Ivana Dobrakovová

Ak máte na hlave klobúk, získate nespornú prevahu nad tými, čo ho nemajú Tristan Bernard Román MITTERANDOV KLOBÚK je príbehom piatich ľudí, ktorí vďaka náhodnému stretnutiu s klobúkom francúzskej hlavy štátu menia svoj život. Všetko sa začína, keď sa prácou ubitý účtovník Daniel Mercier rozhodne povečerať v reštaurácii. K stolu vedľa sa posadí sám francúzsky prezident a nielen to. Hlava štátu tam nechá svoj klobúk so zlatými iniciálami všitými vo vnútri. Danielov život sa náhle zmení a rovnako sa zmení aj osud mladej spisovateľky, ktorá klobúk nájde vo vlaku, bývalého vynálezcu parfumov či zarytého konzervatívca. MITTERANDOV KLOBÚK je poctou osemdesiatym rokom, zázrakom, ktoré sa môžu diať a dejú denne, stačí aby sme na chvíľu spomalili, poobzerali sa okolo seba a možno našli talizman, ktorý nám prinesie šťastie. ANTOINE LAURAIN, scénarista, režisér a autor dokumentárnych filmov. Za román MITTERRANDOV KLOBÚK dostal cenu Prix Landerneau Découvertes, cenu čitateľov Prix Relay des Voyageurs.

Toxoplasma gondii je parazit, který zvolna a velmi nenápadně mění povahu svého hostitele. Zpomaluje jeho reakce, posouvá jeho vnímání, působí, že se chová vyšinutě, vlastně proti svým zájmům. Mladé hrdinky próz Ivany Dobrakovové jako by byly toxoplazmózou nakaženy. Jsou citlivé a nadmíru zranitelné. Životní události, které prožívají soužití s vysněným mužem, těhotenství, mateřství , jim nepřinášejí očekávané ukotvení, ale dezorientují je a ničí. Dráždivost autorčina přístupu spočívá v tom, že tuto nemocnou skutečnost staví před čtenáře jako výchozí a normální. A protože k tomu používá jazyk deformovaný toxo gramatikou, daří se jí vytvářet komplexní toxo fikci, jejíž spodní proudy vás vtáhnou až do temné říše pudů.

Tento vizionársky a zdrvujúci román sa zrodil z príbehu, ktorý sa skutočne stal. Keď sa Angela rozhodne ísť na prekliaty ostrov, na ostrov-láger, ešte netuší, že tajomstvo pochované medzi sivými obrovskými budovami je horšie, než si dokáže predstaviť. A že je napokon na nej, aby toto tajomstvo vyhrabala a čelila mu. Nech to stojí, čo to stojí, pre dobro všetkých. Angela nerátala s tým, že na Lerose zažije dobrodružstvo svojho života. V roku 1992 sa Angela, mladá talianska bádateľka, vylodí na ostrove Leros. Spoločne s dobrovoľníkmi z každého kúta Európy, lekármi a zdravotníkmi na ostrove sa stará o desivé prípady, ktoré britská tlač označila za "hanebné tajomstvo Európy": ostrov-blázinec, kde svojho času diktátorský režim deportoval politických oponentov z celého Grécka a nútil ich spolunažívať s duševne chorými. Tí z nich, čo medzičasom neumreli, sú ešte stále tam, premenení na ľudské trosky. Angelu na ostrove privítajú znepokojivé, nepochopiteľné stopy. Kto je Basil, mních, a prečo je presvedčený, že vysoko v horách pochoval "to, čo ostalo z Boha"? A kto v skutočnosti je tajomná, tvrdohlavá Lina, dobrovoľníčka, ktorá akoby mala k ostrovu vzťah odjakživa? Každé tajomstvo nájde svoju odpoveď v pokladnici príbehov zabudnutých, porazených ľudí, vylúčených z dejín, "v archíve duší", v ktorom práve čítaním ožijú príbehy tragickej a neúprosnej krásy, básnika Stefanosa, dievčaťa Teresy a chlapca s kameňom v ústach.

Náhodné úvahy sú zbierkou päťdesiatich dvoch rôznorodých fragmentov, čerpajúcich zo skúseností a poetiky, intuície a autobiografie. Názvy týchto krátkych textov vytvárajú pohyblivú mapu, ktorú si musí poskladať samotný čitateľ. Opis nespavosti plynulo prechádza k potrebe písať, tri bodky k zbabelosti, príťažlivosť amerického herca k autonómii umeleckého diela, trauma zo sťahovania k emancipácii žien. Snaha ísť do hĺbky, hľadať v podvedomí, napokon vedie k tomu, aby sme uvideli ženskú skúsenosť ako úžasný, ešte čiastočne neodhalený obraz. Náhodné úvahy idú ďalej než patriarchálna predstavivosť, rétorika emancipácie či spoločnosťou akceptované pocity. Elena Ferrante je autorkou Neapolskej ságy, ktorú tvorí štvorica románov Geniálna priateľka, Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú - tí, čo zostávajú a Príbeh stratenej dcéry. Podľa románu Zraňujúca láska nakrútil Mario Martone rovnomenný film a jej nasledujúci román Dni opustenia sfilmoval Roberto Faenza. V zbierke listov, rozhovorov a krátkych textov s názvom Frantumaglia približuje svoje spisovateľské skúsenosti. Kniha pre deti Pláž v noci tematicky dopĺňa román Temná dcéra.

Dobrakovová píše s lehkostí o věcech neobyčejně těžkých a komplikovaných, ať už jsou to milenecké vztahy, nebo zvláštní rodinné vztahy a vazby či základní postoje k životu. V Matkách a kamioňácích popisuje pět rozdílných životních osudů mladých žen, jejich vztahy k mužům, dětem, vlastní sexualitě, k tělu a ke svému okolí, přičemž jejich hlediska a názory na různé životní zkušenosti se liší a jsou z velké části ovlivněny jejich minulostí. Všechny mají určující a někdy problematický vztah s matkou. Tři novely se odehrávájí v Bratislavě, další dvě v italském Turíně, volně na sebe navazují tématem nemoci a traumat. Jedna z novel pojednává o závislosti na internetu a virtuálních vztazích, které někdy mohou působit zhoubně, jelikož člověk může lehce ztratit zábrany a kontakt s realitou. Všechny hrdinky se marně snaží začlenit do normálního života, zatímco se jim Dobrakovová píše způsobem, který jde daleko za obzor zkušeností běžného čtenáře. Příběhy překračují horizont každodenních starostí, protagonistky vedou rozhovory do prázdna a nicoty, způsobené ignorancí a lhostejností vnějšího světa. Čtenáře čeká opravdu mimořádný autentický zážitek. Cena Evropské unie za literaturu (2019)

Rozprávanie dospievajúcej Giovanny sa začína vetou: „Dva roky predtým, ako otec odišiel z domu, povedal mojej matke, že som veľmi škaredá.“ Viac ako tristo strán príbehu z prostredia strednej neapolskej spoločenskej vrstvy v polovici deväťdesiatych rokov, v ktorej sa mladé dievča stretáva s dvojtvárnosťou, falšou, krízou hodnôt a spletitosťou rodinných vzťahov, bolo prvými talianskymi recenzentmi vrelo prijatých a u čitateľskej obce, ako to už býva v prípade tejto autorky zvykom, vyvolalo obrovskú odozvu. Do akého zrkadla sa má dospievajúce dievča pozrieť, aby sa našlo a zachránilo? Čitatelia a čitateľky s ním prežijú flaubertovský čas veľkých zmien, objavov, sklamaní a nejednoznačností dospelosti.

Adele žije na periférii Bologne a má len osemnásť rokov, keď sa v jedno skoré ráno vyberie sama na zastávku autobusu, s prasknutou plodovou vodou a kontrakciami, aby sa dostala do pôrodnice. Dcéru chce dať na adopciu, lebo jej bývalý frajer Manu ju opustil a navyše sa ako drogový díler dostal do väzenia a ona chce pre svoje dieťa čosi lepšie než život na sídlisku Labriola, kde sa všetci rodia ako „Bolo-luza“. Tridsiatnici Dora a Fabio naopak patria do lepšej spoločnosti, majú krásny priestranný byt v historickom centre Bologne, ale po rokoch neúspešných pokusov o umelé oplodnenie sa ich manželstvo pre Dorinu posadnutosť dieťaťom rúca. No je tu ešte aj Zeno: Adelin tajomný sused, ktorý ju každý večer pozoruje zo svojho balkóna, a zároveň Dorin študent. Zeno vníma všetky jemné, neviditeľné hranice, ktoré oddeľujú mesto protagonistov od mesta vydedencov. A všetkých spája jedna a tá istá túžba - nájsť miesto, odkiaľ by sa im život mohol zdať aspoň na chvíľu dokonalý.

„Csak az nyugtalanít kicsit, hogy milyen könnyen alárendelem magam a késztetésnek, a vágynak, hogy megosszam a dolgaimat másokkal, elég, ha nem látom azt a másikat a túloldalon, elég, hogy nem ül ott velem szemben egy kávézóban, elég, ha mindez írásban történik, egy virtuális térben, és rá kell döbbenjek, szinte bármit el tudnék így mondani magamról” – tűnődik Ivana az azonos című elbeszélésben. Ivana Dobrakovová legújabb prózakötetének hősnői őszintén beszélnek a gyerekkor és a felnőtt lét problémáiról, és egyetlen lélegzetvétellel tárják fel testük, lelkük és kapcsolataik minden titkát az olvasók előtt. Kamaszok, diákok, anyák, feleségek, exfeleségek – az egymásba játszó, egymást kiegészítő vagy éppen ellenpontozó történetek főszereplőinek kapcsolata az anyjukkal és a kamionsofőrökkel olykor virtuális, máskor túlságosan is valóságos, néha pedig még csak nem is létezik.

Keby ju niekto požiadal, aby presne určila začiatok ich priateľstva, Elisa by nedokázala odpovedať. Bola to noc, keď sa Beatrice zjavila na pláži, náhle ako padajúca hviezda, so smaragdovozelenými očami, ktoré sa v tme leskli? Alebo to bolo neskôr, keď ukradli džínsy z elegantného butiku a utiekli na mopedoch? Koniec je istý: uplynulo trinásť rokov, ale spomienka stále bolí. Pretože teraz si každý myslí, že Beatrice pozná: vie, čo nosí, čo jedáva, kam chodí na dovolenku. Obdivujú ju, závidia jej, nenávidia ju, zbožňujú ju. Nikto však nedokáže uhádnuť tajomstvo ukryté za jej neustále sa meniacim úsmevom, nikto si nedokáže predstaviť časy, keď "Rossettiová" bola len Bea - jej najlepšia priateľka.

Neapolská sága 1 Neapol na konci päťdesiatych rokov. Dve dievčatá vyrastajú vo svete chudoby a násilia, v uzavretom vesmíre, v ktorom je nutné prispôsobiť sa, dodržiavať pravidlá a zvyky, byť ako ostatní. Dve dievčatá, od začiatku iné, k sebe nachádzajú cestu, až sa stanú neoddeliteľnými. Elena je pekná a svetlovlasá. Učí sa, snaží sa každému vyhovieť, splniť, čo sa od nej čaká. Rebelantská Lila je tmavá zlá, ale nesmierne bystrá… priam geniálna. Nebojí sa nikoho a ničoho. Zo školy však odchádza pomáhať otcovi a bratovi v obuvníckej dielni. Naopak, Elena, ktorú podporuje učiteľka, pokračuje v štúdiu na gymnáziu ako deti z bohatších rodín, ktorých rodičia si to môžu dovoliť. Dievčatá sa menia navonok aj vo vnútri, ich cesty sa rozchádzajú a znovu krížia na pozadí živej, ale temnej a drsnej neapolskej štvrte. A tie cesty ich vedú k dospelosti. Detstvo nezostáva bez následkov, bez spomienok na túženie a utrpenie. Geniálna priateľka je portrétom dvoch nezabudnuteľných dievčat, ktorý Elena Ferrante vykresľuje s vášňou a nehou až do dna ich duše. Je to fascinujúci román. Freska z hluku, obrazov a farieb, poodchýlené okno do druhého sveta, do inej doby. Nezabudnuteľný príbeh priateľstva. V roku 2018 bol román adaptovaný do prvej série osemdielneho seriálu v koprodukcii HBO a RAI. Príbeh Eleny a Lily pokračuje románmi Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú, Príbeh stratenej dcéry.

Páchne morskými riasami a pieskom. Je to staroveký kráter, teraz plný vody: na brehu jazera Bracciano sa na úteku pred ľahostajnosťou Ríma ocitne rodina Antonie, odvážnej matky s invalidným manželom a štyrmi deťmi. Antonia je čestná a učí svoju dcéru, aby od druhých nič neočakávala. A Gaia sa učí: nesťažovať sa, ponárať sa do jazera, aj keď ju prúdy ťahajú na dno, čítať knihy a nepozerať televíziu, schovávať mobil do krabice od topánok a svoje nešťastie tam, kde ho nikto nevidí.

„Neked nincsenek barátaid? te soha nem jársz el? kérdezte Blanka Luigit néhány hónap együttélés után, Luigi mindig félholtan jön haza a munkából, mindig nyolc után, Luigi minden este a tévé előtt ül, és a kopasz seggek stemplizését nézi, a melleket, amelyek kiugranak a fűzőből, a fiatal ribancokat, Luigit ez csöppet sem izgatja, Luigi meg sem mozdul, ugyanolyan közönnyel néz egy dokumentumfilmet Churchillről, a koncentrációs táborokról, Omaha Beachről és a normandiai partraszállásról, Luigi nem látja sem a tévét, sem Blankát, végképp semmit, Luigi elalszik, megrándul, átrakja a csatornát, ismét elalszik, behoz egy stampedli vodkát a konyhából, elalszik, mielőtt meginná, Blanka ott ül Luigi mellett a heverőn, nézi a programot, igyekszik odafigyelni, hogy megértse, de ha valami felkelti az érdeklődését, Luigi felébred, és megint csatornát vált.” (György Norbert fordítása)

„Nič podobné tu ešte nikdy nevyšlo,“ napísal britský Guardian o Neaposlskej ságe. Na pozadí Neapola, ktorý je tak zvodný, ako aj nebezpečný a radikálne sa meniaceho sveta, rozpráva Elena Ferrante s bezprecedentnou úprimnosťou a genialitou príbeh celoživotného priateľstva dvoch žien. Príbeh stratenej dcéry je záverečným dielom strhujúcej ságy o dvoch ženách – premýšľajúcej a vzdelanej Eleny a neskrotnej Lily. Obe sú dospelé, majú manželov, milencov, deti a starnúcich rodičov. Priateľstvo im slúžilo ako kotva v živote. Obe sa snažili uniknúť zo štvrte, v ktorej vyrástli – bola väzením konformity, násilia a neporušiteľných tabu. Elena sa vydala, odišla do Florencie a napísala niekoľko kníh. V záverečnej časti ju neviditeľná sila znovu ťahá do Neapola.

V tretej časti Neapolskej ságy sa z dievčat Eleny a Lily stávajú ženy. Lila, ktorá sa v šestnástich vydala, má malého syna, opustila manžela a výhody, ktoré jej prinášalo manželstvo, a pracuje ako robotníčka vo fabrike. Elena odišla zo štvrte, skončila vysokú školu a vydala úspešný román. Otvorili sa jej dvere do sveta vzdelaných ľudí. Obe ženy sa snažia prebúrať múry väzenia, ktorým je život v biede, nevedomosti a podriadení sa. Plávajú v mori príležitostí, ktoré priniesli sedemdesiate roky. A predsa ich stále spája silné puto, ktoré nemôžu preťať žiadne vonkajšie okolnosti. „Vzťahy medzi ženami sa neriadia takými pevnými pravidlami ako priateľstvá mužov. Chcela som prerozprávať, ako celoživotné priateľstvo dvoch žien dokáže uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu.“ – Elena Ferrante

Druhá kniha z Neapolskej ságy začína vo chvíli, keď Elena spolu so svojou „geniálnou priateľkou“ Lilou nechávajú za sebou svoje klaustrofobické dievčenstvo a vstupujú do sveta búrlivej mladej dospelosti, ktorú sprevádza láska, strata a zmätok. Na pozadí Neapola 60. a 70. rokov sa predtým nerozlučné priateľky vyberajú každá svojou cestou. Lila sa ako šestnásťročná vydala za bohatého Stefana Carraciho len, aby v svadobný večer zistila, že ju zradil, a tak ich manželstvo pochoval. Elena si naopak vybrala školu, netradičnejší spôsob, ako sa oslobodiť od dusivého života štvrti. Príbeh dvoch priateliek z neapolskej štvrte pokračuje. Elena a Lila majú dvadsať rokov. Lila je uväznená v tradičnom manželstve, zatiaľ čo Elena pokračuje na svojej ceste hľadania seba samej. Komplikovaný a meniaci sa vzťah medzi nimi ich často spája, ale aj rozdeľuje. Každá z nich sa ocitá na pomedzí bolestivého odporu a hlbokej lásky, ktorú k tej druhej cíti. Dievčatá dospievajú, sú z nich ženy, uprostred života ktorých stojí toto zvláštne a dokonale vykreslené priateľstvo.

"Každá premárnená príležitosť je stratená: ale s niektorými mužmi o nič neprídete." Encyklopédia ženy vychádzala na pokračovanie v šesťdesiatych rokoch a jasným a definitívnym spôsobom vysvetľovala všetko, čo by mala žena vedieť. Od výživy po šport, od pravidiel, ako byť bezchybnou paňou domu, až po zásady, ktoré vštepiť deťom. Chýbala (a doteraz chýba) jediná téma: šuška. Opomenutie, ktoré o mnohom svedčí, no Amanda - vážená univerzitná profesorka na katedre architektúry, päťdesiattriročná Neapolčanka, ktorá má toho veľa na srdci - sa to chystá hneď napraviť, porozprávať o nej od A po Z. Valeria Parrella rúca konvencie a predkladá nám fakty: "Muži si v skutočnosti nemyslia, že ženy chcú šukať, teda že to chcú pre sex, myslia si, že to robia len pre nich v danej chvíli." Vyhlásenie slobody pre ženy (a pre tých, ktorí ich milujú), výzva, aby si zobrali, čo chcú, zo všetkých otvorených aj zamknutých komnát svojho života.