Markus Zusak: Zlodejka kníh
Život malej Liesel sa otriasa v základoch. Odchádza do pestúnskej rodiny, kde musí čeliť gniavivému smútku, nočným morám, výbušnej náture novej mamy či posmechu v škole pre svoju negramotnosť. S prívetivým adoptívnym otcom postupne praktizuje nočnú výučbu písania a čítania v pivnici, kde sú steny pokryté abecedou. Liesel spoznáva čaro slov, nadväzuje priateľstvá a rozširuje repertoár ulúpených kníh. Zvyká si na nový život.
Všetko by plynulo normálne, keby nezačala vojna. Je rok 1939. A nemecká rodina urobila niečo, čo len zvyšuje pravdepodobnosť jej smrti.
Na prvý pohľad demonštruje Zlodejka kníh prostredníctvom fiktívneho príbehu údely a útrapy druhej svetovej vojny. V knihe sa nachádzajú referencie na norimberské zákony, Krištáľovú noc či hyenistickú masovú vraždu kníh datovanú na Vodcove narodeniny, ktorá mala eliminovať nežiaduce vplyvy. Zlodejka však nie je vyslovene kniha o druhej svetovej vojne – tá slúži „len“ ako kulisa. V skutočnosti urobil Markus Zusak geniálny ťah, keď z reálnych udalostí a ideologických praktík vyskladal zátišie príbehu, vďaka ktorému vynikla jeho ústredná myšlienka. Sila slov.
Kde výstižnejšie by sa uhniezdil hlavný motív – sila slova –, ak nie v prostredí nacistického Nemecka? V knihe sa objavujú trpké pasáže odkazujúce na Hitlerovu propagandu. Ako si pár dobre zvolených slov podmanilo mysle mladšej i staršej generácie. Doteraz cítim dozvuky zimomriavok, keď si vybavím s vervou hrnúcich sa mládencov do boja v ilúzii, že obhajujú vlasť. Autor pritom predstavuje moc slov v dvoch rovinách. Vyššie uvedenú, ktorá má drvivý dopad na spoločnosť. V jej opozícii sa nachádza Liesel a pestúnska rodina obhajujúca postoj, ako zostať človekom. Už len vďaka nadčasovému posolstvu je obohacujúce ponoriť do príbehu zrak a myseľ. Kniha má však ďalšie prednosti, ktorými vženie čitateľov do svojich osídel.
Ako prvá zasiahne čitateľa skutočnosť, že autor rezignoval na tradičný spôsob podávania príbehu. Jeho sprievodcom je totiž Smrť. Tá si všíma detaily, ktoré nám bežne unikajú alebo pripadajú nepodstatné. Do opisov vnáša úderné a nekonvenčné informácie, okorenené skvostnými metaforami a prirovnaniami (do šedej kôry sa mi zahryzlo označenie detí hrajúcich sa celý deň von – „profesionálni bezdomovci“). Komentáre smrti oscilujú medzi vyzdvihovaním ponurej atmosféry a zvláštnou príchuťou humoru, ktorá odľahčuje situáciu a dodáva jej nadhľad a úplne nový rozmer. V Zlodejke sa bytostne usídlil tzv. cliffhanger. Spokojný úsmev na konci kapitoly nahradí klesanie kútikov smerom nadol, spôsobené poslednou vetou s deštrukčnými následkami. Praktizovanie návyku „DočítamKapitoluaPôjdemSpať“ je v tomto prípade takmer nemožné.
V knihe autor uplatnil ďalšiu zvláštnosť a zároveň paradox. Vo všeobecnosti je umenie vyskladať príbeh nepredvídateľne. Ešte väčším umením je však dopredu prezradiť koniec a aj tak vohnať čitateľa do nečakaných situácií a udržať ho v úzkostnom napätí. V tom sa Zusak realizuje majstrovsky. Základným pilierom knihy, a zároveň ťažiskovým, sú brilantne prepracované postavy. Autor sa neobmedzil na ich ploché a prvoplánové vykreslenie. Pôsobia realisticky, so všetkými neduhmi aj kladnými stránkami. Láska na prvé prečítanie nastane pri Hansovi Hubermannovi. Prívetivý tatko, ktorého dobrosrdečnosť vyviera z očí, gest, zo spôsobu, ako sprisahanecky žmurká na Liesel, z hry na harmoniku a objatí, ktorými zaháňa zlé sny. Pozitívny vzťah k manželke Rose sa vytvorí dodatočne, keďže jadro jej slovnej zásoby tvoria synonymá hanlivých slov. V prísnej povahe a drsnom správaní však tlie láska k Liesel aj Hansovi. Na pohľad nesúrodá dvojica pestúnov tak vytvorí dievčaťu láskyplný domov. Je na mieste podotknúť, že pán Zusak si zámerne zvolil prostredie Nemecka. Dokázal tak podkopnúť nohy polarizovaniu ľudí na „tých dobrých a zlých“. Rodina Hubermannovcov totiž reprezentuje pohľad zvnútra – a toť, že nie každá nemecká rodina súhlasila s nacistickým režimom.
Napriek ťaživej a ponurej atmosfére vojny navádza kniha hmatateľnú vôňu priateľstva, Hansových cigariet, petrolejky pivnici, ktorá osvetľuje slová na stene, stelesnenej ľudskosti a dobra. Zároveň je v knihe prítomné čosi nedefinovateľné, čo presahuje rámec definícií, vymenúvania faktov či argumentov. Čosi ako knižná charizma. Zlodejka plynie, nenútene vťahuje čitateľa do epicentra príbehu a drví a povznáša ho zároveň. Zusakovo veľdielo spadá do kategórie kníh „spôsobím ti psychickú ujmu, no aj tak ma budeš nehynúco milovať“.
