Ivana Dobrakovová

Príbeh ženy, ktorá dala samu seba a svoje potreby na prvé miesto. Hrdinka knihy opustí manžela, buržoázny život v piatom parížskom obvode, sľubnú kariéru advokátky. Žije na deviatich štvorcových metroch, občas nemá ani čo jesť, občas kradne a vyberá kontajnery, píše knihu, len na tom jej skutočne záleží. No keď začne nadväzovať vzťahy so ženami, situácia sa skomplikuje a manžel je ochotný urobiť všetko pre to, aby jej zabránil vídať syna - vrátane očiernenia matky na súde. Constance Debré sa pýta seba, ale aj čitateľov, prečo by láska medzi matkou a synom nemohla byť rovnaká ako ostatné druhy lásky - prečo by sa jednoducho nemohli prestať milovať.

Choroba, ktorá nebola je román o sile predstavivosti a detstva. O zostupe do temných vrstiev vlastného vnútra a o návrate k svetlému prameňu, ku ktorému sa – ak chceme – dokážeme vrátiť. Tak ako sa to darí holubom, ktoré vždy nájdu cestu späť. Svet sa niekedy zdá rozdelený na tých, ktorí konajú a nenechajú sa vystrašiť, a na ľudí s tichou bolesťou ukrytou pod kožou. Pre Lorisa sa všetko začalo v detstve, v lete plnom čara, v záhrade starého otca. Práve tam sa jeho úzkosti rozplývali, tam sa učil stavať voliéry a chovať holuby. Dnes má Loris tridsať rokov, čítanie sa stalo jeho povolaním, žije v meste a má priateľku Jo. Práca vo vydateľstve je však neistá, tlak dospelosti drvivý a úzkosť zlyhania ho postupne pohlcuje. Loris sa začína uzatvárať do seba: najprv z obrany, neskôr preto, aby načúval varovným signálom vlastného tela. Vnútri sa usídľuje neurčitá choroba, bez diagnózy, no schopná odniesť so sebou všetky zvyšky nádeje. Keď sa lekári, partnerka aj rodičia vzďaľujú, zostávajú mu už len dvaja spojenci: sociálne siete, ktoré živia jeho fantómy, a Katastrofa – premenlivá bytosť, raz mačka, raz vlčica, raz priateľka či nevesta, zvodná a posmešná sprievodkyňa jeho najťažších chvíľ. Giulia Caminito sa vracia k sebe samej a k svojej generácii, ktorá nezažila vojny ani hmotný nedostatok, no zdedila samotu siete a neistotu. Jej presná, úsporná próza sa tu otvára prekvapivo snovej atmosfére. Hypochondria sa mení na nezabudnuteľnú protagonistku a medzi mestskými blokmi vyrastá temný les, v ktorom sa pohybujú naše najintímnejšie a najbolestnejšie skúsenosti.

Do Sassaie, malej dedinky v horách, sa dostanete len po strmej cestičke ukrytej medzi stromami. Práve tam sa jedného dňa objaví Emilia. Bruno z domu oproti je svedkom jej príchodu, ako by bol človek svedkom invázie. Žena má cudzí prízvuk a hromadu batožiny, ale čo robí tam hore, ďaleko od zvyšku sveta? Keď sa konečne stretnú, každý so svojou vlastnou osamelosťou, Bruno vycíti priepasť podobnú tej svojej. Ale ona skrýva tajomstvo. Zlo, za ktoré pykala, ale ktoré sa nedá napraviť. Sassaia je ich únikovým miestom, jediným riešením, ako sa skryť pred budúcnosťou, v ktorú obaja prestali veriť. Budúcnosť však prichádza a riadi sa vlastnými zákonmi. Či už sme vinní, alebo nevinní, obeť alebo kat, čas plynie a odhaľuje, akí sme všetci nekonečne krehkí, osudovo ľudskí. S láskou, akú vedia svojim postavám venovať len veľkí autori a autorky, napísala Silvia Avallone svoj zatiaľ najzrelší román, príbeh o odsúdení a spáse, ktorý skúma najtemnejšie a najhlbšie trhliny duše, aby ich naplnil súcitom, životom a svetlom.

Kristína a Brüsszelben töltött évek után férjével és két fiával Torinóba költözik, ahol magányosnak és elveszettnek érzi magát. Az anyaság már nem tölti ki a mindennapjait, és egyre fullasztóbbnak érzi az életét. Aztán egy hétköznapi találkozás az egyik fia osztálytársának apjával váratlan hegyomlást idéz elő: a férfi és annak sötét vágyai felébresztik benne a szélsőségek iránti vágyakozást, a kísértést, hogy átlépje a határokat - az erkölcsi és testi határokat egyaránt. A banális megcsalásként induló viszonyból pusztító kapcsolat lesz, amely mélyen rejtőző démonokat enged a felszínre. A nő szeretője és szexuális túlkapásaik rabjává válik, a boldogság és megaláztatás közötti választóvonal elmosódik, a szerelemnek vélt érzésre pedig egyre komorabb árnyakat vet a függőség és az erőszak. Dobrakovova ebben a regényében is a megszállottság, a félelem, a magány és a feldolgozatlan traumák nagy irodalmi erejű, pontos ábrázolását nyújtja.

Japonsko je krajina, v ktorej sa Amélie Nothomb narodila a o ktorej nikdy neprestala premýšľať a snívať. Pod jej perom a v srdci sa stala fikciou. Ale v tomto autobiografickom rozprávaní má byť všetko skutočné. Autorka knihy V strachu a chvení sa vracia na miesta a k ľuďom, ktorých miluje. Navštívi svoju pestúnku Nišio-san a stretne sa s bývalým priateľom Rinrim, s ktorým sa v dvadsiatke rozišla. Hovorí aj o svojom vzťahu k jazyku, ktorý sa naučila ako dieťa a potom ho zabudla. A bez strachu a ľútosti sa prechádza Japonskom po zemetrasení z 11. marca 2011 a Japonskom svojho detstva a mladosti... Šťastná nostalgia sa dotýka srdca, pretože je krehká ako kniha utkaná z vlákien zabúdania a spomínania.

Kristína je Slovenka. Po letech strávených v Bruselu následuje manžela spolu s jejich dvěma syny za prací do Turína, kde se chtejí usadit. Tam potká Olgu, jižanku z Otranta, se kterou se spřátelí. Ukáže se však, že setkávání jejich rodin má ničivé následky pro všechny.

Jazyk zachádza tam, kde bolí zub, a boľavý zub je vždy ten istý. Jediná možná revolúcia je prestať nad tým plakať. Veronica Raimo prekračuje vo svojej knihe nové hranice. Rozpráva o sexe, o putách, o stratách, o dospievaní a svojím vtipným, zžieravým, rozčarovaným hlasom vytvára konečne úprimný a slobodný portrét mladej ženy dneška. Naša hrdinka Vero, narodená v rodine so všadeprítomnou matkou, ktorá sa venuje vlastným úzkostiam, s otcom ovládaným hygienickými a architektonickými posadnutosťami a predčasne vyspelým geniálnym bratom, ktorý je stredobodom pozornosti, sa utápa v nude svojho detstva. Vero, ktorá sa zo stiesneného bytu pozerá cez malé okná, sa pravidelne pokúša utiecť, ale nedokáže uniknúť matkiným neúprosným stopovacím metódam a majstrovským výčitkám svedomia. Každý jej výlet mimo rímskeho bytu sa končí bezduchým návratom domov. Niet divu, že sa z nej stane spisovateľka – a klamárka – vymýšľajúca príbehy v snahe zachrániť si zdravý rozum. Vero je nesmierne bystrá a vyžíva sa vo vlastných zákerných intrigách. Ako nás sprevádza svojimi neúspešnými pokusmi o emancipáciu, objavovaním sexu a napokon aj kontroverzným vzťahom k realite, oživuje Rím od 80. rokov až po začiatok 21. storočia. S nepokojnou inteligenciou a skrytou nežnosťou opisuje, akou neistou je cesta k sebe samej. Veronica Raimo (1978) je talianska spisovateľka, prekladateľka a scenáristka. Vyštudovala literatúru. Napísala tri romány, publikuje poviedky v časopisoch a antológiách. Za román Nič pravdivé získala v roku 2022 cenu Premio Strega Giovani.

„Nič podobné tu ešte nikdy nevyšlo,“ napísal britský Guardian o Neaposlskej ságe. Na pozadí Neapola, ktorý je tak zvodný, ako aj nebezpečný a radikálne sa meniaceho sveta, rozpráva Elena Ferrante s bezprecedentnou úprimnosťou a genialitou príbeh celoživotného priateľstva dvoch žien. Príbeh stratenej dcéry je záverečným dielom strhujúcej ságy o dvoch ženách – premýšľajúcej a vzdelanej Eleny a neskrotnej Lily. Obe sú dospelé, majú manželov, milencov, deti a starnúcich rodičov. Priateľstvo im slúžilo ako kotva v živote. Obe sa snažili uniknúť zo štvrte, v ktorej vyrástli – bola väzením konformity, násilia a neporušiteľných tabu. Elena sa vydala, odišla do Florencie a napísala niekoľko kníh. V záverečnej časti ju neviditeľná sila znovu ťahá do Neapola.

V tretej časti Neapolskej ságy sa z dievčat Eleny a Lily stávajú ženy. Lila, ktorá sa v šestnástich vydala, má malého syna, opustila manžela a výhody, ktoré jej prinášalo manželstvo, a pracuje ako robotníčka vo fabrike. Elena odišla zo štvrte, skončila vysokú školu a vydala úspešný román. Otvorili sa jej dvere do sveta vzdelaných ľudí. Obe ženy sa snažia prebúrať múry väzenia, ktorým je život v biede, nevedomosti a podriadení sa. Plávajú v mori príležitostí, ktoré priniesli sedemdesiate roky. A predsa ich stále spája silné puto, ktoré nemôžu preťať žiadne vonkajšie okolnosti. „Vzťahy medzi ženami sa neriadia takými pevnými pravidlami ako priateľstvá mužov. Chcela som prerozprávať, ako celoživotné priateľstvo dvoch žien dokáže uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu.“ – Elena Ferrante

Druhá kniha z Neapolskej ságy začína vo chvíli, keď Elena spolu so svojou „geniálnou priateľkou“ Lilou nechávajú za sebou svoje klaustrofobické dievčenstvo a vstupujú do sveta búrlivej mladej dospelosti, ktorú sprevádza láska, strata a zmätok. Na pozadí Neapola 60. a 70. rokov sa predtým nerozlučné priateľky vyberajú každá svojou cestou. Lila sa ako šestnásťročná vydala za bohatého Stefana Carraciho len, aby v svadobný večer zistila, že ju zradil, a tak ich manželstvo pochoval. Elena si naopak vybrala školu, netradičnejší spôsob, ako sa oslobodiť od dusivého života štvrti. Príbeh dvoch priateliek z neapolskej štvrte pokračuje. Elena a Lila majú dvadsať rokov. Lila je uväznená v tradičnom manželstve, zatiaľ čo Elena pokračuje na svojej ceste hľadania seba samej. Komplikovaný a meniaci sa vzťah medzi nimi ich často spája, ale aj rozdeľuje. Každá z nich sa ocitá na pomedzí bolestivého odporu a hlbokej lásky, ktorú k tej druhej cíti. Dievčatá dospievajú, sú z nich ženy, uprostred života ktorých stojí toto zvláštne a dokonale vykreslené priateľstvo.

Páchne morskými riasami a pieskom. Je to staroveký kráter, teraz plný vody: na brehu jazera Bracciano sa na úteku pred ľahostajnosťou Ríma ocitne rodina Antonie, odvážnej matky s invalidným manželom a štyrmi deťmi. Antonia je čestná a učí svoju dcéru, aby od druhých nič neočakávala. A Gaia sa učí: nesťažovať sa, ponárať sa do jazera, aj keď ju prúdy ťahajú na dno, čítať knihy a nepozerať televíziu, schovávať mobil do krabice od topánok a svoje nešťastie tam, kde ho nikto nevidí.

Páchne morskými riasami a pieskom. Je to staroveký kráter, teraz plný vody: na brehu jazera Bracciano sa na úteku pred ľahostajnosťou Ríma ocitne rodina Antonie, odvážnej matky s invalidným manželom a štyrmi deťmi. Antonia je čestná a učí svoju dcéru, aby od druhých nič neočakávala. A Gaia sa učí: nesťažovať sa, ponárať sa do jazera, aj keď ju prúdy ťahajú na dno, čítať knihy a nepozerať televíziu, schovávať mobil do krabice od topánok a svoje nešťastie tam, kde ho nikto nevidí.

Neapolská sága 1 Neapol na konci päťdesiatych rokov. Dve dievčatá vyrastajú vo svete chudoby a násilia, v uzavretom vesmíre, v ktorom je nutné prispôsobiť sa, dodržiavať pravidlá a zvyky, byť ako ostatní. Dve dievčatá, od začiatku iné, k sebe nachádzajú cestu, až sa stanú neoddeliteľnými. Elena je pekná a svetlovlasá. Učí sa, snaží sa každému vyhovieť, splniť, čo sa od nej čaká. Rebelantská Lila je tmavá zlá, ale nesmierne bystrá… priam geniálna. Nebojí sa nikoho a ničoho. Zo školy však odchádza pomáhať otcovi a bratovi v obuvníckej dielni. Naopak, Elena, ktorú podporuje učiteľka, pokračuje v štúdiu na gymnáziu ako deti z bohatších rodín, ktorých rodičia si to môžu dovoliť. Dievčatá sa menia navonok aj vo vnútri, ich cesty sa rozchádzajú a znovu krížia na pozadí živej, ale temnej a drsnej neapolskej štvrte. A tie cesty ich vedú k dospelosti. Detstvo nezostáva bez následkov, bez spomienok na túženie a utrpenie. Geniálna priateľka je portrétom dvoch nezabudnuteľných dievčat, ktorý Elena Ferrante vykresľuje s vášňou a nehou až do dna ich duše. Je to fascinujúci román. Freska z hluku, obrazov a farieb, poodchýlené okno do druhého sveta, do inej doby. Nezabudnuteľný príbeh priateľstva. V roku 2018 bol román adaptovaný do prvej série osemdielneho seriálu v koprodukcii HBO a RAI. Príbeh Eleny a Lily pokračuje románmi Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú, Príbeh stratenej dcéry.

Keby ju niekto požiadal, aby presne určila začiatok ich priateľstva, Elisa by nedokázala odpovedať. Bola to noc, keď sa Beatrice zjavila na pláži, náhle ako padajúca hviezda, so smaragdovozelenými očami, ktoré sa v tme leskli? Alebo to bolo neskôr, keď ukradli džínsy z elegantného butiku a utiekli na mopedoch? Koniec je istý: uplynulo trinásť rokov, ale spomienka stále bolí. Pretože teraz si každý myslí, že Beatrice pozná: vie, čo nosí, čo jedáva, kam chodí na dovolenku. Obdivujú ju, závidia jej, nenávidia ju, zbožňujú ju. Nikto však nedokáže uhádnuť tajomstvo ukryté za jej neustále sa meniacim úsmevom, nikto si nedokáže predstaviť časy, keď "Rossettiová" bola len Bea - jej najlepšia priateľka.

„Csak az nyugtalanít kicsit, hogy milyen könnyen alárendelem magam a késztetésnek, a vágynak, hogy megosszam a dolgaimat másokkal, elég, ha nem látom azt a másikat a túloldalon, elég, hogy nem ül ott velem szemben egy kávézóban, elég, ha mindez írásban történik, egy virtuális térben, és rá kell döbbenjek, szinte bármit el tudnék így mondani magamról” – tűnődik Ivana az azonos című elbeszélésben. Ivana Dobrakovová legújabb prózakötetének hősnői őszintén beszélnek a gyerekkor és a felnőtt lét problémáiról, és egyetlen lélegzetvétellel tárják fel testük, lelkük és kapcsolataik minden titkát az olvasók előtt. Kamaszok, diákok, anyák, feleségek, exfeleségek – az egymásba játszó, egymást kiegészítő vagy éppen ellenpontozó történetek főszereplőinek kapcsolata az anyjukkal és a kamionsofőrökkel olykor virtuális, máskor túlságosan is valóságos, néha pedig még csak nem is létezik.

Rozprávanie dospievajúcej Giovanny sa začína vetou: „Dva roky predtým, ako otec odišiel z domu, povedal mojej matke, že som veľmi škaredá.“ Viac ako tristo strán príbehu z prostredia strednej neapolskej spoločenskej vrstvy v polovici deväťdesiatych rokov, v ktorej sa mladé dievča stretáva s dvojtvárnosťou, falšou, krízou hodnôt a spletitosťou rodinných vzťahov, bolo prvými talianskymi recenzentmi vrelo prijatých a u čitateľskej obce, ako to už býva v prípade tejto autorky zvykom, vyvolalo obrovskú odozvu. Do akého zrkadla sa má dospievajúce dievča pozrieť, aby sa našlo a zachránilo? Čitatelia a čitateľky s ním prežijú flaubertovský čas veľkých zmien, objavov, sklamaní a nejednoznačností dospelosti.