Jiskry války

Po dlhšom čase som siahla po inom žánri a tentokrát padla voľba na sci-fi. Nepopieram, že to čo ma na jej anotácii najviac zaujalo bolo meno lode. Nemôžem poprieť ani to, že vesmírne lode s personifikovanou osobnosťou (a vyvinutým svedomím, hoci tento fakt sa snažia samé pred sebou popierať) majú v mojom srdci svoje malinké miestečko (mimo iné aj vďaka seriálom ako boli Farscape alebo Andromeda).<br><br>Na začiatku som mala trochu pocit, že čítam nie prvý, ale skôr druhý diel (Jiskry války by mali byť prvý diel z predpokladanej trilógie), pretože niektoré informácie mi chýbali, ale autor ich pomocou retrospektívy niektorých postáv podopĺňal. Tých v skutočnosti bolo dosť málo. Ak nerátame vesmírne vojenské krížniky (Vrtošivú fenu a jej „bývalých kolegov“), ale bavíme sa o tých biologických postavách, súčasťou príbehu je asi 10 osôb (ľudí/emzákov ap.). Autor, Gareth L. Powell, sa so svojimi postavami príliš nemazná, a tak sa aj tento malý počet postupne redukuje. Mne osobne to nevadilo, pôsobilo to uveriteľnejšie. Trochu.<br><br>Na druhú stranu pokiaľ si radi vytvárate k postavám vzťah (ja si ho vytváram rada, rovnako ako sa rada stotožňujem s postavami v rôznych príbehoch), v prípade knihy Jiskry války, k tomu nemáte veľa priestoru. Každá kapitola je rozprávaná z pohľadu niektorej z postáv (vrátane Vrtošivej feny). V tomto smere mi asi najsympatickejšou postavou bol Nood, technik/opravár na Vrtošivej fene. Jednoduché, takmer vždy jednoslovné vyjadrovanie, občasne preložené krátkou stručnou vetou, bolo pomerne osviežujúce (ale ani moja, celkom slušná, predstavivosť nestačila, aby som si vytvorila jeho obraz, podľa toho ako ho autor popísal – v podstate som si vždy len predstavovala chaotickú zmes rúk a nôh, a to kde má oči, tvár a pod. už moja myseľ nebrala).<br><br>Aj vďaka striedaniu rozprávačov dej „odsýpa“ pomerne rýchlo, hoci zápletka sa spočiatku javí trochu jednoduchšia. Aj tá sa nakoniec zamotá a ukáže sa, že to čo vyzeralo ako jednoduchý prípad prepadnutia výletnej lode (vo vesmíre nie v Karibiku), je v skutočnosti niečo úplne iné. Pritom samotný prepad a jeho dôvod (naháňanie vojnového hrdinu/zločinca) nie je jedinou dejovou linkou. Máme tam aj príbeh stratenej rasy, o ktorej všetci predpokladali, že vyhynula (inak išlo o rasu, ktorá predstavovala obdobu červeného kríža... akurát pre celú galaxiu/-ie).<br><br>Powell neváha zamotať do príbehu aj morálnu dilemu, ktorá je súčasťou pravdepodobne každej súčasnej armády sveta – „Pokiaľ poslúchnem rozkaz velenia, o ktorom však viem, že jeho následkom bude množstvo nevinných obetí, príp. genocída, mám možnosť tento rozkaz odmietnuť? Ak ho vykonám pre „vyššie dobro“ budem pokladaný za hrdinu alebo za masového vraha? Ak tento rozkaz vykonám, ale jeho výsledok nebude taký, ako bol predpoklad, budem tým, na koho hlavu všetko padne?“<br><br>Tieto a podobné otázky si kladie nielen vojenský krížnik Vrtošivá fena, ktorá na základe príkazu spolu s ďalšími loďami vo svojej flotile, odpálila jadrové hlavice, čím spôsobila genocídu nielen jednej rasy, ale vyhladila tak nepriateľských aj vlastných vojakov; ale aj kapitánka ktorá na Vrtošivej fene velí a v čase konfliktu stála na opačnej strane barikády, vojačka, ktorá sa k nej pridala, či žena, ktorá útok Vrtošivej fene nariadila.<br><br>Vyvrcholenie zápletky, súboj vesmírnych krížnikov a odhalenia v závere príbehu boli dostatočným vyvážením drobných nedostatkov, ktoré sa v knihe dali nájsť. A celkom rada si počkám na ďalšie časti (len dúfam, že sa vo vydavateľstve pustia do ich prekladu).<br><br>