrátiť sa mala s čistou hlavou. Namiesto toho sa jej život ešte viac skomplikoval. Laura stojí pred rozhodnutím, ktoré by nechcela riešiť žiadna žena. Doma ju čaká muž, s ktorým plánovala stráviť celý život. Na druhom konci sveta stretne niekoho, kto v nej prebudí city, na ktoré už takmer zabudla. Lenže minulosť sa nedá nechať doma v kufri. Keď ju dobehne realita, Laura bude musieť zistiť, či sa dá odpustiť zrada, a či je možné začať odznova. Dojímavý román o láske, druhých šanciach a rozhodnutiach, ktoré dokážu zmeniť celý život. Ukážka: Niečo sa so mnou deje, keď kráčam uličkami popri krásnych starých koloniálnych domoch s ich detailným zdobením a so záhradami plnými tropických kvetov. Nálada sa mi začína zlepšovať. Slnko svieti, okolo mňa je bledomodrá obloha a cítim oceán. Zhlboka sa nadýchnem a cítim sa slobodne. Tak slobodne ako pod vodou, keď som prvýkrát robila ponor v otvorenom mori. Naozaj sa chcem ísť opäť potápať. Nič mi v tom nebráni. Dobre, mala by som sa snažiť aj trochu pracovať. A určite musím zavolať Becky. Sľubujem si, že jej a rodičom zavolám hneď, ako sa vrátim domov. Domov? Vybuchnem do smiechu. No, v istom zmysle to tak na chvíľu je. Kúpim si spodnú bielizeň, plážové šaty a, čo tam po tom, aj nové bikiny, tentoraz červené. Možno dnes pôjdem na pláž. Prečo nie, však? Zamierim do obchodu a kúpim zásobu čistiacich prostriedkov. Kúpim aj ovocie, cereálie a pár drobností. Nechcem byť príživník. Len čo sa budem cítiť dosť pohodlne opýtať sa Carmen, ponúknem sa aj s varením. Pomyslím na Erica, ako sa lenivo váľa na pohovke, a na chvíľu mi jej je ľúto. Chodí do práce a potom príde domov, kde varí pre všetkých. Zamyslím sa, či jej pomáha aj niekto iný z rodiny. Nie div, že nemá čas na upratovanie. Keď sa vrátim do domu, po nikom nie je ani stopy, ale dvere sú otvorené. Vytiahnem telefón s úmyslom zavolať Becky a rodičom, ale keďže mi dochádza batéria, rozhodnem sa napísať im esemesky. Trochu zbabelé, ale sľubujem, že im zavolám, keď dostanem nabíjačku z kufra. Zavolala som na letisko a povedali mi, že mi batožinu doručia zajtra. Okrem pár esemesiek som sa s rodičmi nekontaktovala dva týždne. Neboli presvedčení, že bol dobrý nápad ísť preč s Marty. Nikdy ju nepovažovali za obzvlášť dobrú spoločnosť, už od čias, keď sa nevrátila z Ibizy. Vždy bola svojrázna, cool, ale trochu pochybná. Fajčila, farbila si vlasy a robila si, čo chcela, pre mňa bola rozhodne najlepšia kamarátka. Chudera Marty. Asi to celé zvalia na ňu, ale čoskoro im to vysvetlím. Odložím telefón, vybalím nákup a pustím sa do upratovania. Najprv umyjem podlahu v kuchyni, upracem riad z raňajok po Javierovi a Ericovi a potom sa pustím do obývačky. Okrem prachu, špiny a nečistôt to nie je také zlé. Aspoň nie je zasypaná špinavým riadom ako kuchyňa. Keď je to hotové, idem hore do kúpeľne a čistím ju, kým sa sanita nezačne lesknúť. Potom sa pustím do svojej izby. Vrstva prachu je taká hrubá, že vsakuje do špongie, takže ju po chvíli musím vymeniť za novú. Vyčistím zrkadlo a okno, vyleštím drevené komody, toaletný stolík a čelo postele. Pozametám a umyjem podlahu. A potom otvorím okno. Teplý vzduch prúdi dnu a spokojne si vzdychnem. Opriem sa lakťami o parapet. Záhrada je stále ako jedno veľké smetisko, pomyslím si, keď sa na ňu dívam. Zaujíma ma, koľko práce by to bolo, keby som ju chcela dať do poriadku. Tento dom by bol taký krásny, keby sa oň niekto naozaj postaral. Nikdy som nebola záhradníčka, ale som si istá, že dokážem upratať odpadky a pokosiť trávu. Možno sa na to niekedy dám, ale nie skôr, než pôjdem na pláž. Čaká ma poriadna prechádzka, čo v popoludňajšej horúčave nebude žiadna zábava, ale na konci to bude stáť za to. Vyjdem z izby a načúvam. Nič. Odložím čistiace prostriedky do práčovne, ktorú som konečne našla, potom vysypem koše a vynesiem odpadky do kontajnerov na ulici. Oprášim si ruky a otočím sa naspäť, keď mi pohľad vyletí k odkvapom domu. Leo sa vykláňa z okna podkrovnej izby, jeho opálené lakte sa opierajú o parapet. Usmievam sa a zamávam naňho. Vyzerá trochu pobavene, lenivo zdvihne prsty a zamáva naspäť. „Chceš kávu? Idem do tej kaviarne,“ poviem impulzívne. Vôbec som to neplánovala, ale ak ho to prinúti zísť a porozprávať sa so mnou… Pokrčí plecami a potom kývne. „Super. O chvíľu som späť.“ Usmievam sa pre seba, keď sa vrátim dnu a nájdem peňaženku. Som späť o desať minút a Leo sa medzitým presťahoval na gauč v záhrade. „Čo robíte, keď prší?“ spýtam sa zamračene, keď za sebou zavriem bránu. „Presunieme sa na verandu, ak sa nám chce.“ Mykne hlavou nabok. Je tam malá krytá veranda zdobená klasickým vyrezávaním. Biely náter sa lúpe po rokoch zanedbania. „Premýšľal si niekedy o tom, že by ste z tohto domu spravili penzión?“ Podám mu kávu a sadnem si do jedného z kresiel. Odfrkne si. „Myslíš si, že vyzerám ako niekto, kto by dobre vychádzal s turistami?“ „So mnou vychádzaš celkom dobre.“ Pozerá na mňa cez privreté oči dlhú chvíľu a ja sa silou vôle snažím nečervenať sa. „Ty si iná.“ „Robil si sprievodcu na tých malých vláčikoch,“ upozorním ho a dôkladne si ho obzerám. Prezliekol sa do šortiek a košele a vlasy má stále mokré po sprche. Sústreď sa! „To bolo iné,“ zmení taktiku. „Prečo iné? Mohol by si tým zarobiť slušné peniaze.“ „Zabúdaš na moju švagrinú.“ Odpíjam si z kávy. „Na tú by som nikdy nemohla zabudnúť,“ poviem nevinne. Zdvihne na mňa obočie. „V každom prípade, nepridala by sa? Mohla by variť to pollo s ryžou ako svoju špecialitu.“ „Arroz con pollo?“ spýta sa pobavene. „Snažila sa na teba zapôsobiť?“ „Na mňa?“ Odfrknem. „Nerob si srandu. Uvarila to pre Javiera, samozrejme.“ „Ach.“ Pofúka si kávu, aby si ju ochladil. „Hej. Aj tebe predsa nechala.“ Prikývne a odpije si. Všímam si, že sa oholil. Ľahnem si na bok v kresle, hlavu opriem o operadlo a zapozerám sa hore. Užívam si, ako nám nad hlavami pomaly plynú oblaky. Po chvíli Leo vstane a niečo zamrmle o jedle. Sledujem jeho odchádzajúci chrbát, keď prechádza záhradou do domu. O pár minút počujem pípnutie mikrovlnky. „Kde je pes?“ spýtam sa zvedavo, keď sa vráti s miskou ohriateho jedla. „Eric ho vzal do práce.“ „Eric šiel do práce?“ spýtam sa prekvapene. „Čo robí?“ „Dnes pracuje na nejakých lodiach na Summerland Key.“ To je vedľajší ostrov. „Udržiava ich čisté a také veci. Javier mu pomáha.“ „Ach. To je fajn.“ Sledujem, ako sa pustí do jedenia. Pozrie na mňa a uvedomím si, že zízam. „Vychádzajú spolu dobre?“ spýtam sa narýchlo. „Celkom dobre,“ odpovie medzi hltmi. „Prepáč, mala by som ťa nechať jesť.“ Vrátim sa k sledovaniu oblakov a jemne hojdám nohami, kým mi žabky nezačnú byť voľné. Vyzujem si ich. „Hovorila si s manželom?“ Leova otázka ma prekvapí. Pozriem sa na neho. Stále je, oči má upreté na jedlo. „Áno.“ Kývne, ale nepozerá sa na mňa, tak otočím hlavu späť k oblohe. „Nebol veľmi šťastný.“ Nič, a potom: „Hmm…“ Znova sa na neho pozriem. „Tak mu treba, nie?“ Dá si ešte jeden hlt a potom položí misku na zem. „Hej, nechceš ísť so mnou na pláž?“ spýtam sa impulzívne. „Kedy?“ „Teraz?“ „Ehm…“ „Máš niečo lepšie na práci?“ poviem rýchlo, lebo vidím, že váha. Pokrčí plecami. Robí to často. „Vlastne ani nie.“ „Super!“ Posadím sa a usmejem sa naňho. Poškriabe sa na brade. „Na ktorú chceš ísť?“ „Higgs Beach?“ Tá sa zdá ako hlavná a iné nepoznám. „Nie.“ Rozhodne pokrúti hlavou. „Choď si vziať veci.“ Kývne smerom k domu. Čo to znamená? Berie ma niekam inam? Nezaujíma ma to, pokiaľ ide so mnou. Jupí! „Vezmi dva plážové uteráky zo skrinky,“ zavolá Leo hore schodmi. „Dobre!“ odpoviem cestou po ne a urobím, čo mi hovorí. Skrinka vonia rokmi, ale nie je to nepríjemná vôňa. Je plná bielizne, ale plážové uteráky sú len tak nahádzané, tak vezmem dva a ponáhľam sa do izby prezliecť sa do bikín. Leo sa opiera o stenu naspodku schodov. „Pripravená?“ spýta sa s úsmevom. Zdvihne kľúče od auta zo stolíka vedľa seba, odrazí sa od steny a lenivo kráča ku dverám. Auto má zaparkované na ulici pred domom. Vôňa kože sa rozlieva celým autom a v priestore pod nohami je piesok. Predstavujem si, ako sa mu tu už roky zbierajú zrnká piesku, ktoré sa zapatrošili a postupne sa stali neoddeliteľnou súčasťou auta. Nahne sa k odkladaciemu boxu a otvorí ho tak, že mi padne na kolená. Vytiahne čierne slnečné okuliare, nasadí si ich a box zavrie, prstami sa pritom dotkne mojich nôh. Stále som napätá z jeho dotyku, aj keď už naštartoval a odrazil sa od obrubníka. Auto má manuálnu prevodovku a ja stále pokukujem na tmavé chĺpky na jeho rukách, keď radí. Našťastie mám vlastné slnečné okuliare, takže sa mi ľahko špehuje, ale po chvíli sa donútim pozerať z okna, kým si všimne, že ho sledujem.

Leonie sa narodila do sveta bez otcov. Keď do jej života vstúpi nevlastný otec Franz, nečaká ich okamžité zblíženie, ale dlhá, kľukatá cesta. Na spoločných túrach – skutočných aj symbolických – sa medzi nimi pomaly tká krehké puto. Keď sa rodina neskôr presťahuje a nanovo si buduje život v cudzej krajine, Leonie prichádza na to, že domov nie je pevný bod na mape, ale neustály, niekedy až bolestivý pohyb. Pohyb medzi hľadaním nového a strácaním starého. Blízkosť je poetický príbeh o mužovi, ktorý sa rozhodol byť otcom, o dcére, ktorá sa učila kráčať v jeho stopách, kým neobjavila svoje vlastné, a o žene, ktorá to obom umožnila. Príbeh o hľadaní domova v ľuďoch, o tichu, čo spája, a o tom, že blízkosť nie je vytýčený cieľ, ktorý možno dosiahnuť, ale horizont, ku ktorému sa oplatí kráčať celý život.

Vytrvalec

Keď dieťa opustí rodnú krajinu, neberie si so sebou len kufor. Nesie si spomienky, bolesť, nádej aj túžbu nájsť svoje miesto vo svete. Cudzia krajina je autentický príbeh o dospievaní, hľadaní domova, sile odpustenia a odvahe začať odznova. Pokračovanie knihy Truhlica spomienok prináša hlboké životné príbehy, ktoré ukazujú, že aj tie najťažšie skúšky môžu človeka priviesť k sebe samému.

Námestie kozmonautov je groteskný, magický a zároveň hlboko ľudský román o návratoch, spomienkach a nezvratných rozhodnutiach. O neviditeľnej Generácii ?, ktorá vyrástla v socializme, dospelosť prežila v divokom kapitalizme, v škole ju nútili písať azbukou, ale zrazu sa od nej už očakáva plynulá angličtina. Príbeh je o kamarátoch, ktorí stratili ambície, no nestratili schopnosť vzdorovať absurdite života. Prišli o ilúzie, no nie o dôstojnosť. Víťazný text literárneho súbehu ROMÁN vychádza knižne už v treťom vydaní, získal Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a Cenu čitateľov Anasoft litera. „Je to román vkusný, i keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Viliam Klimáček má schopnosť odstupu a sebairónie, ktorá tak zúfalo chýba mnohým súčasným slovenským autorom.“ (Ján Chovanec, Listy)

Kniha „Máte všetkých doma?“ je zbierkou autorových glôs a zamyslení, z ktorých mnoho odznelo v rokoch 2014 – 2018 v ranných pondelkoch Rádia Regina Stred. Ponúka skutočne široké spektrum tém, ktoré pobavia, poučia a možno aj prinútia zamyslieť sa. Venuje sa témam, s ktorými sa v bežnom živote často stretávame bez toho, aby sme sa nad nimi pozastavili, alebo zamysleli. Je okorenená briskným humorom, v ktorom autor nezaprie v sebe aforistu. Kniha je doplnená výbornými kresbami výtvarníka Fera Liptáka, ktoré skvelo dopĺňajú jej humorný a ironický obsah.

Keď zlato začne žiariť je druhá časť knihy "Zlato sa čistí ohňom", emotívny román o láske, odpustení a sile nových začiatkov. Hlavná hrdinka Júlia sa po rokoch vracia k bolestivým spomienkam, rodinným tajomstvám a stratám, ktoré poznačili jej život. Na ceste medzi Slovenskom a slnečným španielskym pobrežím postupne nachádza odvahu čeliť minulosti, odpustiť sebe i druhým a otvoriť svoje srdce láske, ktorá prichádza v nečakanom okamihu. Príbeh ukazuje, že skutočná hodnota človeka sa formuje práve v skúškach života. Tak ako sa zlato čistí v ohni, aj Júlia prechádza náročnými životnými skúsenosťami, ktoré ju vedú k vnútornému uzdraveniu, viere a hlbokému poznaniu. Román prináša silné emócie, autentické medziľudské vzťahy a nádej, že nikdy nie je neskoro začať odznova. Kniha osloví všetkých čitateľov, ktorí veria v druhé šance, silu odpustenia a lásku, ktorá dozrieva v skúškach života. Je to príbeh plný citlivosti, životnej múdrosti a nádeje, ktorý zostáva v srdci ešte dlho po dočítaní. Tento citlivý a hlboko ľudský príbeh prináša nádej všetkým, ktorí prechádzajú ťažkým obdobím a hľadajú zmysel utrpenia. Pripomína, že aj po najväčších pádoch môže prísť nový začiatok a že s vierou, nádejou a láskou možno nájsť svetlo aj uprostred najväčšej tmy.

Príbeh o láske, vyrovnávaní sa so stratou a o tom, že najťažšie zápasy sú tie, čo sa odohrávajú v našom vnútri. On. Motorkár telom aj dušou, verný svojmu klubu a svojim zásadám. Má presnú predstavu o tom, ako má jeho život vyzerať, a je presvedčený, že svoju budúcnosť drží pevne v rukách. O pár mesiacov sa žení. Ona. V deň, keď jej otec tragicky zahynie, stratí nielen jeho, ale aj samu seba. Ani po dvoch rokoch nevie, kto vlastne je, no jedným si je istá: vie rozoznať, čo je správne a čo nie. Nie je pre ňu ťažké určiť, do ktorej kategórie patrí snúbenec jej novej kamarátky. Keby záležalo na nich, ani jeden by toho druhého netúžil stretnúť. Ibaže sa stalo. Ako sa Júlia vyrovná so skutočnosťou, že svet nie je čierno-biely a medzi dobrým a zlým jestvuje tisíc odtieňov? Je nevera neverou, až keď je fyzická, alebo sa začína už v mysli? A bude vôbec Adam ochotný vzdať sa všetkého, čo si vybudoval, a vykročiť do neznáma?

Najnovšie dielo Miroslava Búrana poskytuje zaujímavé čítanie s hlbokým ponorom do psychológie postáv, čitateľ s napätím očakáva rozuzlenie zložitých situácií., keď autor predkladá životné príbehy niekoľkých postáv, ktoré sa odvíjajú v dvoch nepomenovaných mestečkách na západnom Slovensku a v celkom nedávnom časovom rámci. Autorovou ambíciou bolo poukázať na rôzne manipulatívne stratégie, podarilo sa mu to bez nadmerného mentorovania či teoretizovania, celkom nenápadne, prostredníctvom zaujímavo spracovaných príbehov ústredných protagonistov. Románoví manipulátori prechádzajú tvrdou školou života, štádiom katarzie i osobnostným dozrievaním, takže nádej na dosiahnutie harmónie v ich vzťahoch predsa len existuje. Je ich opätovné zblíženie možné a deje sa tak aj v reálnom živote? Možno pokladať za uspokojivé riešenie práve to, ktoré naznačil autor?